Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, tam kde sa voda sypala a piesok lial, bola raz jedna horská lúka a na tej lúke rástol už nejakú dobu strom (no dobre, niekoľko storočí) a k tomu stromu (a pod jeho rozložité konáre ktoré vrhali v horúce popoludnie príjemný tieň) každý deň chodila drobná veverička kontrolovať, či už konečne nie sú zrelé žalude (lebo ten strom bol dub, však áno) a aby si z nich nejaké zobrala, uložila do vhodnej skrýše (nuž a keďže veverička nemá až tak veľmi dobre vyvinuté pamäťové centrum, tak v mnohých prípadoch okamžite zabudla kde tá skrýša vlastne je a tak nepriamo napomohla zasadiť ďalšiu generáciu majestátneho stromu). Ale toto nie je príbeh o tejto lúke, strome alebo veveričke. Toto je úplne iná storka (a vlastne bez morálneho ponaučenia a oveľa jednoduchšia ale s ratingom 41+ alebo i nie).
Netradične ráno (no však ráno je stále tradičné, tak kde je problém?) sa vyberám na túru. Netradične však v utorok (tak tu je ten pes zakopaný). Vyberám sa smerom na Jablonov (nad Turňou) a plánujem s PG (čítaj s PeterburGom) troška pochodiť okolie. Síce je len šesť stupňov (nad nulou), napriek tomu mám na sebe len kraťasy, veď nejako sa musí dnes ešte otepliť (dúfam a verím v to horúce popoludnie z rozprávky). No ale keď v okolí Moldavy (zas len nad Turňou) vchádzam do hustej hmly a autoteplomer ukazuje pokles teploty, no nie je mi to všetko jedno. Poviem pravdu. Stislo mi riadne. Zmrznem?
Avšak Jablonov je známy svojou krásnou (trúfam si povedať až neskonale príjemnou) mikroklímou. Nie je ani najmenší náznak sto percentnej vlhkosti v dedine (známej tiež ako hmly). Preto ma PG okamžite vidí keď prichádzam pred dom (a zaparkujem vo dvore). Len ukľudní svojho trhača a vychádzame von (zo dvora i dediny). Nikam sa neponáhľame, veď času dneska máme dosť. Šípky (ružové, ako rastlinné, nie farebné) krásne hrajú s pestrými farbami stromov a zelenou trávou na poli. Kecáme o všetkom možnom a nemožnom a pokračujeme cestou pomedzi vinohrady (preto sa to volá vinohrad, že niekto spravil z vína hrad?). Prekvapíme starších chytačov rýb pri Hrhovských rybníkoch a nás neskôr prekvapuje smrad z poľa (kde sa rozhadzuje hnoj, ale to k životu na dedine predsa patrí).
Konečne sa začíname dvíhať hore (náš prvý cieľ je koliba na Soroške) a je mi zrazu dosť teplo. Takže tie kraťasy nakoniec nebol až zas tak zlý nápad. Slnko dosť pečie pomedzi riedke stromy a na chodníku pred nami sa ukážkovo vyhrieva užovka. Opatrne ju obchádzam, nechcem ju stresovať (teda ja som dosť vystresovaný i za ňu). Keď sa vôbec nepohne, PGmu skrsne v hlave podozrenie, či to nie je len zvlieknutá hadia koža. Paličkou mierne šťuchnem do toho tvora a nie som vôbec múdrejší. Podľa mňa je to regulárne tvor s neaktívnym vnímaním a úplne zastavenou nervovou, obehovou a vlastne i všetkými ostatnými sústavami. Jednoducho zdochnutý had.
Ideme lesom (popri ceste E58) a trošička neskôr i lúkami. Nuž a nakoniec predsa sa dovalíme do koliby. Jedol som tu len raz (pred mnohými rokmi, asi desať rokov to bude určite) a čo si pamätám, až tak veľmi mi vtedy nechutilo (PG má veľmi podobnú, i keď nie až takú starú, skúsenosť). Dnes to bude určite oveľa lepšie a chutnejšie. Nie je. Asi sa sem vrátim skontrolovať kuchyňu o ďalších desať rokov (prostredie je ale veľmi príjemné, len môj mlsný jazýček je asi zvyknutý už na iný level gastronomickej kultúry).
Po dlhšom sedení nakoniec dvíhame naše zadky a začíname stúpať do kopca. S PG kecáme o tom, že z južnej časti planiny vidno Nízke Tatry a dokonca i Vysoké (a aké je to romantické a to ja viem, sám mám nejednu takú peknú fotku). Keď sa dostaneme dostatočne vysoko, vidím Kráľovú hoľu (PG mi spočiatku neverí ale mám dobré presvedčovacie schopnosti – nový ultrazoom foťák). A ako tak pokračujeme ďalej ukáže sa i Krásna hôrka a potom dokonca i Vysoké Tatry.
Krútime sa lesom, potom ďalším lesom a nakoniec sa vydáme k závrtu s (ne)poetickým názvom Jablonovská priepasť. Pravdu povediac, neviem čo si pod tým mám predstaviť. Ani PG nevie ako to tam presne vyzerá (ešte tam nikdy nebol a ja som pokusný králik, či sa tam dostaneme a prežijeme). Ako vždy v jesennom lese (lepšie povedané ako často v hociktorom vybranom čase) všetko vyzerá veľmi podobne (stromy, listy, kríky a tak podobne). Nakoniec hľadiac do mobilu mi zahlási, že priepasť bude asi na ľavej strane. Alebo na pravej. Tak si vyber. Všade kopa stromov a tu niekde má byť priepasť?
Veruže bola. Neďaleko cesty (možno len zo tri-štyri metre od chodníka) medzi stromami je diera. Ale akože priemerom nie veľká zato (extrémne) nebezpečne hlboká (dno vôbec nevidno ale podľa dostupnej literatúry má minimálne 42 metrovú hĺbku, takže normálny dvanásť poschodový činžiak by sa do nej pohodovo schoval a stále by štyri poschodia boli pod zemou). Jej steny sú príkre a ak raz niečo do nej spadne, nemá šancu sa dosať von (aspoň podľa mňa). Dokáže démonicky povolávať k sebe ale posledné zbytky normálne zmýšľajúceho rozumu mi hovoria drž sa radšej obďaleč. Je mi až fyzicky zle, keď vidím ako PG chodí kolo priepasti (a to sa drží poriadne ďaleko od nebezpečných stien jamy).
Keď už máme toho dosť, vydávame sa smerom na Kukudičovu skalu (lokálne nazývanej i Kukurica aj keď na skale určite nikto nikdy kukuricu nepestoval). Ide sa dobre. Asi dvesto metrov, potom cesta záhadne mizne (žeby to mal na svedomí ten posledny posed na konci cesty?). Nastavujeme si azimut a pokúšame sa o prechod húštinou. Chvíľu ideme rovno, potom musíme odbočiť viacej vľavo a následne zas doprava. Tieto kríky treba obísť z ľavej strany a kvôli tomuto briežku zas treba ísť ešte viacej vpravo. Nakoniec sa nám to ale podarí a sme na skale s výhľadom na Turniansku dolinu.
Chvíľu tam posedávame (ja a posedávať dlhšie ako minútu na jednom mieste?), kecáme a chytáme bronz v toto neskoré jesenné popoludnie. Obdivujem krásne kamenné ruže a voľky nevoľky sa zas presúvame. Už nás čaká len smer dole do dediny. Na jednom mieste mi PG ukazuje v skale vychodené koľaje od vozov. Ani si neviem prestaviť aké to bolo náročné vytiahnuť vozy do takého prudkého kopca. Zaujímalo by ma, či to robili len cez leto alebo i v zime. Kto ma poučí?
V dedine sme raz dva a to je i vlastne a v podstate koniec dnešného dobrodružstva. Neprešiel som extrémny počet kilometrov (i keď ani dnes ich až tak málo zase nebolo) ale zabavil som sa poriadne. I keď bola spočiatku ráno zima, potom bolo veľmi príhodné turistické počasie. Zistil som, že niekde ani desať rokov nestačí na poriadnu kuchyňu. Existuje pohľad, ktorý dáva dokopy Krásnu Hôrku a Vysoké Tatry a najstrašnejšie sú nečakané nečakane hlboké priepasti. A že na Kukurici kukurica nerastie.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 18. 10. 2022 | 4:57 h:min | 18,50 km | 16:03 min/km | 680 m |
Pridaj komentár