Jedna veľká výhoda prespania na chate je možnosť hneď zrána začať pochodovať (nie ako vojaci ale ako turisti). Najprv sa však všetci najeme (je to prekvapujúco chutné a výdatné). Pýtam sa chlapíka za oknom, aký je stav chodníkov a či má zmysel ísť tam kam ideme. Vraj včera prešiel nejaký pán s deväť ročným chlapcom tak nevidí problém. Navyše najťažšie snehové pole je hneď spočiatku, kde som bol s Paulou večer. Tak sa nakoniec rozhodnem, poďme to skúsiť.
Vychádzame rezko a s piesňou na perách a i keď v noci pršalo, teraz je celkom príjemné počasie. Celkovo dnes nemáme prejsť nejakú extrémne dlhú vzdialenosť, tak ideme na pohodu. Sneh si všetci užijeme do sýta a vôbec to nebolo strašidelné alebo zložité. Síce následný úsek po skalách nebol vôbec jednoduchý, najmä pre Paulu, ale až po Sivé plesá sa nám ide ľahko a srdce plesá. Predbieha nás jeden párik turistov, tí sú ale veľmi ľahkonohí a miznú nám z očú raz dva.
Cez potok medzi plesami sa mi s Paulou podarí dostať suchou nohou, Dominik to nemá také jednoduché a jednu topánku má mokrú od vody (a studená voda komfortu nepomáha). Nemá zmysel dávať mu druhé ponožky, aj tak by okamžite bola mokrá a budeme musieť prejsť ešte cez ďalšie snehové polia a tak sa zmočí tak či tak. Postup nie je taký jednoduchý a jednoznačný ako včera, terén je zložitejší (hlavne pre ľudí s kratšími nohami, ja to mám z našej trojice najjednoduchšie).
Na niektorých miestach je orientácia troška zložitejšia, tu už nie sú žiadne stromy, kam by sa dala namaľovať značka a tak sú žltou a bielou farbou pofŕkané len skaly. Nie je tu ani veľa pôdy a tak ani chodník nie je jednoznačne vychodený, ale to je súčasťou dobrodružstva nie? Po príchode do ešte väčšej výšky v hlave rozmýšľam, či by sme sa nemali otočiť a vrátiť sa. Ale nakoľko to nám ide veľmi dobre, tak túto, celkom rozumnú myšlienku zavrhujem. Veď to ide mojim zverencom lepšie ako dobre nie?
S veľkou silou prichádza i veľká zodpovednosť. No a s nadmorskou výškou prichádza sneh. nahadzujeme mačky na nohy a terigáme sa cez sneh. Ešte dobre, že nás tí dvaja predbehli, môžeme a aj využívame ich stopy ako navigáciu na snehu. Značka totižto celkom úspešne zmizla pod snehom a vyťahovať mobil každú chvíľku sa mi nechce. I tak sa nám podarí zopárkrát stratiť správny smer, ale môj neomylný nos a inštinkt (rozumej mobil a dobre Dominikove oči) nám vždy správne pomôžu.
Pod posledným stupakom je maličké snehové pole a Dominik ide prvý. Zle stúpi na rozhraní snehu a skál a zrazu sa šmýka dole kopcom. Krvi by sa vo mne nedorezalo. Takto vznikajú najčastejšie nehody, ktoré končia všelijako. Vďakabohu je svah miernejší a snehový jazýček je dlhý len päť, maximálne desať metrov. Končí sa to len buchnutím nôh menších skál. Je to ale zdvihnutý prst, dávajte si pozor, nevieš dňa ani hodiny, kedy sa ti môže niečo stať.
Niňo je riadne rozklepaný, Paula je riadne rozklepaná a i ja som rozklepaný. Čo teraz? Vrátime sa či skúsime pokračovať ďalej? Nakoniec sa rozhodnem pre skontrolovanie situácie v sedle. Ale smerom dole ide chlapík s asi o hlavu nižším synom ako Niňo (určite mal aspoň o dva roky menej ako Dominik) a na moju otázku, či je na druhej veľa snehu (ktorý mi robí teraz najväčšie vrásky na čele) a vraj je to v pohode, len sú tam reťaze. No šak ja viem, že na druhej strane sú reťaze. Tak kričím dolu, že to je v pohode.
Posledné metre sa nedajú nazvať chodníkom, je to kopa sute v nepríjemne prudkom svahu. Značky nie sú celkom dobre viditeľné, sú na popadaných a zosúvajúcich sa skalách a vlastne sa všetko šmýka smerom dolu (chcel by som to vidieť, žeby sa to šmýkalo smerom hore). Nie je to ľahké (no ja s tým nemám nejaké extrémne problémy) ale dá sa to, každý člen tejto mini expedície nakoniec dôjde k reťaziam, ešte na strane od Zbojníckej chaty.
Tu sa začína tá ťažká časť a keď sme nakoniec v sedielku, som rád, že tam som. Hore postávajú dvaja turisti (turista a turistka) a snažia sa ukľudniť Dominika. Pohľad kam by sme mali ísť je hrôzostrašný. Reťaze idú kolmo dole po skale. No do frasa. Ako to prejsť? Nemám sa radšej vrátiť? Nebola by to predsa žiadna hanba. Toto sa mi všetko derie hlavou, ale nakoniec vo mne zvíťazí pako.
Beriem si Dominikov vak na seba (a tak vyzerám teraz ako sendvič, jeden vak spredu a jeden zozadu a pekná, i keď nechutná, šunka medzitým). Chcem sa už predsa len pohnúť, keď zdola sa objaví spoza zákruty ruka a tretia turistka sa snaží prejsť smerom hore. Dominik využíva šancu a ďalej oddychuje a sestra taktiež nevyzerá najlepšie. Posledných tri metre (a výškovo možno päť) jej to trvá, no okolo dosť dlho. Češka sa celá trasie a na povzbudzujúce slová, že to nie je ďaleko, reaguje neveriacky. Nejde sama, je obklopená ďalšími dvoma turistami, jeden jej dokonca nesie vak.
Zas rozmýšľam čo by bolo najlepšie spraviť ale keď česi povedia, že to je ťažké ale inak v pohode, tak sa zas ozve vo mne pako a rozhodnem sa ísť dole. Veď takto prudké to nemôže byť veľmi dlho, nie? Idem prvý, potom Dominik a tretia ide sestra. Moja malá sestra (no a čo, že je o šesť rokov staršia a ja som v skutočnosti jej malý brat) má troška problémy so zostupom, jej kratšie nohy majú väčší problém nájsť oporné body, ktoré ja i Dominik nachádzame celkom pohodlne. Ako na potvoru začína i čurdžať. Tak sú reťaze mokré a i skala je mokrá. Perfektná kombinácia.
Ani sa nechcem pozerať dole pod seba, ale musím. Potrebujem totiž vedieť a vidieť kam nám treba ísť. Úplne bomba. Na takejto prudkej skale to nie je vôbec jednoduché. Počujem sestru ako si mrmle popod nos: Musím to dokázať, musím to dokázať. I ja to musím dokázať a aj previesť Dominika a sestru aspoň ako tak dole pod stenu. Niekedy ani ja sám neviem kadiaľ mám ísť a ako mám dávať nohy (no asi pod seba ty pako). Nakoniec si nájdeme rytmus, keď ja zídem zopár metrov, preskúmam možnosti a navigujem potom Dominika smerom ku mne. Potom dávam inštrukcie sestre a zároveň povzbudzujem oboch (a hlavne seba).
Na jednom mieste potrebujem prejsť z jednej kramle na druhú (kramle sú kamaráti, ale tento skok nie je vôbec kamoš). Len tak tak to prejdem a Dominik to prejde ešte lepšie. Paula má s tým celkom problém a ani sa jej nečudujem. Nakoniec predsa len to dokáže a dávame si krátku pauzu, je tu rímsa široká asi pol metra a dlhá možno až sedemdesiat centimetrov. Neďaleko je snehové pole a idem sa tam pozrieť, či by to na ňom nebolo (s mačkami) jednoduchšie. Nebolo. Nechcem riskovať pošmyknutie, tu by sa človek kĺzal aspoň dvesto metrov dole takým prudkým svahom, že by to potom človek už asi nerozdýchal.
Paula sa predrala dopredu (nie je to tu až také prudké ako pod sedlom, ale i tak je to brutálne prudké) a hľadá cestu. Potom idem ja a Dominik. Niňo sa už neklepe (ale ani veľmi neužíva) a s rozvahou hľadá najlepšiu cestu. Ak potrebuje pomôcť počúva ma na slovo. Som na neho nemiestne hrdý. Obidvaja sú skvelí. Ďalším problémom je, keď reťaz zrazu mizne v snehovom poli. Našťastie tu to nie je extrémne brutálne hnusne svinsky prudké, iba extrémne brutálne hnusne prasiatkovsky prudké. Nasadzujeme mačky, na konci snehu nachádzame reťaze a zrazu sme takmer dole. Ešte treba zísť dole, ale nie sme už v stene. Zrazu Niňo kričí, pozri kamzík. A veru je to tak, na protiľahlom svahu sa pohybuje hnedá škvrnka terénnej kozy.
Mali sme prejsť pol kilometra za štyridsať minút, nám to ale nakoniec trvalo hodinu a pol! Nikdy v živote som asi pomalšie nešiel. Aby som pravdu povedal, teraz sa mi zdá, že výstup na Gerlach bol jednoduchší ako tento úsek. Hovorím si, nikdy viac tadiaľto nepôjdem. S Dominikom a s Paulou určite nie. Veď ako to bolo nebezpečné a som nakoniec rád, že sme prešli a nikomu sa nič nestalo. Na jednej strane som na oboch veľmi hrdý, veď ako skvelo to obaja zvládli (fyzicky i psychicky), túto najťažšiu verejne dostupnú turistickú trasu v celých Vysokých Tatrách (ak nie náhodou na celom Slovensku). Teraz nás už čaká len nudný zostup k Téryho chate.
Nudu nám rozptyľuje rodinka kamzíkov, ďalšie reťaze (ale v porovnaní s Priečnym sedlom len také hračkárske), ďalšie snehové pole, kvôli ktorému si ani nedávame mačky. Na Teryne vyzliekame mokré veci a dávame si teplý čaj a polievku a vyprážaný syr. Dávame oddych a po hodine (sme to tak dlho rozdýchavali) sme sa vybrali na cestu dole k Zamku. Tento úsek je oveľa ale oveľa krajší ako Sedlo. Je to úplne jednoduché a dokonca i Paula hovorí, že by to mohlo byť troška ťažšie.
Predbieha nás skupinka maďarov, s jedným z nich sa rozprávam po nemecky. Ak by som mal vybrať top päť najkrajších miest v Tatrách, tak Malá studená dolina by v nej určite bola. Veď je to tu ako v rozprávky, voda z Spišských plies sa prelieva cez prah a vytvára na stebe krásne kaskády vody. Cez ktoré nakoniec musíme prejsť. Moje suché topánky sú zas mokré, Paulínine suché topánky sú zas mokré a nechcem ani hovoriť o Dominikovi. Jeho topánky nestihli vyschnúť a tak pred potokom má topánky mokré a za potokom má topánky stále mokré. No kto by to čakal?
Robíme si často prestávky, ale nie je to veľmi prekvapujúce. Dominikovi je to už dlho a aj mne. Nakoniec sme na Zamkovského chate a ubytujeme sa na izbe, kde už leží chlapík, ktorý spal s nami aj na Zbojníckej chate (a aj jeho dvaja priatelia). Aká je to náhoda. Ja nakoniec mám ešte troska energie a tak sa idem ešte troška prejsť. Kuknem sa na Obrovský vodopád a podarí sa mi takmer dôjsť až na Skalnaté pleso. Tak to je nakoniec pekná bodka za dnešným (absolútne ťažkým) dňom. Ešte raz pripomeniem, nikdy v živote som nič ťažšieho nešiel a i tak som rád, že to sestra i Dominik dobre zvládli. Otázka znie, koľko Slovákov prešlo Priečne sedlo? A my sme jedni z mála.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 02. 07. 2021 | 8:46 h:min | 16.19 km | 32:29 min/km | 780 m |
Pridaj komentár