Minulý týždeň som sa celkom nečakane vrhol na dlhšiu etapu mimo značkovaných chodníkov. Nebolo to síce predieranie sa cez kríky (ešte ani nezačali pučiť púčiky na na trnkách a tobôž už nie nejaké tie zelené lístočky alebo také niečo) ale pekná chôdza po cyklistickom chodníčku. Poviem pravdu? Vôbec to ale nebolo zlé. Tak som si doma sám pre seba povedal, čo tak vyskúšať niečo nové, niečo neukakané (aspoň pre mňa), niečo dobrodružné? Najmä ak celé roky sa pozerám na vyhliadkovú vežu na Hradovej. Teda na vyhliadkovú vežu chodním celkom pravidelne, ale vždy to bolo od parkoviska. Teraz mi v hlave skrsol iný nápad, čo ak by som sa tam išiel pozrieť rovno z Ťahanoviec?
Ráno, keď je ešte tma (nie až taká čierno čierna, ale s náznakom jemného modravého niečoho) sa mi ide dobre (ale dosť zima, takže ide sa mi naozaj dobre?). Postupne prechádzam cez dedinu, železničné priecestie a po dobre známych schodoch (išiel som nimi raz, počas môjho pokusu o virtuálnu Východniarsku stovku). A zasa len hore, po lúke dosť dobre prudkým kopcom a keď si môžem oddýchnuť, tak si oddýchnem (alebo to bolo fotenie?). Nad obzorom sa začínajú prvé oranžové zore avšak celú túto scénu si pre seba kradne nechutne jasná a žiarivá nerozhodná Zornička (teda Venuša vo svojej západnej elongácii).
Ticho vkĺznem do lesa (nechcem rušiť srnky a diviaky) a po ďalšom troška náročnom úseku som pri vyhliadke. Snažím sa spraviť zopár dobrých fotiek, ale celkom nechutne v tom zlyhávam. Vôbec sa mi nedarí. Tak na to kašlem a popri vyhliadkovej veži sa posúvam žltou značkou na parkovisko. Tak končí môj prvý nezabudnuteľný okamih dňa. Keďže následne značka pokračuje záhradkárskou osadou, je to troška ťažšie. Ani nie tak možnosťou navigácie alebo terénom, ako skôr neuveriteľným množstvom štekajúcich psov. Nie je vôbec príjemné sa tváriť nezúčastnene, keď mnou vyrušené a nespokojné šelmy sa pokúšajú zdolať to jediné, čo ma od nich oddeľuje. Niekedy tie ploty vyzerajú dosť chatrne.
Som nesmierne rád, keď už to mám za sebou a dostávam sa na lúky pri Kavečanoch. Košice mám ako na dlani pred sebou a vyhliadková veža sa zdá tak nesmierne ďaleko. Naozaj som tam bol pred zopár minútami? Je to ako sen. Obloha sa taktiež prebúdza z nočného spánku a nadobúdava modrú farbu s oranžovými nádychmi tesne nad východným obzorom. Čoskoro už vyjde slnko.
V dedine ma pozdravuje jeden pes (ten čo vždy) ale keďže sa v tejto obci nezdržiavam dlho, je to jediná živá duša, ktorú som zaregistroval. Nejdem až k chate Hrešná ale poslušne sa vyberám smerom na Alpinku. Pred týždňom som sa tadiaľto taktiež plaholčil, teraz je však snehu oveľa menej. Dúfam, že na budúci piatok tu nebude blato (to mám v pláne sa ísť prejsť do Kysaku a keď je blato, nie je sucho a keď nie je sucho, je to na figu). Dolu kopcom mi to ide celkom ľahko až jednoducho. Povedal by som až, že sa celkom úspešne a efektívne gúľam dole briežkom.
Z Alpinky vidím, ako slnko už ožaruje les predo mnou, samotná dolina je však pred „zhubnými“ lúčmi ešte celkom dobre chránená. Neviem sa dočkať, kedy mi bude teplejšie. Stúpanie (ktoré dobre poznám, veď napríklad minulý rok som tu chodil hore dole) je ako vždy nemilosrdné. Je to riadny zabijak dobrej nálady, ale keď som konečne na sedle pod Kamenným hrbom, cítim sa ako nezdolateľný hrdina. Takmer rovinku na Bankov si teda chcem poriadne a silno užiť. Na niektorých tmavších miestach sa ešte drží sneh, ale nie je ho až zas tak veľa.
Za vedením vysokého napätia, ma k smrti plaší srnka na chodníku. Keď sa vynorím spoza zákruty, rozbehne sa ako o život do lesa ale spraví len zopár skokov a uzná ma za nepodstatnú prekážku v jej pasení (čo vlastne žerie taká srnka v lese, kde je len hustá prikrývka minuloročných spadnutých listov?). Nechcem ju veľmi rušiť, spravím si len fotku a idem ďalej (a až doma zisťujem z dôkazových materiálov, že na fotke sú srnky dve).
Za Bankovom vidím prvú dnešnú osobu, je to nejaký bežec, ktorého sa snažím nejakú dobu sa držať na dohľad. Jeho tempu nemajú ani moje super rýchlo robené kroky žiadnu šancu. Dôsledkom je poriadne spomalené tempo na Čermeli a akosi nevládzem. Za vinu to celkom otvorene kladiem ďalšiemu kopcu ktorým musím ísť hore (avšak v hĺbke duše viem, že to ja som prehnal s rýchlosťou a teraz zbytočne nevládzem).
Do záhradkárskej oblasti prichádzam, tentokrát za plného slnečného svitu. Psy ale svoj názor na mňa vôbec nezmenili (prečo by mali?) a tak sa úplne zbytočne vrhajú na ploty. S o to väčšou vervou, na mňa brešú. Asi sa im nepáčim, je to však vzájomné, ani mne sa nepáčia. Najviac na mňa nenávistne šteká trhač rasy Yorkshirský teriér. Od zeme ho poriadne nevidno ale počuť ho široko ďaleko.
Ostáva mi už len dôjsť na vyhliadkovú vežu a pokojne dôjsť domov. Opäť sa riadne vyľakám, keď spoza hrebeňa vybieha ďalšia srnka. Ako dokáže takéto krehké zviera narobiť toľko hluku? Ale naozaj je to posledné vzrúšo na dnešnej ceste. Schádzam dole k Hornádu a posledné dve kilometre domov. Je vcelku teplo a som rád, že som sa dnes bol prejsť.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 19. 03. 2022 | 3:54 h:min | 27.12 km | 8:39 min/km | 1097 m |
Pridaj komentár