Musel som nakoniec zaspať, lebo predsa len, snívalo sa mi niečo a navyše ráno ma budí budík a nie svetlo. Veľmi si pochvaľujem teplúčko v spacáku a keď sa konečne odhodlám vyjsť z neho, je mi tak troška zrazu chladno. Ono sa aj riadne rozfučalo. Tak sa rýchlo prezliekam do denného oblečku, sťahujem jedlo z konára a pripravujem si raňajky. Posilnený ovsenou kašou (a nie cesnakom a pivom) pobalím zvyšné veci a hajde ďalej.
Cesta na Kojšovku je celkom rýchla, teda až po Golgotu, kde sa začína riadny kríž (a stupák). Prístrešok je zakrytý nejakou celtou, aby do vnútra nefúkalo. Neskôr vďaka internetu viem, odpočívali tam dievčiny (tri či štyri) taktiež na ceste hrdinov (hrdiniek) SNP. Nech im to dobre vyjde. Ani si podľa mňa nevšimli, ako som ich predišiel. Červená nevychádza hore na vrchol, ale keď už som tu, bol by to celkom hriech nevyškriabať sa na tento kopček. Na Kojšovej holi fučí odporne riadne, dokonca nepočujem dobre ani vlastné myšlienky v hlave. Rozmýšľam ja vôbec nad niečím? Asi ani nie.
Od chaty Erika (ktorá sa zas prerába a neobsluhuje nikoho a nič) sa pre mňa začína terra incognita (a možno tam žijú i levy). Počul som len samé hrôzostrašné príbehy z nasledujúcej etapy a mám tak troška z toho strach a ešte väčší rešpekt (žeby levy?). No nezačína sa to až tak blbo, len neviem presne nájsť tú správnu cestu. Vedľa seba, aspoň spočiatku, vedú tri paralelné cesty a ktorá je tá pravá netuším (nakoniec sa tá pravá vykľuje z tej ľavej). Je tu viac popadaných stromov, ale asi som si zvykol. Orientujem sa celkom pohodlne, chodníček je pekne vychodený a aj značky sú dobre umiestnené. Dobrý postreh, nie je to vôbec také zlé ako som si to predstavoval.
Pri Troch studniach vidím len jednu, ale i tá je úplne dostatočná. Naberám vodu do fliaš (v jednej budem mať čistú a v druhej, nakoľko som už vychľastal čiernu vodu, si robím isotonický nápoj). Na dlhšiu vzdialenosť je to posledná možnosť zásobenia sa tejto životodarnej tekutiny. Hneď za studničkami stretávam prvých živých ľudí (slečny samotné na Golgote som nevidel), je to pár lesných robotníkov. To je na ďalších niekoľko hodín jediná známka civilizácie. Okolité vrchy bránia výhľadom do diaľok a ani v blízkosti veľa ľudských sídiel nie je.
Celkom sa teším na Kloptaň, na jeho vyhliadkovú vežu. Keď sa nakoniec doterigám až tam, som rád. Vystúpam až na vrchol vežičky a široko ďaleko vidno len lesy (a miestami polomy).Od teraz by to malo byť až po Štós viac menej už len dole. Ale i to dole je nejako celkom zložité a nakoniec sa ukáže, že je to miestami viacej hore ako dole. Som zo seba troška sklamaný, že sa mi nejde až tak jednoducho ako by som to od seba chcel a očakával.
Môj dobrý pocit mi ukradol jeden zbojník, ktorý mi do cesty hodil Zbojnícku skalu. A poviem pravdu, nakoniec sa mi okolie tejto skaly viacej páčilo ako neďaleký Kloptáň. Neviem čím to je, ale tam som sa cítil nejako lepšie. Možno som od Kloptáňa mal príliš vysoké očakávania a preto ma nečakané prekvapenie v podobe Zbojníckej skaly potešilo viacej. Alebo len jednoducho tam viacej svietilo slnko a bolo teplejšie. Neviem.
Síce so sebou ťahám i hrnček a horák s kartušou, mám v pláne sa najesť v kúpeľoch Štós. No nie žeby som neveril v moje turistické kuchárske umenie (zásobený som dostatkom predpripravených jedál, mňam) ale som lenivý. A ak sa zastavím v reštike, tak ušetrím i čas. Taký znie momentálne môj plán. No najprv musím nájsť správnu cestu, nakoľko som sa nechal zlákať širokou cestou, po ktorej idem dosť dlho a preto som si nevšimol (možno nebola ani nenápadná) odbočku. Robím si tak malú zachádzku, ale čo je to prosím vás kilometer naviac, keď mám v nohách osemdesiattri kilometrov?
No nakoniec to ani nie je také veselé s obedom. Čašníčka mi môže priniesť iba polievku, druhé jedlo je rezervované pre kúpeľných hostí a až od jednej si môžem niečo normálne objednať. Tak si dávam do nosa (úst) polievku a poprosím si o horúcu vodu. Z nej si neskôr robím vlastný výdatný obed – zalievam vietnamca a ovsenú kašu. Najem sa, napijem sa a nechávam si dočapovať i fľaše (vodááá i kolááá). Pobalím sa, pekne poďakujem a pokračujem v mojej ceste.
Od Štóskeho sedla sa vinie široká lesná diaľnica (cestou sa to nazvať nedá). Slniečko pripaľuje a ja upaľujem. Obed mi dobre padol a tak sa mi ide celkom fajn. Nenápadne stále stúpam vyššie a vyššie, ale je to postupný nárast. Som veľmi rád, keď konečne opúšťam cestu a mierim na úzky chodník a skrývam sa pod stromy. Stretávam tu dva manželské páry s dvoma psami, ktorí (aj ľudia a aj zvieratá) idú oproti mne. Hneď vo mne spoznajú človeka s plánom prejsť väčšiu vzdialenosť (to im asi nahovára môj malý veľký batoh). Je príjemné počuť povzbudenie a priania dobrých kilometrov.
Pomaly ale isto sa blížim k Pipitke, o ktorej som čítal len samé zlé veci. Najprv však musím prejsť Osadníkom (volám tam PeterburGovi, ktorému som tak za posledný polrok asi najbližšie) a toto je moje dnešné peklíčko. Les prudko ustúpi mŕtvym stromom a energia z obedu asi došla. Ide sa mi veľmi ťažko, je mi teplo a strácam chuť ísť vpred. Nemôžem ale tu skončiť svoju dnešnú cestu, ešte sú len tri hodiny a do zotmenia zostáva ešte minimálne päť hodín. To v ideálnom prípade je kopa kilometrov! Aj pravá noha sa mi začína ozývať, nie je jej tento pochod príjemný. Hmmm.
Trocha spomalím a poriadne do seba nahádžem snickers a medvedíkov. To mi dodáva energiu a pri prechode Pipitkou je všetko v pohode. Vôbec sa mi to tu nezdá nejako kritické alebo nejako ťažké. Zasa som v pohode. Pri schádzaní v diaľke vidím nejakú novú stavbu a som zvedavý čo to je. Po hodine schádzania k Uhornianskemu sedlu (ale okľukou) prichádzam aj k tej tajomnej stavbe, ktorá sa dá naozaj len ťažko nazvať stavbou. Po mojich pár otázkach je mi jasné, stavajú tu novú útulňu pre pútnikov na Ceste hrdinov SNP. V nedeľu by mala byť už hotová, dnes je ale piatok a zbytočne čakať tu niekoľko dní na dokončenie sa mi nechce. Tak či tak, klobúk dole pred týmto činom.
Zo sedla opäť idem hore. Ako inak. Okolo mňa sa zas rozprestiera mesačná krajina a za sedlom Krivé dochádzam k najznámejšej maringotke na celej ceste. Nechce sa mi teraz zastaviť, potiahnem to až na chatu Volovec a tam sa vyspím. Dúfam. Ak by bola náhodou zavretá, tak prespím pred ňou. Viem, že tam tečie čerstvá voda a tak by som tam chcel dôjsť (i keď samotná chata je mimo červenej značky a tak to bude zachádzka). Kým k nej ale dôjdem, ešte mi to nejaký čas potrvá.
Les sa strieda s nelesom a potom zrazu na mňa vyskočí Skalisko. Slnko už nesvieti, vietor fučí a ochladilo sa. Našťastie neprší. Spomínal som, že vietor riadne fučí? Zavýja ako vlk. Po krátkom oddychu idem hľadať cestu k chate. Pravdaže ju nenájdem hneď na prvýkrát, veď stačí ísť len dole. No keď je človek na najvyššom bode široko ďaleko (vedeli ste, že Skalisko bol najvyšší vrch Maďarska počas druhej svetovej vojny?) tak každý smer je len dole. Nakoniec ale trafím ten správny azimut a idem dole (je to naozaj veľme prudké klesanie). Chata je našťastie v otvorenom stave a okrem chatára sa tam nachádza i niekoľko starších lesníkov. Ja si dám na večeru vegetariánsky boršč a tí ostatní si dávajú k pečenému bôčiku tekutú polievku (buď hustú ako pivo alebo malú ako vodku).
Večer idem skoro spať a nie kvôli hre na gitare vo vedľajšej miestnosti nemôžem zaspať. Opäť sa len prevaľujem ale nakoniec zaspím a snívajú sa mi nejaké tie halušky (lietadlá, písanie diktátov a návrat do školských lavíc k Dominikovi, miš maš poriadny). Ráno som do ružova vyspatý a ďalší deň sa môže začať.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 28. 05. 2021 | 12:28 h:min | 61.23 km | 12:13 min/km | 2514 m |
Pridaj komentár