V zime zima, na jar zima, začiatok leta horúco. Avšak napriek horúčave to bolo relatívne bez búrok. Taký bol stav až do začiatku júna, keď sa horúci vzduch obohatil o vlhkú zložku a nastalo, čo sa očakávať dalo. Nie celkom do detailov pochopené fyzikálne procesy (ale celkom dobrú predstavu, odo mňa múdrejší ľudia, ju majú) vytvoria búrkové mraky a elektrický náboj dokáže rozžiariť vzdušný kanál, ktorým sa nadzvukovo (a teda dosť silno hlasného) presunie do miesta s nižšou hustotou náboja a takto sa vybije a neutralizuje (ale celkovo je fyzika blesku troška zložitejšia, ale čo je v našom živote jednoduché a priamočiare?).
Dosť silná búrková činnosť zasiahne východné Slovensko v noci z piatku na sobotu. Ráno, keď sa budím o štvrť na štyri (čo takto normálne ľudia nevstávajú, keď sa chcú ísť prejsť?) už blesky z okolia Košíc odchádzajú. Von v je ešte poriadna tma, ani ako keby sa nemalo vôbec rozvidnieť. Je už troška cítiť, že letná rovnodennosť je už za nami a slnko vychádza neskôr a neskôr. Našťastie neprší (i keď by ma to možno ani neodradilo od môjho plánu) a takto to je až po parkovisko na Jahodnej. Potom vidím len z diaľky svetelné prejavy bleskov a hromy počuť len slabo. Aby som predsa len niečo videl, nahadzujem čelovku a po extrémne dlhej dobe ju zas aktívne používam.
Prvý kilometer idem po asfaltke a je to fajn. Síce na mňa padajú kvapky, ale len zo stromov a nie z oblakov. Potom sa ale niečo zmení. Počuť ako sa ku mne blíži niečo veľké a hlučné (ale nie sú to našťastie žiadne blesky). Asi desať sekúnd rozmýšľam, či si na seba nemám dať pršiplášť, nuž a tak sa zastavujem a chcem zabrániť zmoknutiu. Kým dám na seba ten zázračný kus šiat, tak som predsa len mokrý. Za malú chvíľku na mňa niekto vylial vedro vody a potom ďalšie a ešte jedno (na moje prekvapenie celkom teplej vody). Po minúte sa to troška znormalizuje a už na mňa lejú z neba len a len hrnce plné vody. Mám mokro v topánkach a i nohy, pršiplášť troška drží. Potom to prechádza do takého malého mrholenia alebo sihlenia. Oblohu križujú blesky (stále je dosť veľká tma) ale len z diaľky a aj hromy stále nepočuť. To je dobre znamenie.
V tom mi zvoní mobil. Volá mi Aďka, že v Košiciach je silná búrka, až sa zobudil Dominik a či tam kde som práve nie je taktiež riadenie živlov. Upokojujem ju, všetko je OK, nič extrémneho sa tu nedeje a nebudem zbytočne riskovať. Preto chcem skontrolovať situáciu, kam sa derú mraky, ale som mimo 4G signálu a tak musím dať len a len na môj vlastný rozum (čo niekedy nie je práve najlepší radca). Idem smerom na severozápad a táto strana oblohy je svetlejšia ako východná strana, kde ležia Košice. Mraky sa pohybujú práve tým smerom a tak to v túto rannú hodinu znamená, že vrstva mrakov, ktorá sem mieri, je tenšia ako tá čo je už tu. Dobre si z večera pamätám, predpovedný model hovorí, že počasie by sa malo po búrke zlepšovať. Tak nakoniec sa rozhodnem pre pokračovanie.
Ako odkladám telefón, tak hodím do vaku i čelovku, veď už je troška vidno a skôr či neskôr by som ju musel odložiť. Tento nápad, akonáhle vojdem do lesa, sa ukáže ako predčasný. Je naozaj ešte celkom tma. Musím si oči vyočiť, aby som videl ďalšie a ďalšie značky. Ešte dobre, že túto okolicu dobre poznám. Tak to zvládnem doslova i poslepiačky nie? Veru, že áno, stačí sa mi držať chodníka (mláky sa prioritne robia na chodníku) a sledovať stály prísun vody v topánkach. A možno troška sledovať kde je to troška svetlejšie. Človek je tvor lenivý a ja v tomto teraz patrím medzi absolútnych rekordérov.
Postupne sa predsa len rozvidnieva a ja môžem troška zrýchliť (ale nie dole kopcom, je to dosť šmykľavé). Na Vysoký vrch dochádzam za svetla a aký je výhľad z neho? Taký nijaký. Hmla (oblaky) sú všade. V žiadnom prípade nevidno Tatry, ale to som ani nepredpokladal. Začína sa tu ďalšia dnešná etapa a tá je vždy, za každého počasia dosť náročná. Vôbec sa nedá spoľahnúť na čas na rázcestníku, vždy to trvá dlhšie ako by človek predpokladal. Značka tu ide dosť chaoticky, raz ide vpravo, raz vľavo. Najlepší je úsek, keď treba vyjsť prudko na skalu, chodník pokračuje zo päť metrov po hrebeni a potom sa vracia zas prudko smerom dole a pokračuje pôvodným smerom (naozaj nezmyselná zachádzka, dokonca som z toho miesta nemal dobrý výhľad ani za dokonalého počasia).
Problémom je neuveriteľný hustý lesný porast (ktorým sa treba predierať). V hmle, v ktorej som práve sa dosť ťažko niekedy orientuje a tak vyťahujem mobil aby som sa zorientoval čo a ako. Vynikajúco mi poradí, som na chodníku (len kvôli mokrej obrazovke sa dosť ťažko odomyká) a preto pokračujem rovno. Na jednom mieste na turistický chodník (tu je to skôr naozaj prť) vidno stopy od veľkého auta. Tak sa z malej prti stala široká cestička. Plot po pravej ruke je zvalený a asi to auto prinieslo nové stĺpy. No neprinieslo, lebo o chvíľku vidím ako je zrazu nový plot i na ľavej strane. Začína ho obchádzať a dostávam sa na vrchol kopčeku. Vždy som sa čudoval, ako to vyzerá tam hore a tak to dnes už viem. Ako všade v okolitom lese. Vlastne mi ani netrebalo ísť na vrchol, z hora vidím ako chodník vedie pomedzi obidve ploty. Ostáva jediný problém, ako sa dostanem dole. Nie je to také jednoduché, lebo spomenul som ako sa tento kopec volá? Koprivy. Veru už viem prečo sa tak volá. Minulý týždeň sa mi zdalo, že mám antireumatickú kúru za sebou, ale toto je úplne iný level (dokonca mokrý).
Chvíľku ešte klesám a konečne som na Gáľovej. Celkom by ma zaujímalo, ako stojím oproti plánu. Vyťahujem mobil a od začiatku mám problém sa prihlásiť. Jeho obrazovka je mokrá a nechce reagovať na moje prsti. Naveľa po pol minúte sa mi darí naťukať tie štyri čísla a snažím sa zapnúť galériu (kde je odfotená tabuľka s mojimi predpokladanými časmi). Toto je ešte horšie, telefón ma celkom ignoruje (asi mi to s chuťou vracia). Lenže zrazu nastane nejaký skrat alebo kvapne nejaká kvapka (alebo zásah zhora?) a otvorí sa aplikácia na telefonovanie a vytočí jedno z posledných desiatich volaných čísel. No a začne to na druhej strane zvoniť. Márne sa pokúšam zložiť, vôbec telefón na mňa nereaguje. Po dlhej a nepríjemnej chvíľke prichádza ešte horšia skúsenosť – niekto to na druhej strane dvihne (len podotknem, ešte nie je ani šesť hodín ráno). Oznamujem, že nič sa nedeje, len som omylom niečo vytočil a neviem to zložiť. Neviem či osoba na druhej strane mi to verí alebo nie. Nakoniec sa trápna chvíľka končí a neznámi to skladá. Komu som vôbec volal (bolo to len telefónne číslo, bez mena v zozname)?
Tak či tak neviem ako som na tom a tak radšej troška pridám do kroku. Neprší, len je veľmi mokro (a dole kopcom i šmykno). Lúky nad Košickou Belou sú pokosené, čo mi celkom robí radosť. Nemusím sa predierať po pás vysokou trávou a ako bonus, v diaľke sú vidno Vysoké Tatry. No kto by to ráno (no ono je vlastne ešte stále skoro ráno) počas toho dažďa povedal? Ja nie. V dedinke nejdem úplne k rázcestníku a tak si skracujem trasu asi o dvesto metrov (no neviem ako som na tom oproti plánu, ak toto je akceptovateľná výhovorka). Čaká ma Železná hora, tak hor’sa do hora. Hore hore, potom hore a potom zas hore. Po kilometri sa hore mení na dosť prudko hore a už len čakám kedy sa to zmení na fest prudko hore. Moje tempo klesá na sedemnásť minút na kilometer, čo vôbec nie je veľa (ale v tomto kopci je to asi fajn). Na lúke rozmýšľam čo sa načatým ránom. Budem pokračovať na Lajošku alebo to pôjdem nejako altrnatívne?
Po značkovaných trasách je to ešte minimálne deväť kilometrov a to do ôsmej určite nedám. Ak pôjdem ale neznámou cestou smerom na Jahodnú a ak sa mi podarí dostať na cyklistický chodníček, tak to možno aj klapne. Rozhodujem sa pre riziko a idem vpred. Mobil trocha vyschol a tak nemám problém sa do neho dostať (oproti plánu meškám len päť minút!) a tá cesta po ktorej idem nie je ani na mape. Dobrý začiatok (veru skvelý a to myslím ironicky). Na zopár rázcestiach troška tápam, ale celkovo idem dobrým smerom. Nepáči sa mi ani to klesanie, nakoniec to budem musieť asi zasa vyšliapať smerom hore. Celkom ma prekvapí hučanie motora a po asfaltke (kde sa tu berie asfaltka?) si to celkom rýchlo šinie autíčko (felda). Aj ja musím na tú tvrdú plochu (tam je tá cyklocestička).
Už dlho som neobjavoval v tomto okolí nové a neznáme miesta a tak si to veľmi ale veľmi užívam. I dobrým smerom idem (skoro vždy keď ide človek smerom hore, ide dobrým smerom). Ťažké mraky sa rozplynuli a len jemné biely povlak sa drží a i cez ten sa ukazuje modrá obloha. Neuveriteľné. Za pár hodín sa brutálne zmenilo počasie. Nechcem sa veľmi zdržať na trati, lebo som prisľúbil, že okolo pol deviatej budem doma.
Konečne som na Jahodnej a môžem ísť domov. Tak to dneska bolo riadne výbušné. Na začiatku bolo všetko fajn, potom prišla sprcha a ďalej odo mňa dokonca bola riadne silná búrka. Mal som tmu a mokro a aj hmlu. Nové ploty a aj zistenie dôvodu mena jedného kopca (a nebol to Vysoký vrch, i keď to bol najvyšší bod môjho dnešného snaženia). Zazrel som Vysoké Tatry a železný muž vyšliapal na Železný vrch. Skúsil nové cestičky a celkom úspešne. Mohlo by to byť viacej plné zážitkov?
PS: Domov som došiel o 8:36 a po otvorení dverí na mňa žmurkla Dotka sediaca na stoličke pri dverách s dovetkom: Tati, meškáš šesť minút!
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 10. 07. 2021 | 3:59 h:min | 26.38 km | 9:04 min/km | 1201 m |
Pridaj komentár