Tento rok som sa rozhodol, že nebudem sedieť doma na zadku (ako keby som sa po minulé roky trčal iba doma) a pôjdem sa hneď ako to bude možné prejsť. Preto mám za sebou už ALS Beh a i troška dobrodružstva v Slovenskom raji. Železo treba kuť kým je horúce. Tak sa vyberiem na môj tretí pokus o prekonanie Magnezitárskej 60. Je to akcia o dĺžke približne šesťdesiatich (preto má tú číslovku kopu v názve) a bol som na nej už dvakrát (logicky, keď idem po tretókrát nie?). Nemôže ma tak ničím prekvapiť, či?
Ráno pred pol šiestou som na stanici v Krompachoch (ani organizátori ešte nemajú rozložené všetky svoje pakšamenty) a ako jeden z prvých účastníkov sa vyberám na trať (mám taký pocit, že som tretí). Nie je zima ale nie je ani veľmi teplo. Mraky sa ako chuchvalce prevaľujú po okolitých kopcoch. Tak sa idem prevaľovať i ja.
Prvý kopec je tradične Bačov vrch. Keď už som dostatočne vysoko (rozumej už som zafučaný ako vysokootáčkový trojvalcový benzínový turbo motor spĺňajúci Euro 5 normu) vidím na obzore pobehujúce obrysy vysokých zvierat. Tie však na rozdiel odo mňa ladne skáču a preskakujú všetky prekážky a sú razom fuč. Mať tak aspoň troška toľko elegancie a grácie ako ony.
Ja som skôr ako ten ulit(č)ník ktorého stretávam na ceste (a keby bol len jeden, ale je ich tu riadna kopa, Francúzi by si možno pochutili, fuj ako stereotypne o nich zmýšľam). Má vystrčené očičká a so stojickým pokojom určite rozmýšľa, kam sa ja tak strašne rýchlo ponáhľam (pohľadom jeho perspektívy, v skutočnosti sa pohybujem celkom nadpriemerne pomaly). Dochádzam mátožne (ako inak) pod Plejsy. Najprv sa kochám prvosienkami (celý svah je posiaty žltými kvetinami). Neskôr si uvedomujem, že táto akcia by ma mala baviť a tak sa rozhodnem mierne zísť z cesty. Nejdem si skrátiť trasu ale práve naopak. Keď už som tak blízko vrchola, prečo neísť až úplne hore?
Cestou vidím dvoch mladíkov na reálnej trase a neviem, či im budem môcť uniknúť. Aspoň sa o to pokúsim. Počujem ako sa ku mne približujú na ceste do Gelnice (najmä ak sa zastavujem pokochať sa výhľadom z maxi stoličky) ale neskôr sa od nich odpútam a už ich nezačujem až do konca dňa. V Gelnici trošíčka blúdim kým nájdem cukráreň. Mám chuť na niečo sladké, moje potreby z tohto pohľadu celkom úspešne ale pokrývajú vlastné zásoby. V tom domove nerestí sladkostí je však kontrolný bod. Tu stretávam tú dvojicu, ktorú som videl už na začiatku v Krompachoch. Chvíľu ideme spolu po Gelnici ale za kamenným mostom sa naše kroky delia. Ja smerujem k Perlovej doline.
Tam ma dobieha najprv jeden pán a po ňom trojica mladíkov. Postupne sa naša nesúrodá skupinka vnára do hmlistého sveta a ja so svojím pomalším postupom zaostávam (navyše mi je napriek hmle teplo a tak sa i zobliekam). Folkmársku skalu veľmi nevidno (ešte stále kvôli hmle) ale postupne s časom začína presvitať slnko. Vidno široko ďaleko, tie rakety sú však už ale v nedohľadne.
Nedarí sa mi ísť veľmi rýchlo a tak mám aspoň čas sledovať celé koberce fialiek pod nohami. Treba si to predsa len i užiť, nielen sa rozbiť rýchlym presunom. A že idem pomaly. Treba zdolať obrovské množstvo výškových metrov. Na nie práve najkratšej vzdialenosti. Nie je to síce smrteľné stúpanie vertikálneho kilometra (akým je napríklad cesta na Kráľovú hoľu) i tak to nie je najjednoduchšie.
Mne pomáha slniečko, ktoré príjemne hreje a dodáva mi energiu. Keď sa dostávam k otvorenej stráni Polenice, vychľascem posledné zvyšky vody vo fľaši. Aj keď ešte nie som ani v polovici nie je to problém. Takto presne som to chcel. Nebudem ale smädiť, hneď neďaleko je chata Erika, kde určite bude možnosť niečo si dočapovať. Najprv však budem musieť zaskočiť si na Kojšovku. Kde ako vždy dosť fúka a od západu sa zdá ako keby sa niečo blížilo (myslím skôr mračná mrakov ako mračná múch).
Pri Erike stretávam tú dvojku, s ktorou som sa rozlúčil v Gelnici (odchádzajú preč). V bare si nalievam kolu a do zásoby i vodu. Nemienim sa tu dlho zdržiavať, napriek tomu tu strávim zo desať minút. A juchú ďalej. Na moju veľkú ľútosť na Golgote začína padať niečo na zem. Nie ja únavou ale kvapky dažďa celkom prudko a husto si to šinú dole. A po nich nasledujú i tvrdšie veci – padajú krúpy. Toľko radosti hech! Napriek pršiplášťu som za asi dvadsať minút mokrý durch na durch.
Chcem sa dostať skôr do cieľa a tak striedam chôdzu s pobehovaním. Občas po chodníku a občas potokom, ktorý sa leje po výdatnom daždi dole cestičkou. Keď sa približujem k prístrešku pri Tisícovke (kde je inak už trail magic pre SNPčkárov), tak počujem ako zrazu sa celým okolím preženie silná zvuková vlna. Dúfam v aerodynamický tresk nejakého triskáča a ono to je len hrom (i keď aj v tomto prípade sa jedná o aerodynamický tresk). Dvaja cyklisti sa schovávajú v prístrešku a volajú ma k sebe. Ale dobre viem, ak by som sa tam zastavil, tak by som v tomto chladnom vzduchu vytuhol a potom ktovie kedy by som sa rozhýbal. Len nech nepríde búrka, samotný dážď nie je až taký problém, ale blesky to je už iná káva.
Nuž ale od teraz by som sa mal ísť stále do nižších a nižších polôh, kde by to nemalo byť až také zlé. Na Lajoške sa skrývajú ďalší cyklisti a i turisti. S hrôzou na mňa pozerajú prečo sa nezastavujem. Určite si myslia, je šialený alebo nemá len svojich päť pohromade? Nie je to nejaký blázon, čo sa pohybuje po lesoch a v daždi vraždí chudákov zmoknutých turistov? Pre ich duševný pokoj ani nespomaľujem a upaľujem ďalej (čo ich len určite utvrdí v ich teórii o vyšinutom nenormálovy).
Ako postupne a veľmi pomaly utícha dážď, mňa rýchlo predbiehajú cyklisti. Len to tak za nimi strieka (blato a voda). Na Jahodnej sa cítim nesmierne dobre a preto na poslednú chvíľu mením plán. Nepokračujem červenou na Kamenný hrb ale rozhodnem sa pre žltú variantu. Je síce o trošička dlhšia ale na oplátku (škoda, že nemám oblátku) mi ponúka krásne lúky. Navyše je tam väčší pokoj a skoro žiadni ľudia (a ako je už isté, ja som tak troška veľmi odľud).
Mokro v topánkach a vlhko pod nepremokavou bundou (spolu s dostatkom síl) len zvádzajú k rýchlejšej chôdzi. Ja sa nedám dvakrát ponúkať. Od Kamenného hrbu je to na Bankov čoby len kameňom dohodil a začína sa ukazovať i slniečko. Preto som veľmi spokojný, keď som konečne v predbežnom cieli. Vyzdvihnem si potvrdenie o absolvovaní prechodu a dokonca sa zúčastním tomboly. Šťastie asi bolo viac unavené ako ja a vyhral som! Toľko radosti zo zbytočností som už dávno nemal. Ale uchovávam si ich ako najväčšie poklady (teda kým sa mi papierová taška nerozmočí a dávam ich do batôžteka hala-bala).
Nechce sa mi tu skončiť a tak idem sa ešte pozrieť na vyhliadkovú vežu nad Košicami. Tam zo seba dávam dole bundu, tak je teplo z toho slnka. Zbehnem k Hornádu a sám som zo seba prekvapený, že i po vyše šesťdesiatich kilometroch viem dať kilometer za niečo vyše šesť minút (priznávam sa, bolo to dole kopcom). Už ma len čaká posledný úsek na Ťahanovce a je koniec.
Napriek skvelému času a skvelému výkonu je mi to naozaj i tak trocha (viac) ľúto. Veru tak, za desať a pol hodiny som prešiel skvelých šesťdesiatpäť kilometrov. Veľká vec? Áno i nie. Ak by mojím cieľom bola stovka, tak by ma čakal vlastne ešte posledný maratón. Riadna diaľka. Už sa teším na ďalšiu somarinu, čo si vymyslím.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 05. 2022 | 10:63 h:min | 65.21 km | 9:45 min/km | 2380 m |
Pridaj komentár