Jeseň celkom úspešne napreduje. Dni sú čoraz kratšie a kratšie, v noci je tma a cez deň takisto nie je veľmi vidno (hmla je často všadeprítomná). Minule môj výlet nevyšiel tak celkom podľa mojich predstáv a tak sa pokúšam dnes o niečo jednoduchšie. Relatívne. Absolútne sa mi dvíha nálada, keď cestou na Jahodnú vidím na odpočívadle odpočívať jednu srnku. Spozorniem, keď pred Alpinkou mi tesne pred kapotou prebehne líška cez cestu. Ale úplne sa mi naskočí zježená husia koža, keď z hustej hmly (vidno na len zo desať metrov) na mňa vykukne hlava srny (hneď za zvodidlami). Ak by sa v tej chvíli rozhodla pre samovraždu (alebo len pre útek pred hučiacim svetlom), i pri mojej relatívne nízkej relatívnej rýchlosti (ja som dosť pomalý šofér a navyše Berlingo hore kopcom tak či tak nevládze), nedopadlo by to dobre.
Na parkovisku na Jahodnej zastavujem a som celkom prekvapený, lebo okrem môjho tátoša tu je zaparkovaných ešte zopár ďalších (ďalší ľudia v lese?). Nenaskakujem na koňa ale celkom pekne oldschoolovsky idem po svojich do Vyšného Klatova. Tam vedie celkom solídna asfaltka a ja idem celkom solídne rýchlo. Kým teda nezastavím a nerobím zopár celkom nepoužiteľných fotiek. Nuž, čo už s tým? Pokračujem príjemným prostredím (predpokladám, lebo kvôli hmle si vidím tak maximálne na špičku nosa). A potom sa to stane. Veľký hluk, to nepadol buk, ani statný dub ale gigantický zub neznámeho stvora odletel zo stola pozerám na to zdola. Jednoducho povedané, snežnému mužovi už bolo dosť ľadových Himalájí a presunul sa sem do teplejších končín, do studených Košíc. Určite ma nechcel vyľakať, chcel si stále zachovať auru nepozorovaného a nakoniec kvôli tej hmle sa to i podarilo. Alebo to boli len srny.
Až do Klatova sa mi ide celkom pohodlne (ak nepočítam zopár tuctov kôp dier (ako môžu mať diery kopy?), ktoré sa mi nepredvídavo objavujú pod nohami). Potom sa začína dobrodružnejšia časť môjho výletu (rozumej niečo sa pokašľalo a nie raz) i keď to tak vôbec spočiatku nevyzerá. Nejdem po asfaltke (aj keď nie najkvalitnejšej) ale po poľnej ceste (aj keď po takej kvalitnejšej). Pri studničke (celkom nepodstatná informácia) bočím do lesa a dobre sa pamätám, že by tu malo byť celkom prudké stúpanie. Je (ďalšia celkom nepodstatná informácia). Tie ničotné a vzduchom letiace, viac menej rovnomerné rozloženie zoskupenia oxidánu (ehm hmly) mi celkom úspešne znemožňujú vychutnať si toto naberanie výšky.
Dochádzam na ďalšiu lesnú cestičku a idem si oči vyočiť ale neviem kam mám ísť. Moja pamäť mi vôbec nenapomáha (je deravá ako rešeto, inak kto ešte dnes používa toto slovo okrem tohto spojenia?) a dokonca nevidím žiadnu značku (ďalší fyziologicko psychologický problém?). Tak sa rozhodnem pre cestu vľavo a kontrolujem sa na mobile. No nejdem dobre, mal som zabočiť na opačnú stranu. Hech.
Prichádzam na lúku a tu nastáva ďalší menší problém. Na lúkách vo všeobecnosti nie sú značky (i keď i také poznám) a tak idem po vyjazdenej ceste. Opäť celé zle, zas som mimo. Vraciam sa na trať a držím sa značkovaného chodníka celých asi sto metrov. A zas som v háji (som medzi stromami tak asi do slova). Nakoniec sa dostávam tam kam som chcel, len som sa troška viacej spotil akoby som si želal. Tak vetrovka dole, tenšia bunda hore. A hore idem i ja a čo sa nestane? Nie, požár nezaplane (a dokonca sa nestratím) len tak veselo si čľupnem do mláky (pod listami). Obchádzam mokré podložie a až teraz sa strácam.
Vôkol mňa sú len stromy (neprekvapujúco), listy na zemi (neprekvepujúco) a žiaden vychodený chodníček alebo aspoň prť (neprekvapujúco). Krútim sa ako motovidlo (kto ešte dnes používa toto slovo okrem tohto spojenia?) a nevidím žiadne svetlo na konci tunela (ešte je stále tma a hmla). Rezignovane vyťahujem mobil, kontrolujem svoju pozíciu a rozhodne som i podľa mapy mimo značky. Tak pekne sa vydávam ju vyhľadať. Kukám raz do mobilu, raz pod nohy a po chvíľke by som na nej mal veruže byť. Podľa múdreho stroja som na nej, podľa hlúpej hlavy som mimo. Kto má pravdu? Ten kto veril technike, veruže neškodoval. Bol som len jeden (doslova len jeden) krok od cestičky a vôbec som si ju nevšimol. Kto nezažil neuverí (ale je to tak, sám som bol z toho zničený). Zopárkrát sa chodník križuje s nejakými inými, na chodenie určenými priestormi, ale teraz som už veľmi pozorný a neblúdim (chodníček je totižto veľmi dobre vychodený a v nejasných prípadoch si náhodou tipnem vždy tú správnu stranu).
Od Pišiverky idem známym okolím ale nakoľko vo vzduchu stále poletuje viacej ako príjemné množstvo vodných kvapiek, držím sa väčšinou len jednej strany chodníka (nevidno ani poriadne na druhú stranu). Že niečo nie je zas v poriadku indikujú betónové panely na ceste. Kde sa tu vzali? Nikdy som ich tu nevidel. Iba ak by som zas zišiel zo značky. A veruže áno, zas som úplne mimo. No nie úplne ale troška určite. Pohľad do mapy ma uisťuje, že kratšie ako vrátiť sa bude pokračovať ďalej a skôr či neskôr sa zas znovu dostanem na červenú (pri Lajoške).
Mám taký mierny pocit, že sa asi začína troška rozvidnievať, lebo síce stále nevidno vzdialenejšie stromy ale priestor medzi nimi je akosi belší. Navyše sa akosi rozfučalo a tie chuchvalce vodovej cukrovej vaty sa akosi mierne trhajú. Počujem nástup čudného zvuku a tak po chvíľke je mi jasné, to nie je čudo ale len padajúce kvapky dažďa. Tak sa ešte obliekam do pršiplášťa a neohrozene ako pravý hrdina fantastiky meča a kúziel sa prebojuvávam vpred. Ako úplne normálny človek je mi troška zima, troška mokro a troška som unavený (to by sa pravému hrdinovi nikdy nestalo, dokonca by si počas dobrodružstva ani neodskočil mimo jasne stanovenú cestu za svojím cieľom). Klincom do rakvy je malá potreba malej potreby. Hmm.
Pred Idčianskym sedlom si s prekvapením obzerám altánok, kde som pred polrokom spal na mojej Ceste hrdinov SNP (zase spomínam hrdinov). Miesto pred ním (a aj po bokoch) je úplne vyrovnané nejakým ťažkým mechanizmom a namiesto trávy je všade len samé blato. Hmm. Neviem, či je to lepšie alebo horšie ako to bolo pred tým. V kroví vyruším pár laní, ktoré sa určite čudujú, čo tu v tento hrozný nečas robím. Ani ja to sám neviem. A čo tu vlastne robia ony, by som im mohol oponovať. Prečo sa nezdržujú v mieste svojo trvalého bydliska ale poskakujú sem i tam? Príchodzia SMSka sa ma pokúša presvedčiť, že som v Maďarsku, tak to som asi riadne zišiel z cesty (niečo podobné sa mi stalo i v auguste).
Je definitívne vidnejšie. Asi sa hustota fotónov letiacich do mojich očí nezvýši a ostane takéto šero (nezvýši). Musím troška zvýšiť frekvenciu mojich krokov a takýmto spôsobom znížiť moje tempo (jednoducho treba ísť rýchlejšie). Idem okolo Tisícky (vyhliadka Loreley je teraz bez výhľadu) a napájam sa zas na červenú. Ono, keď je človek dobre oblečený a je mu fajn, dokáže si užiť i takéto nepríjemné počasie. Je to nutná ale nie postačujúca podmienka (viď minulý týždeň, podobné počasie, podobne som bol naobliekaný ale veľmi som si to neužil).
Kvôli hmle ani nevidím poriadne ako pokročili práce na Lajoške (keď navyše ju robia z bielych tvárnic ktoré dokonalo splývajú s hmlou) a vlastne idem k Jahodnej. Cesta k autu je pekná ale rýchla. Veľmi dobre sa mi ide a poddávam sa atmosfére. Nič zaujímavé sa okolo mňa nedeje a ani si nevšimnem kedy vypnem mozog. Idem len na autopilota a ten je dobre vycvičený. Nikde ani nezakopávam, nikde neblúdim, idem rovno za svojim cieľom do cieľa.
Na parkovisku na Jahodnej sa práve chystá partia do lesa ale nemajú sa veľmi k tomu. Ja sa im vôbec nečudujem, ale ja to už mám za sebou. Normálne troška ľutujem, že je už koniec, ale musím si na seba stále dávať pozor. Nie som v takej dobrej kondičke ako pred zlomeninou a nechcem sa ani fyzicky odpáliť a ani si niečo porobiť s palcom na nohe. Rozumne preto ukončujem dnešný objem chôdze a som strašne rád, že to mám za sebou. Nie, zle hovorím, som rád, že som sa bol dnes prejsť. I napriek nie práve najkrajšiemu počasiu a blúdeniu, dnešný deň bol vlastne super. Ešte lepší ako super, bol špičkovo prvotriedny. Len tak ďalej.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 11. 2021 | 3:31 h:min | 21.01 km | 10:04 min/km | 811 m |
Pridaj komentár