Ešte viac ako dlhé prechádzky v prírode milujem čas strávený nad nejakou dobrou knihou. Priznám sa, milujem čítanie kníh. Pri otáčaní stránok mám rád ich šuchot. Páči sa mi divná kombinácia vôní lepidla, tlačiarenskej černi a papiera. Pre mňa je kniha brána do nových svetov. Klišé ako vyšité. Je to ale tak. Prečo vôbec o tom hovorím?
Jednou klasickou knihou fantasy žánru je Hobit, alebo cesta a zasa späť. Vo svojej podstate je to nielen rozprávka ale aj vynikajúci cestopisný román. Moje posledné zážitky z Indie sú presne takéto. Dlhé cestovanie tam, dobrodružná zápletka a blesková cesta späť. To všetko navyše v rozprávkových kulisách. Tento nevšedný zážitok mi s Romanom zabezpečil Ankit, Rohit a Taja, traja králi z Cognizantu.
Väčšinou vstávam okolo pol ôsmej, teraz si však musím nastaviť budík na skoršiu hodinu. Dohoda znie, prídu po nás medzi tri štvrte na sedem a siedmou. So skorím vstávaním nemám skoro nikdy problém. Tentokrát je to trošku inak. V noci dosť zle spím, prehadzujem sa na posteli a každú možnú chvíľu kontrolujem koľko je hodín. Nie je to ani tak z nedočkavosti, ale noc je príšerne horúca.
Konečne je čas na vstávanie. Ani veľmi nerozmýšľam, čo na seba zobrať. Beriem tričko a kraťasy. V tejto páľave by som sa v niečom inom pomaly, ale iste uvaril. Vonku je teraz celkom sviežo, zisťujem akonáhle vyjdem na terasu. Mám v pláne fotograficky zdokumentovať výhľad zo strechy. Práve vychádza slnko a to znamená najlepšie svetlo. Cvakám jednu fotku za druhou. Už je takmer tri štvrte na sedem a tak sa musím ponáhľať. Veľmi nerád niekam meškám.
V Indii majú trochu iný zmysel pre čas ako my. Už vás počujem: Ani slováci nie sú práve najdochvíľnejší národ na svete. Ja viem, nemcom sa nevyrovnáme v žiadnom prípade. Indovia však môžu byť na jednej strane presní ako hodinky ale môže sa stať, že budú meškať aj pol hodiny. Človek nikdy vopred nevie.
Už 15 minút čakáme pred hotelom na auto. Napriek tomu, že cesta je tu široká – šesť prúdová, v sobotu ráno je tu celkom malá premávka. Odvoz musí prísť z prava, lebo v Indii sa jazdí v ľavo. V žiadnom prípade sme neočakávali, že sa objaví z opačnej strany. Šofér s kľudom angličana išiel zo 200 metrov v protismere.
V aute sme nakoniec siedmi. Ja, Roman, Reiner, Ankit, Rohit, Taja a nakoniec šofér. Nie je to žiadne veľké vozidlo, musíme sa teda poriadne potlačiť. Ako sa hovorí, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a zlí sa potlačia.
Ako odchádzame z Pune, vidím množstvo bežcov. Neviem, či by som ja mal odvahu tu behať po ceste. Aj keď je takto ráno doprava nižšia ako v iné hodiny, napriek tomu je dosť obtiažne sa vyhýbať autám a motorkám. Navyše smog je celkom zreteľný. Okrem bežcov takto ráno vidieť aj moho cyklistov – hobíkov. V cyklistickom posede bez strachu doslova letia po ceste. Koľkokrát doslova len o niekoľko centimetrov ich predbiehajú autá.
Raňajky sme nestihli v hoteli. Hotelová reštaurácia sa otvára až o siedmej a to sme už vtedy čakali pred hotelom. Ankit navrhne, aby sme sa najedli v niektorej z mnohých možností pri ceste. Nanešťastie, je skoro všetko zatvorené. Po riadne dlhej chvíli nakoniec zastavujeme pred reštauráciou, ktorá má otvorené.
Nebudem klamať, napráskali sme sa poriadne. Výber sme ponechali viac menej na indov a dobre sme urobili. Vybrali samé dobroty. Aby som sa pochválil, víťazom som sa stal ja. Mal som najchutnejšie raňajky. Aby som bol spravodlivý, Roman mal rovnaké raňajky ako ja a tak je aj on je víťazom.
Neviem presne kam vlastne pôjdeme. To je to pravé dobrodrudružstvo. Nasadnem do auta a nechám sa viezť do diaľky. Každým kilometrom sa blížime a ani neviem vlastne kam.
Po riadne dlhej dobe auto schádza z rýchlostnej cesty. Noríme sa do nejakého malého mesta. Či je to dedina? Voz začne stúpať do kopca. Tak to sa mi páči. Hory a kopce, to je moje. Hneď zastavujeme a sme pripravení na prvú prechádzku.
Výhľady sa naozaj krásne. Z údolia sa dvíhajú dva kopce k obzoru. Vyzerajú, že na vrchole majú plošinu, sú to akési stolové hory. Cieľ je ale tentokrát iný – Svätyňa Bhaja. Kým vystúpia všetci z auta, nezabudnúť, že nás tam je nasačkovaných sedem, vidím ako prichádza ďalšia skupina belochov. To asi nebudú indovia. Rozprávajú sa po anglicky so svojím šóferom, ale s takým divným prízvukom. Netrvá mi dlho a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ho identifikujem na prízvuk našich západných bratov. Partia čehov z plzeneckej škodovky.
Chodníkom stúpame hore. Ankit je zadychčaný už po 200 metroch. Ani sa mu nečudujem, je to riadne prudké. Kupujem si lístok. Ako som už v minulosti niekoľko krát zistil, sú tu obrovské rozdiely v cene pre domácich a pre zahraničných turistov. Ankit má lístok za 25 rupií a môj je 12 krát drahší – 300 rupií. Nie je to veľa, niečo okolo 3,80 eur. Ak by niekto chcel ísť do Indie popozerať si nejaké pamiatky, aby nebol prekvapený.
Samotná svätyňa je vytesaná do skaly. Budhistickí mnísi ju založili pred vyše dvoma tisícročiami. Neuveriteľné. Žili a meditovali tam približne 300 rokov a potom ju opustili. Som prekvapený v akom skvelom stave je. Aj po toľkých dlhých stáročiach. Neverím, že by to na Slovensku prežilo v tak dobrom stave.
Ďalšou zastávkou v našom pláne je pevnosť Lohgad. Neviem presne kde to je. Rohit hovorí že je to niekde ďalej v horách. Ja by som rád šiel ďalej pešo, domáci tvrdia, že je to troška ďaleko na pešiu túru. Nasadneme do auta a vydáme sa na cestu. Spočiatku je cesta celkom v pohode, ak teda nepočítam to množstvo dier na nej.
Zrazu z ničho nič sa cesta zúži a zdvihne. Je riadne prudká. Nasleduje serpentína za serpentínou. Nechcem ani pomyslieť na to, ako by sme sa vyhli autu v protismere. Našťastie sa to nestane, zopár motoriek ale stretneme. Po nejakej chvíľke vodič zahlási, že je to nebezpečné ísť ďalej a odstaví auto vedľa cesty.
Vyberieme sa teda pešo. Obdivujem okolitú panorámu. Rohit mi ukazuje jedno miesto na obzore a tvrdí, ideme až tam. Nechce sa mi tomu veľmi veriť, zdá sa to poriadne ďaleko. Nejdeme po asfaltke ale vojdeme do lesa medzi kríky. Vraj je to nejaká skratka. Osobne nemám veľmi rád skratky, lebo niekedy tie skratky nie sú práve najkratšie. Domáci indovia majú však moju dôveru.
Pomaly stúpam lesných chodníčkom, skoro prťou (nemohol som si odpustiť tento fór). Pomedzi stromy občas zahliadnem cestu, dôvera v domácich ma teda neopúšťa. Zrazu sa skratka končí a postupujeme asfaltkou. Slnko teraz už riadne pečie na naše hlavy a je brutálne horúco.
Ako tak postupujem, na moje prekvapenie vyskočí z lesa menšie stádo kráv. S Romanom sa smejeme, že sme práve našli prvé turistické značenie v Indii. Len si musíme dať fest dobrý pozor, aby sme do značenia nešliapli.
Ako tak ďalej idem, zastaví sa pri mne auto. Je náš odvoz. Šofér nakoniec premohol strach a rozhodol sa pokračať s autom. Na moje prekvapenie v aute sedí aj Ankit a volá ma sadnúť si do vnútra. Tak to teda nie. Neprišiel som sa voziť autom, chcem niečo prejsť aj pešo. Celý týždeň poriadne nepretiahnem svoje kosti, tak aspoň cez víkend sa chcem tváriť, že niečo vážne robím.
Všetci postupne zdvorilo odmietajú zvezenie. Iba vysmiaty Ankit nakoniec ide autom. Ja sa rozhodnem, že pôjdem troška rýchlejšie. Tempo 22 minút na kilometer sa mi zdá dosť pomalé. Postupne stúpam hore a dostávam sa do sedla medzi dva vrcholy. Na tom vľavo je zreteľne vidno múry pevnosti a ľudské postavičky. Neskôr sa dozvedám, že sa jedná o pevnosť Visapur.
Púšťam sa cestou vpravo a ide sa mi dobre. Občas sa zastavím a spravím si zopár fotiek. Po pár minútach som na parkovisku, kde vidím aj Ankita. Podľa neho som došiel tak rýchlo, že mi nechce veriť, že som nebežal. Tu sa aj začína chodník smerom k pevnosti. Na rozdiel od Svätine Bhaja, je vstup do pevnosti zdarma.
Tu vidím prvykrát opicu v prírode. Sedí na strome a pokúša sa napiť z plastovej fľaše. Voda sa z fľaše vylieva a z reakcie opice je jasné, že sa jej to nepáči. Ankit jej podá svoju fľašu so zvyškom vody. Nie je to práve najlepší nápad. Fľaša je totiž zatvorená na uzáver a opica si ho nevie dať dole. Ankit jej chce pomôcť, opica však považuje jeho priblíženie sa k fľaši za akt agresie. Vycerí na neho zuby. Nechcel by som byť pohrýzený opicou, to teda poviem. Nakoniec sa Ankit rozhodne, že jej hodí ešte jednu fľasu s vodou. Teraz je už fľasa otvorená. Opica si vylieva vodu na zem a uhasí si smäd.
Zanechám ostatných za sebou a stúpam prudkým kopcom sám. Postupne prechádzam cez jednotlivé brány pevnosti. Je to naozaj veľmi čarovné. Vyzerá to ako z rozprávky. Za jednou z brán vidím tlupu opíc. Len tak sedia a vyberajú si blšky z kožuchov. Dve sa zrazu začnú pre niečo hašteriť a bitka je na svete. Krik, vresk a nakoniec jedna uzná prehru a odbehne preč.
Pri ďalšej bráne ma prekvapí mala opička. Keď si čupnem, nenápadne podíde ku mne zo zadu a snaží sa mi vytiahnuť fľašu vody z bočného vrecka vaku. Nezbednica jedna. Prudko sa otočím a ona sa tvári, ze ona nič, ona muzikant. Veď ja vás dobre poznám, prešibané tvory. Dávam si všetko do vnútra, nech ich to neláka.
Vychádzam na vrchol a rozhliadam sa. Vrchol hory tvorí plošina. Takže naozaj je to stolová hora. Očakával som hore nejaké stavby, je tu ale len jeden malý chrám. Všade inde je vyschnutá tráva. Na niektorých miestach sa mi zdá, že rozoznávam divoké uhorky. Výhľady sú tu naozaj úchvatné. Vidno cestu po ktorej som šiel, susednú pevnosť Visapuri aj obrovské priehrady pri úpätí. Idem sa prejsť okolo pevnosti. Na väčšine obvodu nie sú ani múry, skaly sú tu vlastne prakticky kolmé.
Pevnosť je obrovská. Má rozlohu asi štyry krát väčšiu ako Spišský hrad. Riadny kolos. Zo samotného masívu hory vychádza na jednom mieste úzky jazyk. Je dlhý vyše pol kilometra a široký len niečo vyše 10 metrov a miestami ani toľko nie. Prebudí sa vo mne objaviteľ a idem tam. Je tam síce upozornenie, že sa tam nachádzajú prudké zrázy, na nebezpečných miestach je však zábradlie. Nakoniec je to bezpróblemová prechádzka. Stretnem tam Reinera a cestou späť dokonca Romana a Rohita.
Pri chráme čaká Ankit s Tajom. Napriek tomu, že sú v pevnosti po prvy krát ako my európania, obetujú sa pre skupinu a čakajú pri chráme. Alebo mal by som skôr povedať, že sú príliš leniví?
Cesta z pevnosti smerom ujde veľmi rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako cesta hore. V tej horúčave padne dobre si spraviť krátku prestávku v bufete pri parkovisku. Najmä ak sme pozvaní na pohár štavy z cukrovej trstiny. To bola teda lahôdka. Po mango lassy, je cukrová čerstvá šťava druhá najlepšia vec na pitie v Indii. Jedine čo mi vadí sú zvončeky na lise. Celým parkoviskom za ozýva zvuk zvončekov. Po chvíli bolí z toho riadne hlava.
Kým cesta hore bola podľa šoféra nebezpečná, tak cesta dolu je podľa mňa ešte nebezpečnejšia. Pred každou zákrutou sa vodič uisťuje, či má vyhodenú rýchlosť. Namiesto toho aby brzdil motorom, brzdí len brzdami. On je tu šéf, hovorím si. Verím a dúfam, že mu tie brzdy nezlyhajú.
Je už dávno poobedie a my sme ešte nejedli. Zvezieme sa do jednej reštaurácie. Majú tu oddelené miestnosti, ktoré su od seba asi 100 metrov. Nie sú to miestnosti pre fajčiarov a nefajčiarov. Je to miestnosť kde sa podáva len jedlo a miestnosť kde sa podávajú aj alkoholické nápoje.
Túto časť výletu by som najradšej vytesnil z mojej pamäte. Nechcem si stále spomínať na to obžerstvo, čo sa tam konalo. Také dobré jedlá sme mali. Úplne fantastické. V pláne bolo ísť sa pozrieť na jedno jazero, nikto nemá ale chuť a silu tam ísť. Sme schopní len si sadnúť do auta a odviezť sa domov.
Takto sa skončil môj rozprávkový cestopis. Dlhá cesta tam, rozprávka v pevnosti a ultra krátka cesta späť. Aj keď som nezískal čarovný prsteň a ani neprechytráčil draka, tak napriek tomu sobotňajší výlet stál zato.
Pridaj komentár