Štrbské pleso, Hrebienok, Skalnaté pleso alebo Chata pri Zelenom plese. Všetky tieto miesta jednoznačne patria medzi najnavštevovanejšie lokácie vo Vysokých Tatrách. Niekedy je tam toľko ľudí, až človek nemá pocit, že sa nachádza niekde vo vysokých horách. Hustota ľudí skôr evokuje pešiu zónu nejakého mesta. Bez viny nie som ani ja sám. Za posledný rok som navštívil Zelené pleso minimálne trikrát (alebo viackrát?). Na ostatné spomenutých miestach som taktiež bol.
Vysokohorské chaty tiež na tom nie sú oveľa lepšie. Zbojníčka alebo Térynka (a dokonca i Chata pod Rysmi) sú po väčšine leta neuveriteľne preplnené. Ani si neviem predstaviť koľko kofoly, piva, zemiakov a klobás, treba vyniesť každý deň smerom hore. S množstvom ľudí ruka v ruke ide i nečakané a občas egoistické správanie návštevníkov hôr. Prejavuje sa to znečistením okolitej prírody (či už samotnými odpadkami alebo množstvom použitých, už nie bielych, servítok svietiacich hneď vedľa turistických chodníkov) ale i odmeraným správaním.
Vždy sa snažím s každým turistom pozdraviť. Niektorí bez rozmýšľania odzdravia, niektorí vyzerajú viac či menej zaskočení. Nájdu sa i takí, ktorí na mňa začudovanie zazerajú a mojej reklame na Decathlon s divným plecniakom just nepozdravia (a radšej ma ignorujú). Treba však zdôrazniť, že s klesajúcou hustotou stretnutí je takéto správanie menej časté. A nie je to len tým, že míňam menej ľudí.
Cestou z Kežmarskej Bielej vody ráno stretávam desiatky turistov. Túto prehustenú premávku opúšťam na Kovaľčíkovej poľane a postupne sa poberám smerom na Malú Svišťovku. Ak nepočítam starší český pár, tak tu nestretávam absolútne nikoho. Je to obrovský rozdiel. Absolútny kľud a pokoj. Počuť jedine vietor v korunách stromov, spev vtákov a nakoľko to je miestami i trocha viacej fyzicky náročné (len tak trocha) tak i moje hlasné a disharmonické fučanie do kopca.
To, že sa nachádzam neďaleko aktívnej lanovky, zisťujem, keď pred poslednou zákrutou náhle zasa stretávam náhodne skupinky turistov. Nikde nikto a zrazu desiatky ľudí. Pretože je ešte celkom málo hodín a až tak sa veľmi na Téryho chatu (môj dnešný cieľ) neponáhľam, spravím si krátky výlet lanovkou na Lomnické sedlo. Tam hore je jediný turistický chodník vo Vysokých Tatrách, ktorý nie je prepojený so zvyškom turistickej siete. Výhľady z hora však stoja absolútne za všetky tie peniaze. V Malej studenej doline vidno serpentíny vedúce na Veľký hang, Spišské plesá a samotný Téryho chatu. Na to sa veľmi teším. Pohľad na opačnú stranu, smerom na Skalnaté pleso, ktoré je takmer opäť vo svojej suchej fáze, je celkom smutný a ľútostivý.
Cestou zo Skalnatého plesa pochodujema preskakujem z kameňa na kameň. To ma veľmi baví. Prechádzam postupne masou ľudí (opätovné divenie sa nad mojimi pozdravmi) a neviem sa dočkať Zamkovského chaty. Nie preto, lebo si tam chcem dať oddych ale teším sa na stúpanie. O poznanie je tu menej ľudí. A menej Slovákov. Je to však v pohode. Zdá sa mi dokonca, že som to doslova preletel. Na chate som okolo pol druhej a teraz nastáva otázka, čo teraz? Kým budem môcť ísť spať, tak to ešte potrvá.
Tak sa idem ešte prejsť pod Priečne sedlo a obzrieť si terén na zajtrajší deň. Je tu úplne iný svet. Súčasťou horského ticha je nezameniteľný piskot svišťa a svišťanie vetra. Žiadne udivené pohľady davov ľudí. Aj tu síce stretávam niekoho, nálada je ale úplne iná. Žiadne otvorené alebo skryté nepriateľstvo či aspoň divné pohľady. Nebude to tým, že väčšina ani nie je zo Slovenska? Je to i troška smutné. Vraciam sa späť na chatu a trávim dlhé hodiny rozhovorom s ľuďmi z rôznych kútov sveta.
Ráno sa ani nebudem prvý, niekoľkí ľudia opúšťajú chatu ešte pred štvrtou hodinou. Ja si prispím skoro hodinu navyše a vychádzam až o piatej. Idem smerom na Sedielko a je to bomba. Slnko svojím svetlom ešte len jemne šteklí vrcholky štítov
Pridaj komentár