Niekoľko dní sa drží hmla okolia Košíc ako hanblivé dvojročné dieťa sukne svojej skvelej mami. Tak keď ráno začínam svoju dnešnú túru, vchádzam do hustej hmly. Extrémne hustej hmly. Začínam na Jahodnej a prvé moje kroky vedú po asfaltke a tak viem, že nezablúdim. Idem po stredovej čiare a kraj cesty nemám šancu vidieť. Tak sa „teším“ na moju chôdzu v lese.
Dosť veľká časť mojej cesty je rovnaká ako pred dvoma týždňami, nejaké zmeny sa predsa len nájdu. Dnes je oveľa väčšia tma. Okrem cesty pod mojimi nohami nevidím takmer nič. Našťastie mám tento úsek v okolí Košíc tak dobre zmapovaný, až by som ho mohol chodiť doslova poslepiačky. Nepotrebujem žiadnu navigáciu, nechcem nič! Veľmi dobre odhadujem kde sú križovatky a aj ktorým smerom sa mám vybrať.
Takto geniálne idem, kým sa mi nepodarí zablúdiť. Prisámvačku, nikde sa cesta nerozdeľovala a ani nikde nebola žiadna viditeľná šípka. Ale neviditeľná (uznávam, skôr nevidená) určite áno. Krútim sa s mapou v mobile hore dole a snažím sa znovu nájsť turistický chodník. Chvíľu nie som vôbec úspešný. Viditeľnosť je zo päť metrov a to sa hľadá správna cesta dosť obťažne. Natruc týmto neľudským podmienkam som geniálny a nakoniec tú úzku odbočku na ešte užšiu cestičku nachádzam.
Následne sa potácam od stromu k stromu a čakám kedy konečne sa slnko umúdri a vyjde nad obzor. Alebo ja som začal príliš skoro. Tak či tak, idem v ústrety ďalšej tme. Kým dôjdem pod Vysoký vrch, mám taký pocit, že sa konečne rozvidnieva. Z vrcholu som minulý týždeň zahliadol Tatry, dnes vidím veľkú figu borovú. Aspoň ma tam nič nezdržiava a môžem pokračovať ďalej. Idem po zelenej značke na Gáľovú a už dobre viem, že nemôžem veriť rázcestníku. Je to oveľa ďalej ako by sa to mohlo na prvý pohľad zdať.
Tak si veselo (predstierajúc veselosť?) vykračujem a zrazu zisťujem, veď ono je už vidno. Tak odkladám čelovku do hĺbky vaku a užívam si to. Nie je tma! Hmla sa ale drží zubami nechtami a nemieni sa vzdať svojej vlády. Toto miesto je ale dostatočne vzdialené od civilizácie a ani veľa ľudí tadiaľto nechodí. O to je to väčšia výzva, ktorú prijímam a úzkemu mokrému chodníku nedávam žiadnu šancu.
Cesta z Gáľovej do Košickej Belej je zväčša len smerom dole, blata je na ňom dosť neuveriteľne veľa. Na moje prekvapenie stretávam Ladu štverajúcu sa do kopca a sú to moji prví ľudia dnes (tak ďaleko od civilizácie to asi predsa len nie je). Z lúk nevidno skoro nič, no kto by to povedal v takýto hmlistý deň? Dedina sa nachádza pod vrstvou hmly/mrakov, psy na mňa štekajú a jeden domáci sa na mňa pozerá veľmi podozrievavo. Na budúce asi vyštartujem ešte skôr, aby som sa vyhol takýmto stretnutiam.
Z družstva počuť ďalší zbesilý zvukový prejav „najlepšieho“ priateľa človeka. Tak títo chlpáči určite nie sú moji kamoši. Ja viem, viem, poriadne už smrdím a ich citlivým noštekom nemôžem voniať. Moja citlivá pokožka nie veľmi dobre znáša až príliš intímne zblíženie sa s ich ostrými tesákmi. Dobre, že ma čaká riadny ostrý výstup na Železný vrch (a preč od ľudí a psov). Idem iba s jednou paličkou a nie je to ono. Navyše sa zas vnáram do víru hmly a nevychutnávam si to tak ako som si to predstavoval. Chcel som byť o dosť rýchlejší. Nebol som pomalý, to teda nie, ale niekde hlboko vo vnútri cítim sklamanie.
Náladu mi zlepšuje párik laní, možno sú tie isté ako na jar. Netuším. Som aj veľmi zvedavý ako pokračujú práce na Lajoške. Kým sa tam dostanem musím prejsť niekoľko kilometrov v bielej tme. Pred chatou stretávam štvoricu turistov, ktorí ma lákajú na cestu na Kojšovku s nimi. Aj keď to znie veľmi lákavo, odolávam tomuto pokušeniu a odmietam toto dobrodružstvo nielen z časových dôvodov.
Teraz ma už čaká len posledný úsek na môj začiatok. V lese je tak zrazu nejako menej hmly a viacej lístia na zemi. Mám pohľad zafixovaný pred seba a snažím sa dôjsť čo najrýchlejšie. Párkrát sa mi podarí sa pošmyknúť na klzkých listoch, zázračne sa mi darí udržať rovnováhu. No nie som excelentný? Na parkovisku na Jahodnej začína svoju túru partička mladých a autobus priniesol ďalšiu várku ľudí. Už veľmi dávno som videl toľko turistiky chtivých ľudí. Kde oni začínajú ja už končím. Trocha im závidím. Oni a ony majú pred sebou ešte celú cestu, budú si vychutnávať krásy okolia (a pravdaže hmly) a ja to už mám za sebou. Hmm.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 15. 11. 2020 | 3:59 h:min | 29.34 km | 8:09 min/km | 1321 m |
Pridaj komentár