Leto je fajn, leto mám rád. V lete je teplo a je dlho vidno. Slnko vychádza skoro ráno a čelovka nie je až taká potrebná. Keď ale začínam túru o pol štvrtej tak nejaké svetielko je predsa len potrebné. V Slovinkách, kde začínam, kvôli šetreniu peniazmi je verejné osvetlenie vypnuté. Tak si môžem dobre vychutnať svietiacu Venušu nad obzorom a neďaleko nej sa vynímajú Plejády. Nakoľko spočiatku idem na západ, otáčam sa k nim chrbtom.
Sám som veľmi zvedavý, ako dlho mi bude trvať, kým dôjdem na Bielu skalu. Je to celkom prudký a nie dlhý kopec (takmer 500 výškových metrov na dva a pol kilometri). V tme sa môžem sústrediť len na samotný výkon a tak kráčam drobnými krôčikmi smerom hore. Za polovicou cesty sa dostávam k holorubu a je zrejmé ako za tú krátku chvíľu mnohé hviezdy zmizli z oblohy. Niekoľko možných dôvodov môže stáť za tým. Buď prišli mraky a jednoducho zakryli nebeské svetielka alebo obloha zosvetlela blížiacim východom.
Stále je však dostatočne silná tma a navyše ešte zhustne, keď vojdem zas do lesa. Stále musím mať zapnutú čelovku, aby som videl kam vlastne idem. Topánky mi navlhnú ako prechádzam cez malú lúčku. Dúfam, že okrem vody sa na mňa nič iné neprisalo a kliešte sú dostatočne odstrašené kliešťovým repelentom. To ale nezistím, kým neprídem domov, čo v najlepšom prípade bude ešte niekoľko hodín trvať.
Nemienim ustúpiť z môjho rýchleho tempa a 33 minút som na vrchole. Som na seba nesmierne hrdý. Takto rýchlo som hore ešte nikdy nebol. Je stále tma ale ani Venušu nevidno. Teória s mrakmi je takto pravdepodobnejšia. Takto skoro ráno je dosť teplo. Teplomer ukazuje skoro štrnásť stupňov o štvrtej ráno! Neuveriteľné. Schádzam na Galmus a zas idem mokrou trávou na lúke. Topánky mi ani nestihli poriadne vyschnúť a dostávajú ďalšiu dávku vody. Je to dokonalý habitat kliešťov a tak musím navyše dôverovať repelentu.
Som na pomedzí dňa a noci a je to ako v Nohavicovej pesničke (teda až na ten zvyšok nihilistického zyšku textu):
Prokletá hodina ta minuta ta krátká chvíle
kdy věci nejsou černé ale nejsou ani bílé
kdy není tma ale ještě ani vidno není
bdění je bolest bez slastného umrtvení.
Chvíľu nie som nútený svietiť si svetlom a potom zas áno. Na lúke za Galmusom zastavujem a kochám sa ružovým divadlom. Ak by som bol Legolasom z Pána prsteňov, povedal by som: V noci byla prolita krev. Ešte dobre, že žiadna preliata krv nebola a mraky sú ožiarené normálnym nemagickým slnečným svetlom, ochudobneným o modrú zložku spôsobené Rayleighovým rozptylom. Nechápte ma zle, nechcem tým povedať, že keď viem čo spôsobuje toto zafarbenie mrakov, nedokážem si vychutnať takúto krásu. Práve naopak, vyžívam sa v tom o to ešte viac, lebo si dobre uvedomujem čo za tým všetko väzí a navyše tento proces je zodpovedný aj za modrú oblohu. Balíček dva v jednom. No nekúp to.
Ďalej idem lesom a ako sa východ slnka približuje, červené svetlo je stále intenzívnejšie a silnejšie. V jeden moment sa zdá ako keby horel celý východný obzor. Potom už obloha mení svoje tóny do zlatej farby. Pomaly sa príroda začína zobúdzať a až teraz si uvedomujem absenciu štebotu vtákov. Musím si zvyknúť, že už nie je jar a spevavci v lese sú väčšinou dňa ticho. Namiesto toho sa zabúdzajú muchy a vôbec sa neštítia ma prenasledovať. Je to mierne až silno nepríjemné.
Cesta do Poráča je inak v pohode. Teda až na tie otravné lietajúce muchy. Nad Poráčom sa rozhodnem pre zmenu trasy. Nejdem do dediny ale odbočím a idem sa pozrieť na kopec nad ňou. Ako je to s topánkami? Stále sú mokré, nakoľko idem zas po tráve. Akonáhle sa dostanem na úroveň horizontu čaká ma prekvapenie. Kopec stále pokračuje smerom hore. Teraz nie je čas na vzdanie sa a preto idem ďalej. Na úplnom vrchole dostanem poďakovanie za trpezlivosť – napriek stále zväčšujúcej sa oblačnosti je výhľad na Vysoké Tatry celkom zreteľný.
Z Poráča idem na Poráčske lúky a kto by čakal, že teraz bude už tráva suchá, tak sa riadne mýli. Pekne mi to čvachtá v topánkach. Snažím sa spomenúť si, kedy som tu bol naposledy. Neviem presne si spomenúť, bola to jeseň 2019 či snáď na jar spomínaného roku? Je to v podstate jedno, bolo to už veľmi dávno. Tak či tak som čakal tam hore množstvo zvierat produkujúcich kravince. Ale žiadne kravy a ani ich produkty nikde nestretávam. Zato ma predbieha auto s dvoma hubármi. Oni idú len o troška rýchlejšie ako ja na pešo. Som ja taký skvelý alebo ich auto je taký šrot?
Inak si ale toto okolie užívam. Striedajú sa tu lúčky s malými hájikmi a krásne výhľady sú tu na každom kroku. Do poriadneho lesa sa dostávam len asi kilometer pred Suchincom. Po ceste sa na niektorých miestach tečie potôčik a tak mokré topánky dávajú ďalšiu porciu vody. Huráááá! Z vrcholu vidno samotnú dedinu Poráč a v pozadí zas vykúkajú Tatry. Posledný pohľad a pokračujem ďalej.
Kým dôjdem na rázcestník pod Skalou, neprejde veľa času. Ide sa mi extrémne rýchlo a pohodovo. V tejto časti sa ide len cez les a tak tu chýbajú nejaké výhľady. Navyše les je vcelku rovnomerný. Inde sa stáva, že aj ten istý les mení svoju tvár každých pár sto metrov. Niekde je hustejší, inde zas redší, niekde sú mladé stromy a inde majú svoje kráľovstvo statné kráľovské stromy. To nie je ale tento prípad.
Od Skaly až do Sloviniek sú to posledné približne štyri kilometre. Vyrušujem tri lane, ktoré sa po hlave vrhajú dole kopcom. Dnes sú to prvé vyššie zvieratá. Muchy nebudem predsa počítať medzi príjemné stretnutia. Tak úplne nenápadne dochádzam do dediny, skadiaľ som pred štyrmi hodinami a tridsiatimi kilometrami odchádzal. Bolo to dnes super. Kedy som vlastne mal nejakú túru, ktorú by som popísal ako nepríjemnú? Neviem, či som takú posledné roky nejakú mal. Avšak táto bola extrémne príjemná. Bodaj by som v budúcnosti mal len takéto.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 07. 2020 | 4:34 h:min | 32.2 km | 9:04 min/km | 1183 m |
Pridaj komentár