Po celej tej minulotýždňovej snahe o pekné kilometre (ktoré sa mi inak podarili v prvý, druhý i tretí) je tu nový deň a nové výzvy. Rád by som postúpil v mojom projekte Slanských vrchov. Preto ráno túrujem auto cestou do Skároša. V noci celkom pršalo (no bola dosť brutálna búrka), tak všade bolo mokro. V okolí Nižnej Myšle (dnes cez ňu naozaj musím ísť, nie ako minule) je dokonca hustá hmla (alebo oblaky?). Trocha sa kvôli tomu stresujem, ale v samotnom Skároši je zasa pekne bezoblačno.
Začínam v dedinke v údolí a musím ísť hore kopcom. Zatiaľ to ide fajn (bodaj by to tak ľahko šlo dlho), pohybovať sa po asfaltke je veľmi ľahké. Na autobusovej zastávke stojí a pofajčieva miestny chlapík s kľudom stoika. Pozdravím ho a on mi len lenivo kývne hlavou. Zato ja nelenivo uháňam ďalej. Na konci obce prechádzam cez potok (nie je veľmi široký a ani hlboký) a vchádzam do lesa. I keď už bolo v dedine vidno, tuná sa všade okolo mňa ťahá prítmie. I tak dobre vidím, ako sa mi pod nohami preháňa salamandra (alebo skôr ma s kľudom stoika ignoruje).
Kým prvá časť bola do kopca, teraz zisťujem, že to vlastne bola len rovinka a nikto mi to nepovedal. Teraz stúpanie je oveľa prudšie a (ako som spomínal, v noci bola búrka) aj blatistejšie (rozumej šmykľavejšie). Salamandrám sa to tu asi páčilo, lebo ich je tu habadej (asi tri alebo štyri). Slizniakov je tu tiež oveľa viacej a sú to tie krásne modré slizniaky karpatské. Tu je jeden, tam je druhy, hen je tretí zasa tam vykukujú ďalšie a ďalšie. Ich fialovo modré telo nie je nudné ako tie obyčajné hnedé slizniaky (ako sa vlastne volajú?).
Nohy mi prešmykujú v blate a nedarí sa mi tak skvelo ako by som možno chcel. Ale nechápte ma zle, i tak sa pohybujem celkom rýchlo. Podľa mapy sa blížim k slovensko-maďarskej hranici a naozaj na jednej zákrute sú položené hraničné kamene a jedna zvláštna značka. Je zelená a pod ňou je šípka vpravo s písmenkami SK. Pozriem si mapu na mobile (ešte dobre, že funguje i v offline režime, nakoľko som podľa neho v Maďarsku) a tu na tomto mieste vedie i maďarská zelená značka. Neskôr dochádzam na lúku pod Skárošskou vyhliadkou (neďaleko Malej Márovky) a moja logika ma núti ísť krížom cez ňu. Ale nechce sa mi (veď pršalo, spomínate?). Dobre robím, lebo chodníček sa skrúca a vedie lesom. Asi celých päťdesiat metrov, potom už musím chcene nechcene cez mokrú trávu (ktorá je aspoň po kolená a extrémne studená).
Podľa plánu by som sa mal točiť smerom k Malému Miliču, ale tak sa mi dobre darí, až sa vyberiem na vyhliadku. Musím (a chcem) sa ponáhľať. Prudkým stúpaním (zasa ďalšie výškové metre, hurá, zatiaľ) sa terigám a terigám a nie a nie dôjsť na koniec. Keď som konečne na vrchole, som úplne na dne. Dokonca ani Tatry v diaľke nevidno, prečo som sa sem vôbec trepal? Navyše cesta dole vôbec nie je až o toľko rýchlejšia ako opačným smerom. Blato (spomínal som, že v noci pršalo?) v takomto prudkom svahu pomáha jedine rýchlejšej ceste na zadok a nie úspešnému príchodu pod kopec.
Po tom, ako som zas pri lúke, vydávam sa smerom na Malý Milič. Malo by to byť v podstate len chodníkom a neskôr asfaltkou a nič zložité. Pravdaže to nemôže ostať pri jednoduchom pochode a musí sa to dvíhať. Tam (Malý Milič) som mal potom až do Slanskej Huty ísť dole kopcom. Splnilo sa to? Nie, i potom sa cesta len dvíha a dvíha a dvíha a dvíha. Nie je to príjemné, ale mne sú príjemné i nepríjemné veci. Veľmi ma poteší, keď nakoniec značka opúšťa cestu a ide sa do lesa.
Tento les je úchvatný. Nerobím si ilúzie, i tu v týchto končinách sa ťaží drevo, ale je tu viacej oblastí s najprísnejšou ochranou a tak (niekedy) padnuté stromy ostávajú na svojich miestach (a čo je dôležitejšie, i tie stále stojacie stromy sú na svojich miestach). Je tu i prebytok karpatských slizniakov (to sú tie modré). Stretnem ich tu možno aj vyše stovky. Určite im dobre robí vlhkosť (mokrý máj i nočná búrka tomu pomohli). Prebytok vody je zrejmý pri Malej Izre (tak sa zdá, že v tomto okolí má všetko svoju veľkú i malú verziu).
Odbáčam na žltú značku, ktorou som pred dvoma mesiacmi už raz šiel. Je to zas len stúpanie hore kopcom a potom zas cez lúku (mokrú) dole do Huty. I keď čas už pokročil, ešte stále je dosť málo hodín a slnko je na oblohe dosť nízko. Nestihlo vysušiť kvapky dažďa ležiacich na tráve a tak je moja cesta cez veľkú lúku týmto poznačená (mokro mám v topánkach tak, ako keby som sa brodil niekoľko minút potokom). V Slanskej Hute je ticho a kľud a jediným rušiacim faktorom som ja. I ten ale zmizne, akonáhle zmiznem v lese nad dedinou.
Tu sa strieda niekoľko lúk s porastom lesa a všade kde je tráva je mokro. Vlastne i tam kde nie je tráva je mokro. Len dúfam, že žiaden kliešť sa na mňa neprichytil, to je jedna z mojich slabín (no ten strach z pavúkovcov). Mám celé mokré (ešte stále) nohy až kým nedôjdem na Dobrák. Potom je to dobré, asfaltka a nič iné. K Veľkej Márovke (ako som už spomínal, dve verzie toho istého) sa dostávam raz dva a potom ma čaká už len posledné klesanie.
Monotónne, dlhé, ničím zaujímavé (no brodím sa zopárkrát potokom, ktorý sa rozhodol zameniť si svoje koryto za môj chodník). Hlavne je to dlhé. Čudujem sa, podobným terénom som vychádzal zo Skároša a teraz mi pripadá i klesanie celkom náročné. Kým som v dedine, dobre sa nadriem (je to niekoľko kilometrov). V dedine na ceste míňam dve babky, ktoré ma poprosia, či by som ich nezobral. Tak im predkladám moju ponuku na zvezenie sa pešobusom. Neúspešne. Škoda.
A to je vlastne koniec mojej dnešnej krátkej ságy. Prešiel som nakoniec toľko kilometrov a toľko výškových metrov, čo sa mi vôbec ani nesnívalo. Na druhej strane som videl niekoľko salamandier a toľko slizniakov, že ani by som sa nečudoval, ak by som začal vylučovať nejaký sliz zo tela. Som extrémne hrdý na svoju neslizkú prechádzku (mistami še šľizgalo jak na šľizganke, šak celú noc ľapalo).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 06. 06. 2021 | 3:39 h:min | 26.66 km | 8:14 min/km | 1004 m |
Pridaj komentár