Už tretí rok sa pokúšam dostať na Východniarskú stovku. Kým po minulé roky to zahatala epidémia (afrického moru a nie covidu), tento rok bola situácia oveľa lepšia. Navyše El presidente skrátil vzdialenosť a trošička vyrovnal mierne naklonené rovinky. Tak som si celkom trúfal na úspešný prechod. Všetko sa zdalo OK ale keď sa niečo môže pokaziť tak sa i pokazí nie? Vložilo sa do toho občianske združenie (Nufia) zaoberajúce sa ochranou živočíchov. Teda zámer bol dobrý avšak bez pochopenia čo sa na takej akcii vôbec deje (Mária Barátiová, predsedníčka OZ, podala odvolanie voči kladnému stanovisku OÚ ŽP 22. júla a o ňom musí rozhodnúť Ministerstvo životného prostredia a celý administratívny proces nie je personálne stihnúť do štartu V100). Okrem tejto stovky sa jej podarilo takto zrušiť i Nízkotatranskú stíhačku. Kto vie, možno by sa nakoniec i tak V100 neuskutočnila kvôli zákazu vstupu do Košických lesov a nedávnemu požiaru na Bokšove.
Tak mi hlavou bežalo, čo sa načatým víkendom? Keďže som bol psychicky pripravený fyzicky sa mordovať na trati, prečo to predsa len neskúsiť i keď na inom mieste? Tak sa mi zrodil plán prejsť zopár krásnych lúk medzi Markušovcami a Košicami (niečo okolo sto kilometrov). Ranný skorý vlak ma priviezol do Markušoviec a o trištvrte na sedem začínam šlapať. V dedinke sa dlho nezdržujem a hneď som na pastvinách pri Hornáde. Tráva je ešte stále zarosená a cítim ako sa dosť mierne (dosť) prelieva vlhkosť až do vnútra mojich topánok. Keďže má však byť cez deň celkom teplo, tak si ten kúštik vlhkosti užívam (alebo som len dosť nabudený a blahosklonne ignorujem každú nepríjemnosť).
Okrem prirodzenej vode na tráve si musím dávať pozor i na tekutiny nevodného charakteru. Teda po tejto cestičke sa s určitosťou premávajú i biofarmy na premenu rastlinného paliva na mäso (alebo inak povedané treba si dávať pozor na kravince). Keďže si treba dávať pozor, tak ja si pozor nedávam a ľavou (našťastie iba ľavou) nohou šľapnem presne do toho, čo som nechcel. Takže mám topánku nie len vlhkú ale dokonca i hnedú. Dúfam, že do konca dňa sa mi ten náter podarí dať nejako dole.
Idem po lúčke a potom chodník pochopiteľne bočí do prudkého svahu vľavo. I keď sa chcem dneska venovať hlavne lúkam, určite nezaškodí i zopár výškových metrov. A v tomto konkrétnom prípade ich ani nebude veľa a navyše sa pozriem na krásny skalný útvar – Markušovský kamenný hríb. Už som tu raz bol i s rodinkou ale to sme prišli z opačného smeru (a hrozne bolo všetko mokré po daždi a v tom extrémnom kopci sa brutálne šmýkalo). I keď by teraz dážď vôbec nebol zlý, v lese je brutálne sucho a ešte suchšie.
Nejako som mal v hlave, že k hríbu to je ešte dosť ďaleko ale na moje prekvapenie to vôbec nie je pravda. Raz dva som bol pod ním a za pár minút dokonca i nad ním. Prítmie lesa som hneď vystriedal za svetlo lúky a tak som sa v pohode dostal až do Matejoviec (nad Hornádom). Troška podozrivo si ma obzerala miestna smotánka nakupujúca v lokálnom obchode a na moje pozdravy a prianie pekného dňa nereagovali. Možno vo mne videli pochybné indivíduum (veď inak normálne zmýšľajúci človek by si to nešpacíroval hore dedinou do lesa). Tesne pred vstupom medzi stromy je uviazaná koza a neviem určiť či je rada, že ma vidí alebo sa ma bojí (nie som expert na behaviorálne prejavy rodu Capra hircus).
Stúpanie chodníkom je celkom fajn, len mám ten pocit, že tento kus nie je veľmi obľúbený medzi turistami (celkom vysoká a hustá tráva). Našťastie sa po nejakej dobe ocitnem na lesnej ceste (stále idúcej smerom hore) a tá sa raz dva mení na cestu lúčnu. Je už i oveľa teplejšie a na modrom nebi nie je ani jeden mráčik. To si neviem predstaviť, poobede by sa mohlo zamračiť a vraj sa môžu vyskytnúť i dážď alebo búrky. To je ale ďaleká hudba budúcnosti a tak si vychutnávam krásne výhľady na všetky strany. Dokonca keď sa otočím vidím i tie hory najvyššie (alebo inak Vysoké Tatry).
Prechádzam lúkami, chytám bronz, popíjam vodičku a chrúmam niečo pod zub. Čo by mi mohlo zmeniť náladu? No predsa stratenie značky. Bezmyšlienkovite sa držím cesty a tak si ani nevšimnem, že turistický chodník nie je totožný s cestou. Našťastie som si veľa nezašiel, len opäť musím vystúpať za tridsať výškových metrov. Každý dobrý výškový meter predsa nie je zlý nie?
Musím si to hovoriť o pár kilometrov opäť (doslova o dva kilometre), lebo som si opäť nevšimol nenápadnú odbočku. Keď zas nájdem stratený chodník a vojdem do lesa som i rád. Na tomto úseku bolo strašne ale brutálne strašne veľa lietajúceho blanokrídleho hmyzu (a tým nemyslím obyčajné muchy ale hnusné a hryžúce ovady) ktoré ale medzi stromami nie sú. Zídem do Poráča a nasledujúce kilometre dobre poznám (nie som tu po prvýkrát).
Poprosím dobrého deduška o novú a čerstvú vodu (keďže je to dobrý deduško prinesie mi ju a ja mu za to veľmi pekne ďakujem nahlas i v duchu) a raz dva som mimo obec. Troška sa pokrútim po ceste (a celkom nechápem prečo sa neopraví a autá nepoužívajú cestu popred baňu, ušetrilo by to približne jeden kilometer obchádzky) a začnem stúpanie na Poráčske lúky. Tento úsek mám extrémne rád. Je to tu veľmi pekné. Ak človeku nevadí slnko, mračná múch a ďalšie stovky kravincov, užije si to (teda ja som si to užil). Ďalšie dve hodiny idem celkom sám a len z času na čas sa ukryjem popod stromy.
Pod Skalou stretávam dvoch turistov (za celý deň jediných) ktorí sú prekvapení mojou prítomnosťou. Nechcem ich veľmi rušiť a tak sa dávam na ústup dole kopcom. Aby nebolo tých stretnutí veľmi málo, hneď po tristo metroch stretávam ďalšieho človeka. Štvorkolkára. Len mi kývne hlavou a z toho usudzujem, že môžem pokračovať. Ako keby mi on mohol zakázať či môžem alebo sa nemôžem pohybovať po turistickom chodníku.
Keď prechádzam cez Slovinský potok, trošku zastanem a prefiltrujem vodu (došla v tej horúčave nezbednica jedna). Robím si i obed a až po zaliatí zisťujem, že som i tak celkom hladný. Nuž budem musieť troška počkať s jedením, teraz mám niečo iné v pláne (žeby chodenie?). Musím sa predsa dostať k najvyššiemu bodu mojej túry. To znamená len jediné, treba ísť smerom hore. Ani mi to veľmi nerobí problém, idem celkom svižne a rýchlo. Všímam si, že les je tu naozaj extrémne suchý (vlastne ani v potoku nebola nejaká vysoká hladina vody). Nuž ale predsa je medzi stromami troška chladnejšie a slnko tak nepáli ako lúkach.
Keď sa dostávam niekam pod Havraniu hlavu, chodník je tak trošku stratený. Tráva tu i napriek horúčavám vyrástla vyše pása a miestami až do výške hrude (väčšinou). Mám taký pocit, že v nedávnej dobe tadiaľto šiel len jeden jediný človek (vlastne si len zľahčujem postupom v jeho stope). Je to naozaj dosť ťažšie ako by to človek očakával. Keď sa dostávam na vrchol (z ktorého inak nie je ani výhľad) teším sa z príjemnej vône čučoriedok. Len dúfam, že medvede tu nie sú. I keď mám so sebou rolničku, neviem ako by som reagoval na prítomnosť toho veľkého zvieraťa.
Keď som konečne na druhej strane kopca, dostávam sa na schodnejšiu cestu. Tu na nej si dám i to predpripravené jedlo a musím uznať, je skvelé. No veď komu by nechutila Vifonka nie? Ako tak idem po ceste, má to i dobré stránky. Veľmi dobre a rýchlo mi odsypáva vzdialenosť. Na sedlo pod Plejsami je to síce ďaleko ale zbehlo to extrémne rýchlo. Už sa teším na ďalšiu porciu lúk, ktoré ma budú čakať na ceste do Jakloviec. A ponáhľam sa nielen preto. Ako tak idem, pomaly mi už začína i dochádzať voda. Pijem častejšie a tak si musím dobre dávať pozor na pitný režim (aby som ta ja ochľasta všetko rovno nevyligal).
Na niektorých miestach sú lúky nepokosené (je to zámer alebo jednoducho nerentabilnosť?) a tak keď fúka vietor steblá tráv sa hýbu ako vlny na mori. Také malé vnútrozemské more (jazero). Jedna lúka, druhá tretia. Pomaly mám za sebou maratón a začínam pochybovať či sa mi podarí prejsť celý plán. Síce som rýchlejší ako som si zaumienil (oproti tabuľkovému času dokonca o tri hodiny) ale začína silnejšie fúkať. Predpoveď počasia nie je vôbec naklonená nočnému pochodu v lese (nárazy vetra majú byť na úrovni dvadsať metrov za sekundu) a akosi ma to prestáva baviť. To bude asi tou dehydratáciou a tak si v Jaklovciach kupujem kolu (a plním svoje fľaše na vodu).
Pohľad Ružín pri Margecanoch nie je veľmi pekný. Je to len široké údolie plné hliny s úzkym potôčikom uprostred (to je až tak sucho?). Začínam stúpať na najhorší kopec dňa s nepoetickým názvom Grúň (Havrania hlava je najvyšší bod, tento je ale najprudší). Idem hore a po chvíľke mám pocit ako keby som mal v ústach ponožku. Som smädný a to som pil len pred pár minútami. Kopec sa mi ani nezdá taký prudký ale je nekonečný. Potom sa pozriem na hodinky a ja som prešiel len sto metrov a ubehli vyše dve minúty. Čože? Cítim sa ako keby ma ten kopec podviedol.
Idem úplne ako magor. Z nohy na nohu. Pred polhodinou som si namýšľal ako sa mi skvelo ide ale to bolo na rovinke. Čo sa to so mnou deje? Ucucávam zas vodu a viem, že až na Prokopov mlyn to s touto zásobou určite nedám. Dávam si na povzbudenie proteínovú tyčinku s príchuťou čokolády a takmer na napne. Tadiaľto cesta nevedie. Sadám si na kameň a vyberám si čipsy. Tie sú vždy pomoc poslednej záchrany. Zjem ale len tri kúsky a je mi jasné, že ani tento životabudič mi nepomôže. Nakoniec sa predsa len dvihnem a predpokladám, že to už nebude ďaleko na sedlo pod Roháčkou, kde mám nabrať smer Klenov.
V hlave mi všetko šrotí a ja sa nakoniec rozhodujem pre skrátenie cesty. Mal by som križovať cestu, ktorá sa vracia späť do Margecian. Tam nasadnem na vlak a budem raz dva doma. Kašľať na celý plán, som úplne grogy. Tak túto verziu volám domov Aďke, ktorá sa tomu celkom poteší. Skúšam napriek tomu do seba dostať nejaké tie kalórie a nie celkom sa mi darí. Ústup je tak dobrý plán.
Pri chôdzi dole kopcom zisťujem, že nie som nakoniec v lese predsa len tak sám. Na chodníku predo mnou sa promenáduje srnka a poniže chodníka druhá. Nechcem ich nejako silno vyrušiť a stresovať ich (a pravdaže si spraviť i nejakú tu fotku). Nie som úspešný. Zachytili môj pach (alebo skôr zápach?) a už utekajú dole kopcom. Akceptovanie skorého konca mi dodáva energiu (nemusím sa až tak šetriť). Preto sa mi ani nechce ísť do Margecian keď dôjdem na asflatku.
Rýchle skontrolovanie vlakov mi dáva ešte možnosť ísť do Klenova, vyjsť na Bystrú a potom nastúpiť na vlak na Ružíne. Tak prečo to neskúsiť, nie? Vlak odchádza až o tri hodiny, takže času je dosť. Ani dlho nerozmýšľam a idem to zrealizovať. Vlastne sa teším na Bystrú, tam sú ďalšie lúky a hlavným cieľom dnešného dňa boli predsa tie. To ale neviem, že sa neuveriteľne dlho plaholčím lesom. Nie žeby som mal niečo proti lesom, ale mal som pocit dlhých lúk a to nie je vôbec pravda. Aspoň že stúpanie je celkom mierne. Keď sa dostávam konečne na lúku rázcestník Bystrá je len sto metrov ďaleko.
Ďalšia kontrola hodiniek mi tvrdí, ak by som išiel na Ružín, musel by som tam vyše dvoch hodín čakať na vlak. Tak skúsim ísť ešte cez Hornádske lúky (silne podceňovaný a nenavštevovaný kus krásnej krajiny) a zísť do Veľkej Lodiny. Slnko pomaly sa skláňa nad západným obzorom, prichádzajú nejaké mráčiky a začína nejako i silnejšie fúkať vietor. To ale vôbec nevadí.
Užívam si krásne lúky s výhľadmi (na Šimonku, Kojšovku, Čergov, Branisko). Pijem posledné kvapky vody. Dostávam do seba nejaké to jedlo (mandľová pasta je super, i keď mám po nej sucho v ústach). Kríza je úplne preč. Možno som sa troška unáhlil a rozhodol som sa ukončiť dnešok skôr. Na druhej strane, začína dosť fúkať a predpoveď počasia ma varuje pred nočným silným vetrom. Tak skúsim ešte troška natiahnuť svoje dnešný deň. Nepôjdem len do Veľkej Lodiny ale doterigám sa až do Malej. To bude zopár kilometrov navyše.
Mám taký vždy pocit, že prvé kilometre vždy trvajú nekonečne dlho a potom postupne odsýpajú rýchlejšie a rýchlejšie až nakoniec posledné sú zliate len v jednej šmuhe. Z Hornádskych lúk až na železničnú stanicu si poriadne ani nepamätám. Za zmienku stojí jedine skupinka ľudí majúca nejakú oslavu (tesne pred Malou Lodinou) a ich pozvanie na pivo. To zdvorilo odmietam ale dávam si naliať vodu. Chlapík mi hovorí, že mal robiť support na V100. Takže nakoniec som sa nakoniec dostal na občerstovačku V100 :-). Bola vynikajúca.
Nakoniec sedím na lavičke na železničnej staničke, slnko už dávno zapadlo a ja premýšľam o tomto dni. Aké to vlastne bolo? Nesplnil som cieľ, ktorý som si sám sebe uložil. Na druhej strane som sa riadne zabavil, prešiel som cez kopu lúk a lúčok. Odskúšal som si nové veci a niektoré fungovali a niektoré na plnej čiare sklamali (fuj čokoládová tyčinka). Užil som si dostatok samoty tak ako som si to predstavoval a keď ma to prestalo baviť skončil som. Je to zlé, že som si z výletu vlastne vyzobal len tie najlepšie hrozienka z koláča? Vlastne ani nie. Ak by to bol naozajstný pretek, našiel by som v sebe dostatočnú silu a motiváciu pokračovať? Teraz si myslím, že áno. I keď sa človek cíti pod psa, stačí troška spomaliť, regenerovať a dostať do seba niečo čo mu posilní telo a hneď to bude iná pesnička. Len treba byť dostatočne trpezlivý. Dnešok bol super.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 06. 08. 2022 | 13:08 h:min | 70.53 km | 11:11 min/km | 2470 m |
Pridaj komentár