Pred pár týždňami som sa vybúril na Ceste hrdinov SNP. A teraz nastal čas aby sa vybúrila i moja mladá princezná. Tak hneď po škole (ešte sa píše len jún) nasadáme do auta a hajde smer Poprad. Odkedy je nepretržitá diaľnica až do mesta so zvukomalebným menom (prečo sa volá Poprad Poprad?), tak cesta trvá naozaj veľmi krátko. Preto sa ani nenazdáme a už sedíme v električke do Starého Smokovca. I keď na prvý pohľad začíname neskoro (vidím všetky tie zvedavé a nesúhlasné tváre na chodníku), na Zamkovského chatu to nie je až tak ďaleko.
Dotka súhlasí s pešou verziou a tak na Hrebienok vychádzame po vlastných. Pravdaže sa nikam neponáhľame (respektíve ja sa musím krotiť a myslím, že som v tom už celkom dobrý) a vychutnávame si každú minútku. Naším smerom nik nejde (kto by už išiel do hôr po štvrtej poobede!) a tak máme skoro celkom celú magistrálu len pre seba. Teda až na tých ľudí, ktorí sa z hôr vracajú (a že ich je dosť).
Pred mostíkom cez Studený potok stretávame horskú službu, ktorá na nosidlách znáša niekoho zabaleného v izolačnej fólii. Dúfam, že je všetko v poriadku, lebo jedinou logickou možnosťou odkiaľ idú je Téryho chata (kam sa chceme zajtra i my dostať). Preto sa pýtam voľného záchranára, aká je situácia so snehom a vodou. Uisťuje ma, že až po chatu je to v poriadku, len zopár snehových polí, ktoré ale nie sú veľmi náročné. Tak to je len a len dobre znamenie pre nás.
Spomenul som ako sa voda víri v potoku? Takmer nepočuť vlastného slova, keď sa tá masa studenej vody pokúša dostať na miesta s nižšou potenciálnou energiou (pekne povedané ako sa voda prepadáva cez kamene). V Obrovskom vodopáde je takisto celkom veľa vody, celý chodník je mokrý od vodnej triešte. V horúcom počasí by to bolo príjemné osvieženie ale teraz až tak zas teplo nie je.
Tesne pred Zamkou predbiehame pána napakovaného až vyše hlavy a jeho manželku a dve detičky. Ktovie kam idú (žeby Zamkovského?). S Dotkou dochádzame na chatu a snažíme sa ubytovať. Pani chatárka nás sklame nepridelením ubytka na povale ale poteší nás ubytovaním sa samostatnej izbe pre dvoch. No neber to. Tak sme sa len vybalili a išli sme sa napakovať večerou (plus hranie sa spoločenských hier). Následne sme sa už len pripravili na spanie a hajde do hajan.
Ráno bolo super, aké by inak mohlo byť? Naraňajkovali sme sa (zdá sa ako keby sme tu vždy len do seba niečo pchali) a ide sa na Téryho chatu. Vidíme pána šerpu nosiča a okrem neho stretávame len jeden starší pár. Nik iný zatiaľ na chodníku nie je. Keď vyjdeme z lesa konečne vidíme náš cieľ (a vodopády a sneh a štíty a všetku tú krásu okolo). Dotke sa zdá dosť ďaleko ale ja veľmi dobre viem, že tam budeme raz dva.
Najprv nás predbehne jeden pár turistov a potom zas ďalší a ďalší a nám to vôbec nevadí. Ideme vlastným tempom (a ideme i celkom svižne na deväť ročné dieťa). Keď dôjdeme k prvému snehovému políčku, Dotka celkom samostatne a zákerne pripraví guľu a snaží sa ma ňou trafiť. Hurá! Prvá ma netrafila, ale druha už áno. Tam, kde chodník pretína potok mám stále troška strach z prechodu. Našťastie to dávame na pána suchou nohou. Oproti minulému roku je tu oveľa menej vody. To je veľké plus. Teda mínus?
Teraz nás predbieha už poriadna kopa ľudí. Niektorí len prešprintujú vôkol nás a niektorým to trvá až päť sekúnd. Vadí to niekomu? Mne a ani im nie. Odpočívame na kameni tu i na kameni tam. Pre Dotku to nie je vôbec jednoduché a ja sa len čudujem ako som sa sem dostal v decembri v tom snehu. Apropó sneh, musíme prekročiť posledné veľké snehové pole. Chcem a musím pochváliť Dorotku, s akou gráciou to zvládla.
Už len zopár krokov a sme pred chatou (asi ako ďalších bambilión ľudí). Využívame civilizačné výdobytky chaty (ehm, záchod, kofolu a teplú vodu). Zalejem Vifonku a ideme sa troška poslniť na kamenistú pláž k vode (teda na veľký kameň hneď vedľa plesa so zvyškami ľadu, úplná letná romantika). Následne sa bavíme dobrodružnou cestou a objavovaním tajuplných zákutí Spišských plies. A pravdaže cestou za ďalším snehom. Tak to je riadne veľká zábava. Akonáhle ale Dotka sa necíti veľmi komfortne tak sa otáčame a začíname so zostupom.
Pred Térinkou je ešte viac ľudí ako pred hodinou a na chodníku míňame celé zástupy ľudí. Skoro ako na Václaváku, ale tu je (skromne podotýkam) krajšie okolie. Ide sa nám ide veľmi užitočne a nasávame kilá a kilá krásnych výhľadov a dobrej nálady. I keď by sme mali ešte dostatok síl na zídenie do Smokovca, máme tu ešte jednu zarezervovanú noc. V jedálni stretávame tri postaršie babičky (každá z nich má 70+) z Izraela. Vydali sa na cestu po Tatranskej magistrále a je to v ich veku brutalita. Nie, nie je to zlé myslené. Z ich batohov a celkovej výbavy a vystupovanie je jasné, že veľmi dobre vedia čo robia. Klobúk dole (stále mi ale vŕta hlavou, ako sa o týchto malých horách dopočuli až na blízkom východe).Večerná rutina (večera, kofola, hra a vymyslené príbehy) a ide sa spať.
Veľmi sa mi ráno páči, že Dotka sama navrhne cestu na Skalnaté pleso a nie rovno cestu dole do Smokovca. Tak sa ako prví vydávame na prť a sme prví na prti skoro až po koniec cesty. Predbehnú nás len dve skupinky ľudí ale i tak je to extraordinárny výkon. Som na tú malú princeznú nesmierne hrdý. Aby som krátko zhrnul tohtoročný výlet do Tatier, tak by to bolo len jedno slovo: Úžasné (príroda, Dotka, ľudia).
Pridaj komentár