Začiatok júla už niekoľko rokov znamená len jedno jediné (a nemyslím tým konečne čas letných prázdnin). S Niňom ideme do Tatier. Minulý rok, po poloúspešnom pokuse o Rysy, som sa o našich expedíciách rozhovoril v prítomnosti starých rodičov a mladej sestry. Paula si tak zaspomínala na svoje mladé rôčky (no ešte stále má tých sladkých osemnásť, už asi osemnásťkrát), keď ona sama vystúpila na tento štít, kam vraj raz vystúpil i veľký učiteľ národov a najväčší revolucionár, samotný Vladimír Iľjič Uljanov, známy aj pod menom Lenin. Potom sa na pikosekundu zamyslela a oznámila, že na budúce jednoducho ide s nami. Čo som mal robiť? S radosťou som súhlasil.
Takže keď Niňo donesie svoje prvé druhostupňové vysvedčenie (ktoré je inak lepšie ako lepšie, jednoducho Dominik iz da bezt), ďalší deň sa vydávame všetci traja do Tatier. Auto nechávame v Tatranskej Lomnici a električkou ideme do Smokovca. Po prvýkrát v tomto koľajovom vozidle stretávame revízora (lístky všetci traja našťastie máme). V Smokovci začíname vystúpime a začneme náš výstup (nie z električky). Nič nemôže byť lepšie. Hurá! Ide sa do hmly!
Áno je to tak, zlé počasie si našlo správny čas a práve dnes dorazil na Slovensko chladný a vlhký vzduch (stavebné kamene hmiel). No akože som zatiaľ veľmi optimistický a tak to vnímam ako správnu rozprávkovú atmosféru. Vidno až na možno do sto metrov a tak si môžem len zdať o výhľade na Slavkovský štít. Alebo i len po najbližšiu zákrutu. No mne to nevadí a Paule tiež nie (asi) a ani Dominikovi (aspoň sa tak tvári).
Síce je prvý prázdninový deň, počet návštevníkov našich veľhôr (dokonca na jednom z najrušnejších chodníkov v národnom parku) je takmer nulový. Stretávame len dvoch oteckov a ich dve detičky (taktiež chlapci). Tí idú prespať na Téryho chatu. Poprajeme si nádherné zážitky a naša skupinka ide ďalej (a aj tá druhá skupinka ide ďalej).
Na Hrebienku je krásne. Krásne hmlisto. Za Bilíkovou chatou počuť nesmierny (alebo smierny?) hukot ale nevidno nič. Nie je to žiaden vrtuľník ale len studená vodička v Studenom potoku tečúca dole v koryte. Zídeme sa ta pozrieť a voda sa rinie a rinie a rinie. Je je až odstrašujúco veľa. S veľkou pozornosťou a opatrnosťou si ich obzeráme, robíme zopár fotiek a presúvame sa k ďalšiemu vodopádu. Tak to nás nakoniec neklamne donesú nohy k Rainerovej útulni. Veľa ľudí tu nie je a sme vlastne jediní, ktorí dokonca majú tu drzosť a vstúpia do jedinej komnaty.
Dodávame si energiu vo forme teplého čaju a dokonca vonku nechám zovrieť vodu v mojom perfektnom titánovom hrnčeku na titánovom variči s kartušou. Nasypem do nej vietnamca a Niňo si s veľkou chuťou na polievke pošmakuje. Omylom či náhodou ale určite nechtiac sa mu podarí vyliať po celom stole druhú várku čaju. Už nie sme sami, Rainerka je plná ľudí, lebo k hmle sa pridal jej najbližší brat – dážď. Slušne počkáme kým ho tá zlosť neprejde a vyjdeme až keď je preč.
Až teraz nás čaká to správne dobrodružstvo, cesta hore Veľkou studenou dolinou. Išiel som ňou toť len nedávno ale určite stojí zato. V lese sa nám ide dobre, Dominik a aj Paula majú kopu síl. Vlastne aj ja, i keď nesiem najťažší batoh (ale ani ten nie je veľmi ťažký, podstatnú časť váhy tvorí jedlo a tá bude postupne klesať). Čo neustále rastie je naša nadmorská výška. Kosodrevina prevzala vládu a namiesto hlineného chodníka skáčeme po skalách ako kamzici. Celkom úspešne, nik z nás si nezlomil ani ruku a ani nohu alebo inú časť tela. Okrem ega, to moje klesne, veď moja sestra a syn sú rovnako skvelí (a dokonca i lepší) ako ja!
Obsah fľaše (s obyčajnou vodou) celkom povážlivo klesne a tak musím poriešiť tento až nie tak veľmi pálčivý problém. Jednoduché alebo zložité riešenie? Nakoniec vyberám to také krásne a elegantné a nemusím pritom ani kľačať na kolenách. Čerpám vodu rovno z vodopádiku padajúceho rovno na chodník (pre istotu mám aj filter, lebo filtrovať treba a je to veda). Dobre to nakoniec dopadne (sme len trošička mokrí z tých poletujúcich kvapiek) ale nakoľko máme stále na sebe pršiplášte, až tak zasa to nevadí.
Prechádzame na druhú stranu potoka, stále dosť dravého, ale to vidno, že nie je až taký nenásytný ako o zopár kilometrov dole po prúde. Treba prejsť prudkým stúpaním, všetky decká (vrátane mňa) sú ale silné a nakoniec sme pri Vareškovom plese. Treba (a chceme) si trochu oddýchnuť tak to i vykonáme. Stretávame len zopár ľudí idúcich opačným smerom a podľa mňa nám závidia náš cieľ a plán (a oni a ony musia sa vrátiť dole do civilizácie, kde budú mať k dispozícii iba telku, internet, telefónny signál, Netflix, práčku, posteľ, blízko do obchodu, nudnú prácu a splachovací záchod, no dobre, ten záchod im závidím).
Od minulého týždňa je vidno ako sa sneh roztopil (a poskytol svoju vodu potoku), stále je ho celkom dosť. Nie je ho extrémne veľa, ale nejaký tu ešte je. Keď dôjdeme na chatu, necháme sa ubytovať, dáme si kofolu. Niňo si ide čítať knihu, ktorú dostal za vysvedčenie (on by ju dostal i keby nemal také dobré známky) a ja so sestrou sa ideme ešte troška prejsť. Zavediem sestru k Sesterskému plesu a potom ešte troška ďalej. Rád by som videl, ako sa bude správať na snehu, preto naše kroky vedú k tomu veľkému snehovému poľu.
Dobre si pokecáme a aj žiadna panika na snehu sa nekoná, tak tomu som rád. Odprevadím ju k chate a ja sa ešte raz otočím a idem preskúmať cestu k Priečnemu sedlu. Ide sa dobre, som sám ale nič zlého nevidím. Trocha blúdim pri Sivých plesách, trocha ma vystraší pisk svišťa (kto ho nepočul z diaľky piatich metrov, neuverí aký dokáže byť hlučný) a obkukujem moje okolie. Zapadajúce slnko (tak dobre, za ideálny horizont bude zapadať až za hodnú chvíľu ale už sa celkom úspešne skrýva za zubaté štíty) a mraky krásne farbia okolie. Škoda, že sa musím vrátiť. Chcel by som niekedy ísť na výlet a len ísť a ísť a večer si nájsť miesto na spanie prespať tam, niekde v horách. Nie na Slovensku, naše malé Vysoké Tatry na to nemajú priestor, ale Skalnaté hory v Colorade sú na to ako stvorené (odporúčam si niečo nájsť o Colorado trail).
Večera na chate je výborná a celkom unavený idem si ľahnúť spať. Niňo je riadne nabudený a spať sa mu nechce. Dlho sa bezcieľne prehadzuje (teda ak jeho cieľom nebol spánok) a ja s ním. Ja nakoniec zaspím, ale s Dominikom nie som si až taký úplne istý. Ráno, akonáhle je už vidno, Niňo berie do rúk knihu. Nikdy by som nepovedal niekomu, že mi bude vadiť, keď si bude čítať, ale jeho listovanie stránkami je také hlučné. Neostáva mi nič iné, len pobaliť sa a pripraviť na ďalší deň. Bude určite skvelý!
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 01. 07. 2021 | 6:54 h:min | 16.74 km | 24:44 min/km | 1339 m |
Pridaj komentár