Predchádzajúca víkendová vychádzka sa niesla v znamení snehu, vetra a celkom nepríjemného počasia v okolí Kojšovskej holi. Fuj. Tak som si povedal, prečo to neskúsiť zas a znova? Čo to môže priniesť? Hovorí sa, nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Ja ale nemám v pláne brodiť sa kvapalným telesom pohybujúcom sa pozdĺž najväčšieho gradientu gravitačného poľa o teplote len o niečo vyššej ako je trojný bod vody. Navyše v okolí Kojšovky nie sú žiadne veľké vodné toky, no nie?.
Už začiatok je iný ako minule. Cestou do Zlatej Idky ma prekvapuje väčšie množstvo na ceste popadaných konárov (a nie srnky ako minule). To bude asi tým vetriskom, ktorý sa veselo preháňa v okolí Košíc. Asi takéto počasie by malo byť na celom Slovensku, v piatok som sa stretol s Peťom Kuchtom (má najlepší eshop ohľadom high end turistickej výbavy na Slovensku), ktorý mal ísť hamakovať do Malých Karpát. Kvôli snehovej nádielke a predpovedanej víchrici asi ostal doma. Ja už nie som a hneď od začiatku v Idke si dávam na nohy mačičky.
Nie je to ako minulý týždeň, za ostatných sedem dní sa dostatok ľudí vybralo na najvyššiu horu široko ďaleko (či už pešo alebo i na bežkách). Cesta je viacej udupaná (dobre, že už mám na topánkach tie skvele pomôcky) a nesneží a tak neviem rozlíšiť staré stopy v snehu od starších. Snažím sa ísť rýchlejšie ako minule a možno sa mi to i darí (to bude ale skôr absenciou fotenia zbytočných čiernych fotiek). Keď začínam stúpať na Golgotu (a som mimo lesa) začína celkom slušne slyšne fičať (keď existuje slovenské slovo neslyšne, prečo je slovo slyšne bohemizmus?). Ten kopec je riadna makačka a som rád, že ním idem dnes iba raz.
Ja vôbec nefučím (už som sa sťažoval na ten kopec?), alebo lepšie povedané, nepočuť ma a to sa predsa ráta, nie? Pri hornej stanici nefunkčnej lanovky si robím zopár fotiek (no keď vždy namierim niekam inam ako mám, ale zato môže tá hnusná hustá tma) a predsa len pokračujem ďalej. S fučaním neprestávam a ani vietor neprestáva duť. Dokonca začalo zniekadiaľ snežiť (či je to sneh z neba alebo len presúvaný sneh zo zeme je celkom jedno, je to stále nepríjemné). Pod Kojšou sa chcem držať žltej značky a nepokračovať po asfaltke.
Čia to bola smola? Len a len moja. Nemôžem povedať, že vietor fučí alebo duje. Je to riadne zavýjanie a navyše sa borím snežnými závejmi až po kolená. Moja kadencia krokov klesá k piatim šiestim krokom za minútu. Super rýchlosť. Keď sa k tomu navyše pridáva hmla, tak nemám ani najmenšie tušenie či idem správnym smerom. Snažím sa ísť stále smerom hore, ale neviem či som sa niekde neotočil a idem úplne zle. Tak len toto mi tu chýbalo.
Po strašne dlhej dobe (dobre, len po desiatich minútach) a prejdenej veľkej diaľky (dobre, len po dvesto metroch) sa konečne frístajlovo dostávam k meteorologickej budove na Kojšovke. Hech. Na vrchole pri značke tak silno vietor vetrí (alebo skôr víchri), že keď sa položím do vetra nepadám k zemi (ale ma tlačí úplne niekam inam). Rýchlo z tadiaľ utekám a idem sa skryť do lesa. Hneď ako sa do neho dostanem, už len dunčí. Idem po vychodenom chodníčku (ešte dobre, že tadiaľto niekto predo mnou šiel, nemusím si prešliapavať sneh). Zrazu zazriem niečo divné. Medzi stromami sa niečo blyští, v prvom momente predpokladám svetlá auta (ale ako by sa sem dostalo a navyše ako by sa predralo cez hustý les?). Prídem bližšie a to odrazky na tarpe (stanová celta) medzi stromami. Žeby sa nakoniec Peťo predsa len šiel vyvetrať? Nebudem teraz potenciálneho Peťa vyrušovať (ešte je stále dosť čierno čierna tma) a poberám sa ďalej.
Idem po tom krásnom chodníčku a s radosťou zisťujem, že som stále na turistickej značke. Nie ako minulý týždeň, keď som sa akosi viacej zatúlal. S potešením sledujem tie bielo červené maľby na stromoch. Stále idem po stopách (asi troch ľudí) a je to fajn. Snažím sa ísť doslova v stopách týchto dobrovoľníkov (kto by ale už dobrovoľne sa tadiaľto terigal?) ale nie je to vôbec jednoduché. Nie vždy mi vyjde krok a navyše sa i tak celkom často prebáram. Nie je to len zdanie, ale nakoniec som dnes ešte pomalší ako minule (a nemôže zato eném tá moja pomalá desiatka minút pod Kojšovkou). Tak i teraz sa nakoniec otáčam a vraciam sa do náručia zimnej holi.
Na mieste toho tábora zisťujem, že tu nocovali traja mladíci (a podľa oblečenia i s flintou na líci) a celkom sa im čudujem ako tu prečkali noc. Chlapík zo stanu mi zdvorilo vyká (alebo len čaká, že z tmy sa vynoria ďalší členovia mojej nočnej výpravy) a vraj spal celkom fajn. Tí dvaja zo závesných sietí mali určite dosť studenú noc, karimatky v sieťach ich veľmi nezohriali. No ja sa tomu ani nečudujem, veď už len na jar a v jeseni treba mať zateplenie, lebo všetko teplo, čo si telo spraví je odfúknuté spod siete. A v podstate i v lete treba nejako zatepliť, ale vtedy tá karimatka dobre splní túto úlohu. Ale nie v mínusových teplotách keď von zúri víchor. Ani by ma neprekvapilo, ak by sa to skončilo podchladením. Preto asi na snehu si zapaľujú ohníček (môže sa tu vôbec rozkladať oheň?). Nechávam ich napospas svojmu osudu a ja sa teperím ďalej.
Pomaly sa začína rozvidnievať a som dnes druhýkrát na vrcholčeku kopca hôľneho charakteru. Stále neprestalo fujačiť, tak sa pakujem smerom dole. Pekne slušne a poslušne idem po asfaltke (no niežeby ten asfalt tu bolo vidieť) k Erike a potom ešte ďalej. Na rozdiel od minula sa idem pozrieť ešte i na Apáthiho oddych, ale neprekvapivo nič nevidno. Len nerozumiem prečo je tam zakázaný vstup turistom (zákazu snežným skútrom celkom chápem) a povolený je len prístup bežkárom. Veď tadiaľto vedie najznámejší turistický chodník (áno, jedná sa o Cestu hrdinov SNP). Nezdržiavam sa, aby som nedostal nejakú zbytočnú mastnú pokutu (ale kto by tu o siedmej ráno pred východom Slnka, v tomto počasí dohliadal na príkazy a zákazy a odporúčania a nariadenia či ustanovenia, predpisy, pokyny, návody a ordonancie).
Začínam zostupovať po ceste smerom dole (dá sa zostupovať i smerom hore?) a nakoľko tu až tak nefúka (na situáciu hore sa ma pýtajú dvaja bežkári na lyžiach), ide sa mi celkom pohodlne (jedinou chybou je zmrznutý náustok na hadičke s vodou). Keď som pri odbočke na Golgotu v hlave sa mi spustia divné počty. Na vzdialenosti trinástich kilometrov mám nastúpaných 880 výškových metrov, dám tých zvyšných sto dvadsať? Ako červená plachta pred býkom (i keď býky vidia iba čiernobielo a červená je im šuma fuk) na mňa pôsobí osamelý bežkár, snažiaci sa ísť tým takmer smrtiacim stúpaním. Tak hajde, idem ho stíhať.
Hore kopcom mám oproti nemu výhodu a raz dva (teda až tak raz dva to teda nebolo) ho predchádzam. Dôjdem k lanovke a bez ostychu sa vraciam dole. Bežkár na mňa divne kuká a s otáznikmi v očiach sa ma pýta, či je pre mňa ten vietor až príliš. Tak mu kľudne vysvetľujem o počte mojich prejdených dnešných kilometrov a v očiach mu teraz vidím veľkú nedôveru. Nebudem mu dokazovať moju pravdu a teraz už naozaj musím ísť.
Do dediny sa dostávam celkom pohodlne a som rád, že nie som hore v tej víchrici. Na druhej strane som celkom zvedavý ako sa darilo tej malej skupinke (prečo mám stále ten pocit, že všetci Košičania lietajú na Mars Kojšovku?) a či ešte bude mať takýto nie celkom najlepší nápad ísť menej pripravení do takéhoto hrozného počasia. Dnes to bola celkom silná káva (i keď ja kávu vôbec nepijem) a som rád ako som to nakoniec dokončil bez väčších či menších problémov.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 12. 12. 2021 | 3:42 h:min | 18.53 km | 12:00 min/km | 1064 m |
Pridaj komentár