Covidová situácia sa vôbec dobre nevyvíja. Počet nakazených, hospitalizovaných i mŕtvych prudko stúpa. Preto je zavedený prísnejší lockdown ako v decembri. Našťastie je stále však povolené sa ísť do prírody. Nanešťastie len v okrese. Po dlhšom rozhodovaní sa nakoniec vyberiem na výlet. Moje kroky (teda spočiatku kolesá auta) vedú do Zlatej Idky. Je to síce iný okres (Košice okolie), ale dúfam, že to až tak nevadí. Najmä ak začínam celkom skoro ráno ešte pred piatou hodinou rannou.
Na moju veľkú radosť je sneh okolo mňa hneď od začiatku. Som strašne lenivý a aj riadne namyslený nuž si mačky na nohy nedávam. Načo aj? Minulú túru a počiatočné hľadanie správnej cesty si dobre pamätám, veď nebolo to veľmi dávno, tak neblúdim ani krátku chvíľku. Sniežik mi pekne vŕzga pod nohami. Chcem ísť čo najrýchlejšie a pozorne sledujem dve veci. Prvou je napriek celkom silnému mrazu narastajúca teplota pod vetrovkou. Druhou ešte nepríjemnejšou je zistenie, že vôbec nevládzem udržať moje chcené tempo.
Aby som sám pre seba zdôvodnil zastávku (ale naozaj je to veľmi a životne nutné), konečne si nasadzujem mačky. Je na mňa celkom vtipný pohľad, poskakujem v lese na jednej nohe a spočiatku neúspešne si nasadzujem dané pomôcky. Potom by som mal len a len zrýchliť, ale nedeje sa to. Musím jednoducho si pripustiť, že rýchlosť nebude dnes moja doména.
No nemôžem byť predsa rýchly, keď si potrebujem opäť spraviť krátku zastávku. V bunde sa extrémne potím a tak si dávam jednu vrstvu dole. Pokračujem len v krátkom tričku a vatovej vetrovke a takáto kombinácia je v tejto chvíli celkom postačujúca. Značkovaný chodník vychádza z lesa na asfaltku ale vôbec to nevidno. Všade je kopa snehu, dokonca aj na ceste(a tak by to tu a v tento čas aj malo byť). Idem celkom rezko, respektíve by som chcel ísť rezko. Zima, ľad a samotný kopec mi hovoria: ne, ne, ne.
Keď sa značka opäť na chvíľku norí do lesa, je to v riadnom kopci. Väčšina ľudí v minulosti pokračovala po ceste a tak je tento úsek pokrytý hlbokým snehom. Nesťažujem sa, to je len reálne zhodnotenie situácie! Potom už ma len čaká to prudké stúpanie a viac menej je to všetko. Len ten kúsok je riadna makačka. Nie a nie sa konečne dostať na vrchol stúpania. V tejto chvíli si celkom nie som si istý, či sa mi to páči alebo nie. Rád by som to už mal za sebou, na druhej strane keď bude koniec, čo budem robiť?
Nesledujem celkom značky, veď idem po snehu a pod nohami mám a sledujem odtlačky nejakého vozidla, ktoré tadiaľto šlo predo mnou (bicykel, fatbike, skúter či motorka?). Vôbec si neuvedomujem, že možno ich cieľ bol úplne niekde inde ako je môj. Keď zdvihnem hlavu a porozhliadam sa okolo seba a keď skontrolujem moju pozíciu na mobile, tak musím sa navrátiť na správnu cestu. Ešte dobre, že je to celkom jednoduché. Jednoducho prejdem krížom po snehu a som na správnej ceste.
Celkom sa zaujíma, či niekto nie je za mnou. Zatiaľ nikoho (alebo vlastne lepšie povedané žiadne svetlo z čelovky) za sebou nevidím. To sa zmení keď dôjdem pod hoľu a zmiznú stromy. Jasne vidím dve svetlá. Vrchol Kojšovky chcem mať len sám pre seba (áno som riadne veľký sebec) tak pridávam do kroku. No nie je to až také jednoduché. Chodníček a s ním aj ja sa púšťame mimo kolmo k vrcholu. Asi to nebude oficiálny chodník, nakoľko začínam sa občas prepadávať. Miestami zapadnem až po pás do snehu. Tak moje tempo dostáva riadne trhliny. Neviem presne, či sa tie svetlá ku mne približujú, vzďaľujem sa im alebo sú stále rovnako ďaleko. Beriem najhorší prípad a tak načriem do svojich energetickým rezerv a naozaj sa veľmi, veľmi, veľmi snažím byť extrémne rýchly.
Podarilo sa! Dnes som prvý na vrchole s krásnym výhľadom vôkol. Robím dokumentačné fotky a vraciam sa. Nejdem rovnakou cestou späť, rozhodujem sa (celkom správne) pre asfaltku. Určite budem takto rýchlejší. Ako tak vychádzam spoza jednej zákruty, rýchlo spoznávam svetlá, ktoré ma prenasledujú už hodnú chvíľu. Teraz už mám dostatok času si ich pozorne obzrieť. Je mi to teraz trápne, ale vlastne ma poslednú štvrť hodinku prenasledovali lampy pred chatou Erika.
Pomaly sa aj trhajú mraky na oblohe. Cez jednu dieru nízko nad obzorom zaznamenávam zvláštny svetelný bod. Chvíľu si nad tým lámem hlavu a nakoniec to zhodnotím ako jasný dôkaz Venuše (doma som sa pozrel na efemeridy a naozaj to bola Venuša asi len minútu či dve tesne po jej východe nad obzor). Je ešte celkom tma, lebo Slnko ma vyjsť až o hodinu. Pred sebou vidím nejaké svetlá a tieto sa zreteľne pohybujú. To asi nebudú asi nejaké pouličné lampy. Veru je to tak, za minútku najprv miniem dvoch vyznávačov jazdy na širokej doske, troch turistov svietiacich si mobilom a dvoch ski alpinistov. Riadna tlačenica.
Ja však nemienim ísť dole kopcom a pokračujem Cestou hrdinov SNP smerom na Idčianske sedlo. A hneď na začiatku stretávam ďalšiu ski alpinistickú dvojicu. Toľko ľudí som nestretol snáď ani na Václaváku. Je to však len presne lokalizovaná priestoročasová anomália, lebo nikoho až do konca nestretávam :-). Pomaly sa začína aj rozvidnievať a tak aj vypínam čelovku. Krásne si vychutnávam krásno. Neviem či mám sledovať okolie alebo by som sa mal sa viacej sústrediť na moje škintavé nohy. Keď skoro padnem na nos, dočasne sa rozhodnem viacej sledovať svoje ultra blízku oblasť nôh.
Je to len biely sneh a biely sneh a potom ešte raz biely sneh. Slnko nevychádza, je celkom ale vidno. Podarí sa mi dôjsť naspäť do Idky predtým ako sa vyhupsne? A tu niekde by už malo byť sedlo ale kde vlastne? Zrazu z ničoho nič na mňa vyskočí rázcestník a ja prudko brzdím a mením farbu značky na modrú. Monotónne cesta smeruje len a len dole. Občas sa niekde nudná biela prerušuje tečúcim potokom a hnedou farbou hliny.
Čas i ja letím a som skoro v dedine. Len nad domami sa vznáša silný a smutný štekot a zavíjanie psov. Kto vie ako to bude, keď dôjdem k nim. Nebudem sa báť? Našťastie divá trojka psov sa zdržiava len a len za plotom. Za asi dvesto metrov však mnou riadne trkne. Pred jedným domom len tak na voľno a na snehu leží a znudene okolo seba sa obzerá jedna húska. Teda husky. Žmurkne na mňa očkom a ňufák si vopchá zas pod chvost. Po špičkách prejdem okolo neho (nej?).
Okolité domy sa sfarbujú do ružova, to je neklamný znak vychádzajúceho Slnka. Nestihol som dôjsť pred východom, no nevadí mi to. Až tak veľmi. Tu niekde musí byť aj moje auto ale stále nie a nie byť na konci. A potom je to tu. Úplný koniec. Už ma len čaká nasadnúť a odviezť a domov. Skoro celú cestu mi tečú slzy. Nie je mi smutno a ani to nie je od radosti. Dosť silno mrzne a tak mi kanáliky produkujú tajný sekrét (plač?), ktorý mi okamžite zamŕza. No tak dobre, je to predsa len aj rozcítením sa. Bola to tohto roka zatiaľ najkrajšia zimná túra (však bola druhá a prvá na snehu). Tak dúfam v ďalší krásny čas strávený na snehu.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 09. 01. 2021 | 2:41 h:min | 14.49 km | 11:10 min/km | 666 m |
Pridaj komentár