Začal sa školský rok. Najlepší čas na nový začiatok (pre žiačikov). Je to i nový začiatok dlhších túr pre mňa? Asi ani nie, veď som neprestal s týmto panským huncútstvom. Od letného slnovratu už ubehol nejaký ten čas a to znamená dlhšiu tmu ráno. Nuž niežeby som sa nejako na to sťažoval, ale predsa ľahšie sa ide po svetle ako temnom prostredí. Nehovoriac, že i vstávanie je jednoduchšie ak už je vidno alebo sa rozvidnieva. Preto sa budím za hlbokej tmy a zanechávam spaciu rodinku doma a hajde sa do lesa, na bukové kolesá.
No, nechal som sa trošku uniesť, moje plechové kolieska s gumenou obrubou na železnom tátošovi ma vedú do Červenice. Môj štýl šoférovania je tak troška pomalší ako by sa to niekomu páčilo (veď mi to často na ceste s maximálkou 90 km/h, kde ja idem 90 km dávajú niektorí dobre vyžrať) a navyše v temnom lese, kde neviem čo ma čaká za zákrutou (a to nečakám ani kamienok a ani sladkú salónku) idem dokonca i pomalšie. Už som raz zažil cestou hore na Jahodnú, že mi skočila srna pred auto (vtedy som stihol dobrzdiť a tak srna i auto prežili úplne v pohode) a i nedávno keď som šiel do Slanskej huty, mi cez cestu skákalo stádo sŕn. A ako tak rozmýšľam, veď nedávno som tak kvôli zveri objavil skrytú featuru auta. Všetky tieto náhodne stretnutia sa zatiaľ skončili dobre. A dnes ráno sa kvôli môjmu štýlu stret auta a srny opäť nekonal.
V Červenici si tak parkujem auto a vydávam sa na cestu na cestu (tentoraz pešo). Prvých pár kilometrov ma čakajú na ceste smerom na opálové bane. Spomínal som tmu? Nad hlavou svietia hviezdy (nie milióny ale i zopár tisíc stačí). Nemusím si ani veľmi svietiť čelovkou, na asfaltke ma nečakajú žiadne nepríjemnosti. Ale čo ak by šlo nejaké auto (čo tu robilo auto so spišskonovoveskou značkou?) alebo nebodaj ak by na ceste bolo nejaké nebezpečné zviera (svietiace očká nezbednej líšky ma upevnilo v názore, že si na ne treba dávať extrémny pozor, veď je to normálne aby zvieraťu svietili oči ako Majke z Gurunu?)?
Inak je to ale jednoduché na orientáciu a postup. Teda až kým nie som pri opálových baniach, kde sa orientujem podľa značiek v teréne ale v mapovom podklade na mobile som úplne mimo. Nuž ale radšej pôjdem podľa reality ako podľa virtuality. Navyše značky sú tu dosť nahusto, takže napriek tomu, že idem len vo svetle čelovky idem v podstate rýchlo. Teda kým nie som hlbšie v lese a troška idem do prudšieho kopca. Vtedy sa môj postup trocha spomaľuje (preskakujem potôčik). Úplne sa zastaví keď sa mi lesná cesta rozplynie pod nohami. Ej bisťu, kde som zas zle odbočil (resp. neodbočil)?
Počujem okolo seba i nejaký temný hukot a trocha rozmýšľam nad tým čo to môže byť. Ako blesk z čistého neba (no nebo je úplne čisté, aspoň sa mi zdá, nakoľko les je tu dosť hustý) mi to napadne – to bude niečo z tej elfskej veže, nejaké generátory (som naozaj veľmi, veľmi blízko). Ale kde je tá cesta? Krútim sa v lese a pohybujem sa spočiatku pochodom opitého námorníka, kým si nakoniec nie som si istý presným azimutom. Nie je presný, to je mi po chvíľke jasné (keď zas idem ako opitý námorník).
Ako som si pochvaľoval značkára, tak teraz som s ním nespokojný (lebo keď nachádzam značku, hneď ju rýchlo strácam). Prečo vždy predpokladám bezproblémový postup a vždy keď sa mi to najmenej hodí (hmm, nehodí sa to nikdy) musím zablúdiť? Našťastie som sa nakoniec našiel. Aby som aj zas pochválil značkára, tak od tejto chvíle som nemal žiaden problém s navigáciou.
Chodník ma vedie chvíľu pomedzi stromy a chvíľu na rozhraní lesa a lúk aby následne ma zaviedol späť do lesa, naviedol ma na hrebeň a potom po dvadsiatich metroch zas zišiel dole. Celkom nerozumiem tej myšlienke. Nakoniec dochádzam ku Grimovmu lazu pod Šimonku ale vyberiem sa inam. Je to dobrý smer, nakoľko idem dole kopcom. Tak som bol zaujatý hľadaním cesty až som si nevšimol, že prisvecovanie pod nohy nie je potrebné. Tak čo mi iné zostáva ako hodiť čelovku do vaku ako nepotrebnú vec.
Ako tak idem, celkom si všímam (i keď vši nemám), značenie fáborkami na stromoch a na zemi nasprejované šípky. Asi sa tu nedávno uskutočnila nejaká akcia (tipujem cyklistická). Je to veľmi zradné, nakoľko dlho idem rovnakým smerom, nesmiem však zabudnúť, že ja mám inú trasu (asi) ako tí súťažiaci a ľahko by som mohol zísť zo svojho smeru. Našťastie sa to nekoná, sledujem celkom pozorne i značky na stromoch. Pod Práporocom ruším stádo laní a kým ony idú dole kopcom, ja sa vydávam opačným smerom (uznávam, bežať dole kopcom je o dosť ľahšie ako bežať hore kopcom).
Na zalesnenom vrcholci nemám veľké výhľady, ale i tak vidno ako slnko mierne zlatisto osvetľuje kmene stromov. Nemám veľa času a tak sa otočím a vraciam sa späť po svojich stopách. Už viem prečo sa mi išlo tak jednoducho a ľahko. Doteraz to bolo viac menej len z kopca. Čo teraz musím vyšliapať smerom hore. Ako ja neznášam kopce (to sa len tak pretvarujem, v skutočnosti ich mám veľmi rád, ale smerom dole). Tak vypnem hlavu (i tak rozmýšľala len nad somarinami) a nechávam ísť nohy samovoľným tempom.
Za krátku chvíľku (relatívne subjektívnu krátku chvíľku) som zas na Grimovom laze a už mám pred sebou len ten úsek, ktorý som šiel za tmy. Tak to som veľmi zvedavý, kde som zle odbočil a prečo. Kým tam ale dôjdem, mám zopár kilometrov pred sebou. Idem si nenápadne a kľudne, keď ma v tom z ničoho nič vystraší riadna pecka (nie ako z dela ale ako z guľovnice, resp. ja si zvuk z guľovnice takto predstavujem). Kto tu straší úbohých turistov a úbohé zveri (či zvieracích turistov alebo turistické zveri)?
Budem musieť byť obozretný, aby sa mi nič nestalo. Som v priestore, kde som sa ráno stratil a mojou hlavnou úlohou je nestratiť sa po druhýkrát. A vlastne zistiť, kde a prečo som sa vlastne stratil po prvýkrát (dôvod je vlastne ľahký, vôbec som nesledoval značky). Ako si tak idem po lese a obzerám sa vpravo i vľavo (občas i pod nohy kde sa mi mocú mohutné a mne neznáme huby) a tak je mi to po nejakej dobe jasné kde bol pes zakopaný zlého odbočenia (nie žeby tam niekde bol naozaj pes zakopaný) – jednoducho značka odbočila z väčšej na menší a užší chodníček. Čo iné?
Postupne sa vymotávam z lesa a po ceste to do Červenice nie je ďaleko. Najmä ak je to dole kopcom. Dedinka v údolí ešte stále ticho spí (okrem niekoľkých psov, ktoré sú prekvapené mojou prítomnosťou a tak spustia unisono štekot). No áno, dnešný dníček (ránko) bolo veľmi pekné. Podarilo sa mi prejsť kopu kilometrov, uvidel som nové miesta, kde som zatiaľ nebol a stratil som sa ako skoro vždy. Nebola mi vôbec zima, videl som zvieratká a nakoniec som sám so sebou dosť silno a dobre spokojný. Bolo to super.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 05. 09. 2021 | 3:24 h:min | 25.01 km | 8:11 min/km | 922 m |
Pridaj komentár