Ráno, hneď po zobudení mám dobrú náladu. Neviem sa dočkať, kedy sa vyberiem von. Ostatný týždeň sa mi moja prechádzka veľmi páčila a tak si ju chcem zopakovať. Pri plánovaní ju len trošička predĺžim a zmením smer okruhu. Najprv teda by som mal vyjsť na Hrešnú a až následne na Jahodnú.
Na Alpinke je neprekvapujúco tma ako v rohu. Jedine Mesiac svieti nad juhozápadným obzorom. Na druhej strane mi nad stromami robia radosť malé svietielka hviezd Veľkého a Malého voza. Hmm, pardón, je to predsa Veľká medvica s Malým medveďom. Podľa mňa je to ale krásne romantické. Radšej vidieť tieto zvery na oblohe ako na živo v lese uprostred tmy.
Nie je mi zima a navyše stúpanie do kopca ma ešte viacej zahreje. V lese je až na moje hlasné a namáhavé fučanie úplne ticho. Neviem, či je to preto, lebo svojími zvukomalebnými prejavmi odháňam všetko žive od seba preč.
V kútiku duše očakávam, že natrafím na salamandru ako minule. Je vlhkejšie ako posledný krát, lebo za posledný týždeň často pršalo. Idem si oči vyočiť, čo v tej tme nie je až taký veľký problém, ale oranžovo čierny plaz je dobre ukrutý. Alebo ma jednoducho počul ako sa blížim a zobral svoje nôžky na plecia. Tak či tak, na svoje prvé zviera si dnes musím jednoducho počkať.
Na Hrešnej si robím malú prestávku a obdivujem vysvietené Košice podo mnou. Je síce tma ale noc nie je taká hustá ako na začiatku. Jednoducho vo vzduchu je cítiť blízky východ Slnka. Ako si vychutnávam výhľad, začujem prvé zvieracie zvuky okolo mňa. Sú divné a ťažko sa dajú popísať. Normálne mnou trhne, no po chvíli si ale len uvedomím prítomnosť koní. Takto sa nechať vystrašiť koňmi. Je mi to na smiech.
Ako postupne modrie obloha, vtáčiky, poväčšine pinky, sa prebúdzajú. A keby len to, majú neuveriteľne silnú potrebu začať vyspevovať. Za malú chvíľu je v lese hotový hluk. Moja dilema z cesty na Hrešnú je vyriešená. Keďže teraz aj napriek môjmu fučaniu veľmi dobre vnímam trilkovanie vtákov, tak je jasné, že pred tým som skôr zvery od seba odháňal ako prepočúval.
Cesta popri múre ZOO prejde na moje počudovanie veľmi rýchlo. Normálne som v takom švungu, až nesledujem značky ale len plot vedľa mňa. Preto ma nepríjemne prekvapí, keď sa zrazu betónový plot skončí. Z predchádzajúcich prechádzok dobre viem, že značka sa od múru odkláňa pár stovák metrov pred jeho koncom. Ako som si to mohol nevšimnúť?
Cestou na Sedlo Repy prechádzam cez zakvitnuté lúky mesačníc. Nie je ich až toľko ako minulú sobotu, rozvoniavajú však rovnako silno, ak nie ešte viac. Slnko síce zatiaľ nevyšlo, ale tu je pekne vidno. V lese je situácia iná. Tu je stále šero. Ako si tak špacírujem po prti, zazriem pohyb v húští. Nedá mi to a idem si to omrknúť. Pod pňom sa hýbe zvláštne zviera. Nedokážem presne určiť o aký druh sa jedná. Veľké je približne ako líška a tak sa mi zdá sa, že môže byť sivé. Neviem to na sto percent identifikovať, môžem sa aj mýliť a zvieratko má oranžovú farbu kožucha. Ozaj je v lese stále dosť šero.
Idem ďalej. O nejakých dvadsať minút zazriem neďaleko v kroví ďalší podozrivý pohyb. Márne premáham svoju zvedavosť. Spravím zopár krokov smerom k tomu a už je mi jasné čo vidím. Žiadna líška alebo nejaký podobne vyzerajúci dravec. Je to milé malé a do hneda sfarbené pásikavé prasiatko. Vystrašene zakrochtá. Ja zas vystrašene stíchnem hľadám očami jeho mamičku. Nikde ju ale nevidím.
Neďaleko mňa je len jeden starý peň. Ten sa otočí a mne pomaly dochádza môj veľký omyl. Nejaký čas si pozeráme do očí. Neviem, či je to jedna sekunda alebo aj dlhší čas. Chcem dať najavo svoje dobré úmysly a spravím krok dozadu. Žiadna odozva. Neostáva mi žiadna iná možnosť a tak hľadám najbližši strom, na ktorý by som sa mal vyšplať. V tom mi napadne spásonosná myšlienka. Pred mesiacom mi v podobnej situácii pomohlo štekanie. Tak prečo to nevyskúšať aj teraz?
Hneď ako zaštekám diviačica sa rozbehne smerom preč. Za ňou sa z podrastu trúsi jedno prasiatko za druhým. Do rýchlejšieho behu ich povzbudím ďalším štekaním. Keď už nejakú chvíľku sa nič nehýbe, vydýchnem si. V tom asi tak meter, maximálne dva, odo mňa vyštartuje posledný kus. Vôbec som netušil, že je tak blízko pri mne. A som strašne rád, že bachyni jej inštinkty poradili utiecť.
Nemám žiadnu obrázkovú dokumentáciu z tohto stretnutia. Všetko sa zbehlo tak rýchlo a tak som jednoducho ani nepomyslel na foťák. Nie to ešte aby som ho zapol, vybral vhodné nastavenie, zvolil fotogenický uhol a potom to sfotil. Škoda, mal som na to byť pripravený.
Ani som si to neuvedomil, ale telo mi pred chvíľou zaplavil adrenalín. Momentálne pomaly mizne a nie je mi celkom najlepšie. Normálne mám strach. Obzerám si les a hľadám náznaky nepriateľskej fauny. Našťastie nič podozrivé nevidím a môžem pokračovať ďalej. Niekoľko nasledujúcich minút podskočím pri každom podozrivom zvuku.
Štruktúra lesa sa mení. Na zemi nie sú žiadne kvety a ani kríky, len lístie. Stromy sú aj ďalej od seba a tak vidno široko ďaleko. Tak je to fajn. Nevidím žiadne veľké zvieratá, len vtáčiky v korunách stromov veselo štebotajú. Tak sa mi to páči.
Čas poriadne postúpil a aj ja som sa zas riadne rozbehol. Aby som sa potešil a zabudol na predchádzajúce trampoty so zverou, na rúbanisku podo mnou vyruším pár srniek. Je to teda príjemné stretnutie. Nie je to ani ďaleko od križovatky s Jahodnou a darí sa mi tam rýchlo trieliť.
V lese poľavujem svoju ostražitosť a nesledujem značky, nechávam sa len viesť lesnou cestou. Po pár minútach si uvedomujem, že žiadnu značku som už dlhší čas nevidel. Vyťahujem po prvykrát mobil a kontrolujem svoju polohu. Jasnačka, nevšimol som si odbočku a pokračoval som neznačeným chodníkom. Neostáva mi nič iné, len sa vrátiť.
Minulý týždeň som sa ročuľoval nad vysokou žihľavou. To som nemal robiť. Za tých sedem dní vyrástla o riadny kus. Musím sa cez ňu predierať a bez problémov dosahuje vyše mojich stehien, ktoré dostávajú riadne zabrať. Vôbec neoceňujem protireumatickú kúru zadarmo. Prečo som sa len rozhodol pre túto túru?
Menšie problémy neustupujú ani po prekonaní hlavnej cesty na Spisškú Novú Ves. Nevystraší ma zarastená cesta, o tej som predsa od minulého týždňa vedel. Aj som sa celkom na ten úsek tešil. Trocha mám len rešpekt pred kliešťami, lebo minule som sa stal prenosným obedom pre jedného kliešťa. Nemám rád kliešte. Čo ma dostane je hluk a lomoz z neďalekého húštia. Naozaj nemám žiadnu chuť postaviť sa ďalšiemu diviakovi. Bohuvďaka je to len ďalšia skupinka sŕn. To mi teda odľahlo.
Do konca mi zostáva doslova len pár kilometrov. Cesta popri golfového ihriska je rýchla. Na parkovisku nie je iba moje auto. Z druhého vystupuje dvojica behu chtivých bežcov. Raz-dva sa vychytia a zmiznú v lese. Tak tam kde ja dnes končím niekto práve začína. Bola to riadne adrenalínová jazda. Nikdy v živote som tak blízko k divej svini nebol. Ak teda niekto zaznamenal v sobotu ráno nad Alpinkou divný štekot, nie je to dôkaz výskytu nejakého divného zvieraťa. To bola len moja sebaobrana. Ale inak som prežil veľmi príjemnú prechádzku.
Pridaj komentár