Čo mi povedal Bard Ejov

Kniha prvá

Na kráľovských dvoroch bolo plno dôležitých osôb. Niekedy medzi nimi chýbala samotná postava panovníka, ale skoro vždy mal čestné miesto pevec, ospevujúci hrdinské činy neohrozených bojovníkov (a pravdaže aj toho celkom zbabelého kráľa vedel postaviť do úplne nového a nevídaného svetla). Tak slovenský, ak nie rovno svetový bard, s neslovenským menom Ejov sídli aj na východnom Slovensku: Bard Ejov. Čo mi dokázal povedať len za dva dni?

Ráno na diaľnici je husté. Teda hmla je neuveriteľne hustá. Jemne a nenáhlivo sa prelieva z jedného miesta na iné a popritom nenápadne a ignorantsky brzdí aj tú riedku premávku. Mne je to vlastne celkom jedno, ja si dám turistiku za každého počasia. V Bardejove je počasie trocha lepšie, je však stále celkom temno a aj chladno. To sa stúpaním do Mihaľova ihneď mení. Nielen, že som sa spotil (zahodil som rovno mikinu) ale aj slniečko vykuklo spoza kopcov v diaľke. Ani sa mi nechce veriť, ako som sa tadiaľto terigal minulý rok. Bolo horúco a deň predtým som sa riadne rozbil. Dnes je to ale iný deň.

Ani som sa nenazdal a už som celkom hore. Dedina je tichá a mĺkva, až na romanticky znejúci zvon na kostole a neromantický štekot psov. Dávam všetkému vale a schádzam dole cez lúky a polia do Hervartova. Na poliach nie som celkom sám. Rýchlo, zákerne a spočiatku ticho sa ku mne privalí cyklista. Ako tak prefrčí, až mnou riadne hegne. Potom je to riadna lahoda. Prvá poriadna skúška je stúpanie na Žobrák.

Mám tak trocha rešpekt, nakoľko minule to bola riadna makačka. Tentokrát sa nikam neženiem a navyše som na začiatku dobrodružstva. V lese nie je horúco, napriek tomu sa riadne zohrievam. Na Chvalabohu sa mi ani nechce veriť, že som už hore. Vyletím na vyhliadkovú vežu a pokračujem ďalej. Prechádzam lesom a je to v pohode. Nie je to nič extrémne krásne, len taká normálka. Stále rozmýšľam o tom, prečo veľa ľudí hovorí o tom, že Čergov je krásny kút Slovenska. Aj minulý rok mi to celkom rozbíjalo hlavu.

Cesta sa niekedy mierne a niekedy viacej vlní a moje tempo sa tiež takisto vlní. Až po chaty Čergov idem tou istou cestou ako minule. Schádzam z Cesty hrdinov SNP a tu takisto stretávam prvú ľudskú dušu v lese. Nakoľko je pol desiatej, tak je tu vcelku ľudoprázdno. Po krátkej chvíľke ma míňa hrdina na bicykli (rozumej, idem po prudkej ceste smerom dolu a on si to šliape opačným smerom). Po ďalších desiatich minútach stretávam dokonca celú skupinku štyroch bikerov. Aj cesta sa mení z lesného charakteru na asfaltku.

Idem stále a stále smerom dole. To sa mi nepáči, nakoľko mám nakoniec skončiť na najvyššom vrchu pohoria. Čím hlbšie klesnem o to viac musím potom ísť hore. Znovu a znovu sa čudujem tomu, prečo sa to tu považuje za výnimočné pekné. Veď je to tu normálny les s navyše asfaltovými cestami. Hmmm. Konečne vchádzam na lesnú cestu, ktorá smeruje hore. Taktiež to nie je nič extrémne nádherné, je to normálna široká zvážnica. Robím si krátku prestávku a čapujem a filtrujem vodu z potoka. Nakoľko moje fľaše sú takmer suché, tak je na to najvyšší čas.

Ako tak idem, cesta sa stále zužuje a zužuje až nakoniec idem normálnym lesným chodníkom. Niečo mi teraz dochádza. Kopce môžeme vlastne rozdeliť na tri skupiny – prvou je konštantné stúpanie. Druhým typom je spočiatku prudké stúpanie, ktoré neskôr prechádza do miernejšieho (alebo matematicky povedané, kopec ma konexný tvar). Najhorší kopec má opačný priebeh. Najprv je to mierny svah, ktorý sa postupne stále stáva strmším a strmším (je jednoducho konkávny). A teraz práve idem týmto typom. Som na mieste, kde je svah aspoň šesťdesiat stupňový. Každým krokom vyjdem vyššie ako prejdem do diaľky. V mojom turistickom živote je to asi najstrmší svah ktorým idem a nie sú pritom nejaké reťaze alebo nejaké iné technické pomôcky.

Na vrchole si robím krátku (asi polhodinovú) prestávku. Využívam ju na obed, vysušenie trička a celkový oddych. Potom sa začína ďalšia etapa Čergova. Idem po hrebeni a lesy sa tu striedajú s lúkami. Vlastne viacej lúk ako lesov. Dookola sú krásne výhľady a teraz práve zisťujem, prečo ľudia velebia Čergov. Len je to na úplne opačnom konci ako vedia Cesta hrdinov SNP. Nevadí, objavil som to a už som tu.

Na lúkach slnko ohrieva vzduch a je príjemne teplo. Do toho s neutíchajúcou vervou cvrlikajú lúčne koníky a iný lietajúci i nelietajúci hmyz. Napriek končiacemu augustu je to taká príjemná letná idylka. V takomto prostredí a rozpoložení sa ani nenazdám a som v sedle Priehyby. Tu stretávam druhú ľudskú dušu, ktorá sa prehrabuje vo svojom batohu a niečo v ňom hľadá. Ako bonus hneď vedľa asfaltky, ktorú križujem, pri aute za stolíkom sedí mala skupinka a na kempovom stolíku mastí karty. Nebudem zahmlievať, je to pre mňa taký prijemno zvláštny pohľad. Hneď za nimi ma minú dvaja cyklisti a ja neverím vlastným očiam. Tak ja idem niekoľko hodín a nikoho nevidím a teraz za pár minút sú tu také davy?

Aby som nekrivdil, na ďalšie dlhé kilometre to boli posledné ľudské tváre. Zas sa pohybujem po lúkach plných zvončekov, vresu a čučoriedok. Stúpania i klesania tu nie sú veľmi prudké alebo nejako ťažké a tak si to tu extrémne užívam. Neviem sa dočkať, kedy dôjdem na Minčol, z ktorého by mal byť pekný výhľad. Teda nie celkom z neho, ale pár sto metrov pred samotným vrcholom je rozľahlé čučorieďovisko s veľkým krížom. Vraj stadiaľ by malo byť cez Poľsko vidno až do Čiech, dnes to zaprášená atmosféra ale nedovoľuje. Napriek tomu sa Vysoké Tatry nádherne vynímajú na obzore a aj Tri korunky sú ľahko identifikovateľné.

Následne moje kroky ma majú viesť na Malý Minčol. Moja pamäť hovorí, že by to nemalo byť ďaleko. No asi sa nemôžem na ňu veľmi spoliehať, lebo stále mi ten menší brat akosi uniká. Zato ale vidím, ako asi niekto v tejto oblasti vykonal striptíz. Na jednom strome vidím zavesenú, a riadne už starú a počasím zničenú, bundu. O pár desiatok metrov sa zas na inom konári, v neexistujúcom vetre, hompáľajú riadne prederavené montérky. Vyzliekanie pokračuje naďalej, lebo o sto metrov neskôr zas nachádzam zavesené nové tričko. Hmmm.

Keďže som zišiel do trocha nižších polôh, lúky vystriedal les. Z častých popadaných stromov cez chodník je zrejmé, že tento kus pohoria nie je tak často navštevovaný. Napriek tomu je značenie aj v týchto miestach celkom luxusné a celkom bezproblémové. Pomaly mi dochádza voda rád by som už bol niekde, kde by som ju načerpal. Prechádzam konečne Malým Minčolom a smerujem do Obručného. Slnko je už dosť nízko nad obzorom a ja konečne stretávam nejakú veľkú zver. Za jednou zákrutou vystraším dvojicu mladých jeleňov, ktoré miznú v kroví.

Postupujem teraz stále smerom dole. Myslel som, že značka prechádza cez Obručné, ale ona v skutočnosti ide pomimo dediny. Tak si robím krátku zachádzku a pred jedným domom vidím sedieť majiteľov na priedomí. Pekne ich poprosím o čerstvú vodu a tá je po krátkej chvíľke v mojom vlastníctve. Potom smerujem do lesa a dostávam sa na Slovensko Poľskú hranicu. Chodník sa tu mení na lesnú cestu pri hraničných kameňoch. Stretávam tu aj posledného dnešného človeka, s ktorým si vymením viacej ako len krátky pozdrav. Už tretí deň ide v opačnom smere ako ja. Dnes sa však musí dostať do civilizácie, nakoľko ho čakajú doma v Bratislave zajtra okolo obeda.

Obloha už nie je nebesky modrá ale začína chytať tmavú indigovú farbu. Je najvyšší čas si nájsť miesto na spanie ale ako na potvoru, nič nie je veľmi po ruke. Prejdem ešte jeden či dva kilometre, kým som ako tak spokojný. Podľa predpovede počasia by noc mala byť celkom kľudná a bez zrážok. Tak ani nestaviam stan, len sa navečeriam a rozložím si nafukovačku a spacák. Jedlo poslušne vešiam zo tridsať metrov ďaleko odo mňa a idem spať.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
30. 08. 2020	13:41 h:min	66,2 km	12:15 min/km	2827 m

Kniha druhá

V noci sa mi nespí veľmi dobre. Som rozložený na kopčeku a nafukovačka sa po Tyveku kĺže každú chvíľu dole svahom. Nakoľko som rozložený na pomedzí borovicového lesa a lúky, bojím sa prepichnutia. O polnoci preto presúvam svoj veci ďalej na lúku a mením aj orientáciu. Takto to je omnoho lepšie. Stále mám pocit, že sa len prehadzujem a ani vôbec nespím, ale keď mi začnú ráno vibrovať hodinky, riadne dlhú chvíľu mi trvá, kým vôbec správne identifikujem čo sa vlastne deje.

Rýchlo pozbieram svoje veci a vydávam sa na cestu. Večer som si zalial vodou jedlo, ktoré chcem raňajkovať a musím skonštatovať, že to nebol najlepší nápad. Je to indická šošovica, ktorá napriek niekoľko hodinovému máčaniu sa vo vode, nezmäkla. Alebo len trošička. Potrebujem do seba dosať kalórie, tak do seba trieskam kalórie. Poslušne zjem tri štvrtiny obsahu misky, na viacej jednoducho nemám žalúdok.

Pokračujem po hranici a cesta je miestami riadne rozblatená. Nielen na Slovensku sa vo veľkom ťaží drevo, podobné správanie vidím aj na Poľskej strane. Opäť mi dochádza voda a tak ňou šetrím. Podľa mapy by mal byť nejaký potok za Kurimským sedlom. Robím si vyše kilometrovú zachádzku a nakoniec vodný tok nachádzam. Pretože pôjdem po hrebeni a voda bude nedostatkový tovar, čerpám si a filtrujem skoro tri litre vody, to mi by malo vystačiť na dlhú dobu.

Doteraz som išiel po lese, ale od sedla sa zas pohybujem po lúkach alebo poliach. Za svoju námahu som odmenený výhľadom na Tatry a z tohto uhla vyzerajú úplne inak ako zvyčajne. Zas som sa dostal do svojho dobrého tempa a kilometre sa mi dobre odsypávajú. Problémom sú len občasné krátke, ale zato o to prudšie, stúpania. Ani to ma však nemôže predsa zastaviť. Na jednom mieste si ale musím krátko oddýchnuť. Predo mnou je ešte strmší a vôbec nie taký krátky kopec ako včera. Aj tu však chýba akékoľvek technické zabezpečenie.

Zdá sa mi, ako tadiaľto idem pomaly, ale vo svahu predbieham trojicu poľských turistov. Toto povzbudenie mi dodá síl do žíl a za malú chvíľku ich už ani nevidím. To čo som musel vyšliapať smerom hore musím zísť aj dole. Tu stretávam ďalšiu trojicu turistov, tentokrát v opačnom smere. Podľa pozdravu je mi jasné, že aj oni pochádzajú od našich severných susedov. Dostávam sa do zvláštneho stavu, keď ani veľmi nevnímam kadiaľ idem. Rovinka, kopec, potom zas smerom dolu a asi pôjdem aj tam na ten hrebeň. Popíjam vodu, občas niečo drobné zahryznem a tak stále vpred.

Pohľad na hodiny ma preberie, je už dosť veľa hodín a ja mám ešte celkom ďaleko do svojho cieľa. V sedle Cigeľka na lúke si pripravujem obed, oproti mne ide mladý poľský párik turistov a neskôr za nimi staršia pani, taktiež Poľka. Okrem mňa tu žiadny Slováci nie sú? To sa mi nechce veriť. Čomu ale môžem s istotou veriť je ďalšie extrémne stúpanie do kopca. Po včerajšom celkom únavnom dni by som si teraz najradšej oddýchol, idem však ďalej.

Môj plán ma doviedol do sedla nad Vyšným Tvarožcom a mal som pokračovať cez dedinu smerom na Stebnícku Maguru. Nerobím to však ale snažím sa dostať bližšie do Bardejova. Autobus mi odišiel pred pol hodinou preto pokračujem po asfaltke a snažím sa vyzerať ako človek, ktorý potrebuje pomoc. Asi som v tom dobrý alebo tu žijú dobrí ľudia, lebo hneď prvé auto mi zastavuje a berieme ma do Bardejova.

Cestou do mesta v klimatizovanom aute riadne vychladnem a poriadne stuhnem. Keď vyjdem z voza, troška mi robia kroky problém. Nato je len jeden recept a tak robím nesmelé ďalšie a ďalšie kroky. A kam smerujem? Nie, nie je to na námestie ale do Tesca, kde si kupujem niečo dobré pod zub. Taká malá sladká nektárinka nie je vôbec zlá. V horúčave idem do centra a ako správny turista obdivujem námestie. Potom mi neostáva nič iné, len sa ísť pozrieť na auto a ísť domov.

Tak tento výlet bol excelentný a čo mi vlastne ten bard povedal a objasnil? Zjavil mi prečo je Čergov nádherný a ukázal mi, že najkrajšie časti vôbec nie sú silno navštevované. Vysvetlil mi, že spanie pod širákom je veľmi príjemné, len neodporúča to vykonávať na svahu. Dôrazne ma presvedčil, že druhý deň je skoro vždy pokojnejší ale nesmiem sa rozbiť v prvý deň (akože ja som sa nerozbil). Nechal ma pripraviť si dobrú ústupovú stratégiu z túry a nedržať sa zubami nechtami, aj keď dobre pripraveného plánu. Koniec koncov, mi každú minútu hral skvelú pieseň do ucha. Určite si ju nechám, niekedy v budúcnosti opakovane zahrať.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
31. 08. 2020	8:17 h:min	38,7 km	12:51 min/km	1458 m