Dosiahnutý vrchol

Nie je to celkom zvyčajné, aby sa hneď prvým pokusom dosiahol vrchol v hociktorej činnosti. Ak sa to niekomu podarí, znamená to, že hneď od začiatku to bude už len horšie, blbšie, strašnejšie. To ale určite nebude prípad tohto projektu. Verím. Dúfam.

Bude to ale najmä kvôli tomu, že vrchol, o ktorom budem teraz písať je najvyšším vrcholom Slovenska. Spolu s Tonom sme mali plán zdolať ho a tak si splniť tento detský sen.

V brutálnom predstihu som nám zabezpečil horského vodcu z Mountain Addiction. Septembrový termín výstupu a teda predstava babieho leta a stabilného počasia vo mne vzbudzovala očakávanie perfektného zážitku.

Posledný týždeň pred výstupom bolo naozaj prenádherné počasie. Ako z pohľadnice. Chladnejšie rána ustupovali teplému obedu a slnko zapadalo večer za obzor bez toho aby sa čoby len na okamih skrylo za mrak. Proste idylka.

Ešte v piatok ráno bolo dobré počasie, ale poobede na ceste do Lomnice, kde sme mali ubytovanie, som si nebol istý, či je dobrý nápad ísť hore. S Tonom sme sa dohodli, že ráno sa pozrieme na predpoveď počasia a potom sa rozhodneme.

Aby som pravdu povedal, ráno sme neboli oveľa múdrejší. Ani po konzultácii s predpoveďou počasia (vďaka shmu.sk) nám a ani počasiu nebolo nič jasné. Možno bude pršať, možno nie. Radar ukazoval front, ktorý sa postupne presúva cez Slovensko smerom na východ, ale kedy presne prejde nebolo nikomu známe.

Tak sme to riskli a došli sme na stretnutie s vodcom Lukym. Typicky som zachaosil s parkovaním, ale nakoniec to bolo jedno. V Tatranskej Polianke nebolo práve najlepšie počasie, ale nebolo to ani nič, čo by nám vystavilo definitívnu stopku. Dohodli sme sa, že vyjdeme na Velické pleso a tam sa definitívne rozhodne. Cesta autom hore bola riadne dobrodružná, teda aspoň pre mňa. Postupne sme vystupovali vyššie a pod nami sa rozprestrelo more mrakov.  Prekvapko bolo aj nad nami. Aj tam sa nachádzalo more mrakov.

Mierne mrholenie neprestávalo, ale to mi nie veľmi vadilo. Aj Tono mal odobný názor a tak sme sa do toho nakoniec predsa len dali. S vodcom Lukym sme sa dali na pochod smerom k Velickej próbe a bolo to.

Tam sa už na laná naviazovala skupina, ktorá štartovala pred nami. My sme boli ale rýchlejší a tak nenápadne sme sa dostali pred nich. Má vôbec zmysel aby som písal o tom, ako sme sa štverali hore? Nebolo to také kamzíčie skákanie zo skaly na skalu, ale prudké to teda riadne bolo. V takom prudkom technickom teréne som ešte nikdy v živote nebol.

Aby som sa aj pochválil, toto šplhanie smerom hore mi nerobilo skoro žiadne problémy. Keď sme sa dostali na druhú stranu hrebeňa, vykuklo aj slniečko a bolo to také krásne jesenné počasie. Hneď sa nám išlo lepšie. V tomto momente sme aj viacej traverzovali ako išli smerom hore, takže aj tempo bolo celkom fajn.

Keď sme sa ale priblížili k vrcholu, na moje zdesenie sa zrazu z výstupu stal zostup. Na dvoch miestach sme museli zísť nižšie, aby sme vôbec mohli postupovať ďalej. Tak a kým do toho dňa som si myslel, že postup smerom dole je moja silná stránka, tak som s hrôzou zistil, že tomu tak nie je. Jedna vec je ísť dole v normálnom terénne, celkom iná káva je to ísť v takomto technickom (aspoň mne sa to zdalo, že v technickom) svahu.

Aby som pravdu povedal, moja pýcha dostala riadnu facku. Potreboval som ju asi, aby som si uvedomil, že v takýchto situáciách by mal byť človek troška viacej pokorný. A hlavne si má dávať pozor kam šliape, aby neletel zbytočne dole zopár stoviek metrov.

Predsa sme sa len blížili k vrcholu a k vrcholu sa pomaly blížili aj mraky. Neboli sme dostatočne rýchli a dorazili tam asi zo 10 minút pred nami. Výhľady teda neboli skoro žiadne, ale boli sme tam. A navyše sme boli aj prví, ktorí tam toho dňa dorazili a tak sme mali vrchol celkom úplne pre seba.

Spravili sme si povinnú vrcholovú fotku a potom sme začali s osviežovaním. Natlačil som do seba kopu kalórií v podobe banánu a chlebíčkov. Bodaj by nie, výstup nám trval presne 3 hodiny a vyšliapali sme niečo cez 1000 výškových metrov.

Postupne došli aj ďalšie skupinky. Na vrchole bolo celkovo 5 skupiniek. Postupne sa stále a stále viacej mračilo až nakoniec sa spustil dážď. Nie žiaden silný dážď, ale riadne vytrvalý. Ten nás sprevádzal celou cestou dole Batizovským žľabom.

Kým pre Tona bolo viacej dobrodružné ísť hore, ja som mal dobrodružstvo smerom dole. Ja som šiel prvý, za mnou Tono a nakoniec nás istil Luky. Smerom hore som si myslel, že ideme technickou časťou. Smerom dole to bolo ale oveľa zložitejšie.

Tatranská žula sa vplyvom dažďa stala šmykľavejšou a to v kombinácii s pohybom smerom dole bola doslova vražedná kombinácia. Miestami sme šli v prúde vody, ktorá sa drala tým istým smerom ako my. Miestami sme sa štverali po kramliach, ktoré boli nabité na skalných stenách. Spravil som minimálne 1000 drepov, ako sme postupovali. 

V týchto chvíľach som bol veľmi rád, že s nami bol aj Luky. Bez neho by sme síce na Gerlach vystúpili, ale bez neho by sme určite nezišli bezpečne dole. Ak niekto hovorí, že je postačujúce, aby na Gerlach šla normálna turistická značka, tak ale ja jeho názor vôbec nezdieľam. Bez presnej znalosti okolia je tam veľmi ľahké zablúdiť aj v slnečný deň. Pri takej viditeľnosti, akú sme mali my, by tam väčšina ľudí určite zablúdila. Na mnohých miestach som bol veľmi rád, že som uviazaný na lane a neviem si dobre predstaviť, ako by som to prechádzal nejako inak.

Keď sme vyšli zo žľabu, hneď bolo všetko veselšie. Prestalo pršať a boli sme na normálnom chodníku. Dali sme aj laná dolu. Potom to už bola obyčajná turistika. Batizovské pleso, Tatranská magistrála. Na magistrále som bol rád aj za tie veľké kamene. Oproti tomu, čo bolo predtým to bola naozajstná magistrála. Žiaden úzky chodník, kde vlastne ani nie je jasné, či a kde ten chodník vlastne je.

Cesta na Velický dom nám dala zabrať rovnako ako cesta hore. Len s tým rozdielom, že kým cesta na Gerlach mala dĺžku 3 km, cesta späť bola viac ako 3x dlhšia.

Aby som nezabudol, na Batizovskom plese nás bola pozrieť aj jedna fotomodelka. Také blízke stretnutie som teda ešte nezažil. Bola to taká čerešnička na torte.

Stál ten výlet nakoniec za to? Myslím si, že áno. Práve to nie práve najlepšie počasie spravilo z tohto výletu to pravé dobrodružtvo. Či by som si to chcel ešte niekedy zopakovať? Gerlach asi nie, ale na niečo iné by som sa teda dal určite nahovoriť. Čo takto Ľadový štít?