Istoty a prekvapenia Rusínskej 100

Na Rusínskej 100-vke má človek niekoľko istôt a niekoľko prekvapení. Na tejto (dosiaľ) málo známej a málo navštevovanej akcii, sa určite zíde málo početná skupina bežcov, ktorú obsluhuje veľko početná skupina dobrovoľníkov (pod skvelou taktovkou Jožka Kimáka). I starí matadori sú vždy prekvapení novou trasou. Len neviem, či táto zmena trasy je dobrá istota alebo ju mám brať skôr ako zlé prekvapenie.

Istoty zahŕňajú veľmi pohodlne prebiehajúci večer, dobré cestoviny ako poslednú večeru, prezentáciu v miestnej škole, zvítania so starými známymi i neznámymi a následne posedenie v jednom z mnohých miestnych Lokálov. Neprekvapujúcou istotou je i nočná príprava na nervózny nočný spánok nasledovaný rannou prípravou na celodenný pretek. Presun na známe námestie pár minút pred štartom a príhovor starostu sú pravidelné istoty každého ročníka. Výstrel zo štartovacej pištole, úprk rýchlych chrtov (ktorých až do štartu najbližších pretekov neuvidím) a moje zaradenie sa do najpomalšej časti štartovacieho poľa je taktiež klasická rutina.

Bežci (áno, na prvých sto – dvesto metrov je každý bežec, teda asi až na mňa) sa zoradia do dlhého hadíka, ktorý sa postupne na prvom kopci roztrhá. Pri mojom pomalom postupe mám dosť času obdivovať lúky, prehodiť zopár slov s ľuďmi a potešiť sa z toho, že niekto pozná moja články a/alebo videá. Tak pomaly postupujem vpred, prechádzam prvou kontrolou, blatom a občerstvovačkou. Ide sa super. Opakujúcim motívom sa stáva predchádzanie Jeroma a Andrei hore do kopca. Keď sa kopec zlomí smerom dole, predbiehajú ma ako rakety a miznú mi vždy v diaľke. A nie sú to len oni. Poväčšinou som ale v podstate osamotený a takto mi to veľmi vyhovuje. Robím si fotečky a videjká, zdržiavam sa tam, kde sa mi to páči.

Po klesaní Gigloviec a prechádzaní mostíkom ponad miestny potok (Ondalík) si všímam na zemi ležiaci papier. Skloním hlavu, aby som sa pokúsil rozlúštiť čo je tam napísané. Určite je to niečo extra super dôležité. V tej chvíli sa ma pokúsia uniesť mimozemšťania (mne neznámym) veľmi bolestivým spôsobom. Alebo sa z nejakej paralelnej alternatívnej dimenzie pretunelovali k nám primitívni lovci (a zberači) aby si ma ulovili (a následne pozbierali). Keď sa sa mi po chvíľke prečistí zrak (a zistení, že nie som ani vo vesmírnej lodi a ani chodiaca špajza mäsa) a som opäť schopný preložiť záhadné hieroglify do písmen a slov z papierika, zisťujem pre mňa už teraz zbytočnú informáciu, o prekliato nebezpečne nízkom konári nad mostom.

Na asfaltovom úseku (s malou vodnou občerstvovačkou) dochádzam ďalšiu skupinku, spolu prechádzame cez pole vykoseným (Jožkom) chodníčkom (a skupinka mi zasa mizne v diaľke). Že som pri Domaši zisťujem len z lodí, ktoré smutne a nevinne spočívajú na bahnitom dne ďaleko od vody. Pri prechode popred miestnu krčmičku, sa ma s nehraným záujmom pýta miestna slečna, kde má cieľ ten nekonečný prúd bežcov (a chodcov). S nehraným prekvapením slečna roztvorí oči, keď jej oznámim, že mojím cieľom je Stropkov. Následne prekoná svoj rekord (a môžem dokonca tvrdiť, že určite minimálne ohrozila rekord svetový) vo vypúlení očí, keď ju informujem, že najprv pôjdem do Svidníka. Bleskovým reflexom sa stiahne do úzadia, aby ju zjavne psychicky narušený a šialene nebezpečný blázon nemohol ohroziť na živote.

Prechádzka po priehradnom múre je milé a prekvapivé spestrenie pretekov (ďalšia istota, že Jožko si na každé preteky pripraví niečo špeciálne). Predchádzam znovu a poslednýkrát mne dobre známu skupinku pretekárov a zažívam ďalšiu bizarnú situáciu. Dvojica (nepretekárov) na dvoch štvorkolkách nesmiernou radosťou križuje miestny les a s ešte s väčšou radosťou zbiera huby.

Pred občerstvovačkou na Dobrej vode ma zaujme iba ultra prudký zbeh dole bývalým lyžiarskym svahom plný drobných plazivých výhonkov černičia, ktorých jediným zmyslom bytia nie je tvorba malých drobných čiernych a sladkých plodov ale škrabanie nôh (aj iných partií tela) pretekárom svojimi malými ostrými a nepríjemne zahnutými tŕňami (najmä keď si potrebujem odskočiť na záchod). Dnes si toho užili riadne dosýta.

Na občerstvovačke ma z diaľky zdraví Martin (Hurný), Vlado (Jakubec) a Martin (Minaroviech). Dobrovoľníci mi ako vždy rýchlo naplnia fľaše tekutinami, rýchlo (ako vždy) popchám do seba melónovo arašidovo makovníkové kombo a poberám sa ďalej. Chvíľku to tiahnem s nimi (s Martinami a Vladom), ale moje tempo je mierne rýchlejšie ako ich. Nasleduje (pre mňa) najkrajšia časť pretekov. Som sám, dlhé desiatky minút nikoho nestretávam. Lesy sa (ne)pravidelne striedajú s lúkami a nikoho nevidím. Ani pred sebou a ani za sebou. Je to úplne magické. Až nepredstaviteľné, že sa tadiaľto len pár minút predo mnou (pravdepodobne) hnalo vyše sto ľudí. Veľkú rolu v tom zohrávajú i mraky, ktoré sa južne odo mňa začínajú kopiť a z niekoľkých dokonca k zemi putujú celé snopy dažďa. Na mňa však nepadnú žiadne kvapky.

V Kručove vyťahujem z drop bagu sladké zásoby, dopĺňam vodu do fliaš i polievku do brucha. Valika pripravila takú skvelo osviežujúcu, až som si dal s veľkou chuťou i druhú porciu. Pokračujem ďalej a opäť je to celkom sólo jazda. Len pred Fedarskou ma obklopí miestny detský klan, bažiaci po informáciach, čo robím ak mám dovolenku (myslím si, že je to celkom jasné, veď som tu a prechádzam cez miesta kam by normálny človek normálne nezavítal). Ale ešte viacej je chtivý sladkých cukríkov. Musím Marka, Tobiasa, Kevina, Vanesu (či ako sa všetci volajú) sklamať. Cukríky nemám žiadne.

Pomaly sa začína schyľovať k podvečeru a ja sa približujem k Stropkovu (kontrolný bod číslo šesť). Nevyužívam oficiálnu možnosť prejsť na kratšiu trasu a radšej sa budem mordovať na ďalších štyridsiatich kilometroch na dlhej verzii. Nahováram si (ako vždy), že ma to bude určite baviť. Som plný energie a dokonca úseky dolu kopcom a rovinky začínam klusať. Nechcem to však veľmi prehnať, mám v pamäti ako som neslávne skončil minulý rok.

Pri zbehu do Rakovčíka dobieham skupinku, chvíľku sa s nimi držím. Jeden však zakopne a letí nepekne k zemi. Po uistení, že je všetko v poriadku, pokračujem ďalej (sám). Svietim si čelovkou na cestu a ďakujem skvelému značeniu. V tme je dokonca menšia pravdepodobnosť zablúdiť lebo odvšadiaľ na mňa žmurkajú odrazky na stromoch, na konároch a aj obchádzky okolo popadaných stromov. Všetko je úplne (neváham to povedať) dokonalé. V Sedle Grob sa zastavujem len krátko, dopĺňam zas vodu, troška niečo zahryznúť a keď prichádza skupinka, ja odchádzam. Nie preto, lebo sa chcem viacej trhnúť ale preto, lebo ma začína chytať triaška. Päť minút (a ostré stúpanie na Ostrý vrch) je potrebné, aby sa telo dostalo zas do príjemnej prevádzkovej teploty.

Do Svidníka je to len niečo okolo šiestich kilometrov, tam budem raz dva (dúfam). Zasa nestretávam nikoho z pretekárov ale to mi neprekáža. Ide sa mi v tej tme úplne dobre a pokojne. V okresnom meste si len dám pohár koly, melón a arašidy a fujazdím preč. Obsluha len skonštatuje, že to bolo rýchle. To je pre mňa poklona. Na okraji mesta stretávam s miestnym otcom so synom na bicykli, ktorí ma informujú, že nejakí pretekári sú tesne predo mnou. V stúpaniach mi to stále ide veľmi dobre a tak som zvedavý kedy ich doženiem. Určite to nebude trvať dlho.

Nakoniec je to oveľa dlhšie ako som predpokladal. Oveľa dlhšie. Nakoľko je Mesiac v nove, vidno mimo svetelného kužeľa z čelovky figu borovú. Navyše (asi aj kvôli únave) sa všetko zlieva do jedného súvislého čierneho pásu. Občas uvidím pred sebou nejaké svetlo, ale nie som si istý či je to vôbec svetlo čelovky alebo len nejaké auto v prevelikej diaľke. A občas začujem nejaké hlasy ale ani tu nie som si istý, či je to realita alebo sa prebúdza zjavne psychicky narušený a šialene nebezpečný blázon v mojej hlave. Teraz by ma tá slečna z Domaše nechcela stratenúť.

Pred poslednou občerstvovačkou zisťujem, že s mojím bláznovstvom to nie je až také horúce. Dobieham totiž reálny zdroj hlasov. Je mi troška viacej zima, tak zas len do seba hodím niečo malé a pelášim preč. Zas len tma, odrazky, pole, kukurica, les, chodník, zasa len pole, panelka a zrazu som v Tisinci. Zjavne znudení regulovčíci ma pozdravia, pustia ma cez cez cestu keď je jasné, že ma žiadne auto nezrazí (veľká premávka o pol jednej tu teda nie je) posielajú ma najprv doprava a potom doľava (už sa asi poučili, že pretekári miestnu geografiu veľmi neovládajú a tak keď podajú informáciu smerom k štadiónu, mnohí správne nezareagujú).

Tam nachádzam zlatý klinec dnešného programu. Síce som na rannom brífingu začul magickú formulku: „… a potom prekročite Ondavu“, len som naozaj nepredpokladal, že to znamená brodenie sa. Pár brodení na pretekoch mám už za sebou (BBU 2023 a BBU 2024) ale toto ma riadne zaskočilo. Topánky mám už mokré (dávno už padli rosa a slzy do studenej kávy trávy) ale i tak sa mi nechce do ešte studenšej rieky. Aby nám pretekárom nebola dlho zima, Jožko nás posiela do najnaklonejšej rovinky celého preteku. Za žádna celá nula nic mám pocit, ako keby som bol v saune. O malú chvíľku na to som v Bokši, potom len ešte zopár metrov na asfalte v Stropkove a unavený a rozcítený zvoním cieľovým zvoncom.

Pred telocvičňou je zábava v plnom prúde a tak sa pridávam i ja. Dostávam ďalšiu porciu zeleninovej polievky (vďaka ti Valika, bola to naozaj super chutná pecka tohto roku), kecám s ľuďmi okolo a mohutným potleskom spoločne vítame ďalšie borkyne a borcov v cieli. Prezlečiem sa do suchého ale nejdem sa osprchovať. Voda v sprchách má nižšiu teplotu ako vody v ktorých sa potopil Titanic. Presun do telocvične a pokúšam sa zaspať. Neviem, či sa mi to darí alebo nie, mám pocit ako keby som bol celé hodiny hore ale niektoré situácie určite nie sú reálneho charakteru a tak teda musím snívať. Alebo halucinovať. Možno.

Aby som to nakoniec v krátkosti zhrnul, Rusínska stovka bola takmer perfektná stovkárska akcia. Trasa bola prudko behateľná (teda niečo v čom nie som až taký dobrý) so zopár prudkými kopcami (v čom som len o troška lepši). Občerstvovačky prekypovali jedlom a pitím (má niekto inú motiváciu ísť na ultra ako je obžerstvo?) a dobrovoľníci na nich sa pretekali v tom, ako rýchlejšie a lepšie pomôcť biednej (alebo šialenej) duši na trati. A tak dávam verejné prehlásenie, že ďalší rok istotne prídem zas. Asi. Určite.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
23. 05. 2025	17:58 h:min	110,4 km	9:46 min/km	3774 m