Tak a je to tu. Letný slnovrat. Pre niekoho je to najočakávanejšie obdobie celého roka a nehanbím sa ak poviem, že je to aj moje najmilšie obdobie. Mám rád aj zimu, jeseň či jar, avšak kráľom ročných období je leto. Milujem skoré rozvidnievanie a neskoré západy slnka. Aj keď bezoblačné nebo dokáže vycucať z človeka všetku možnú energiu, ja to mám napriek tomu rád. V lete sa mi jednoduchšie kráča a aj o štvrtej ráno nepotrebujem čelovku a vidím do veľkej diaľky. Aj dnes je to tak.
Začínam svoju púť už o štvrtej ráno. Kráčam do lesa a ak som hovoril, že v lete netreba ani tak skoro ráno čelovku, tak som sa hlboko mýlil. A áno, na oblohe je hrubá vrstva mrakov, ktorá svetlu taktiež nepomáha. Akonáhle som vyšiel z lesa, je to hneď oveľa lepšie. No, na lúke je síce viacej vidno, v lese bolo zas suchšie. Ako idem lúkou, mám mokré nohy počas troch krokov. Brutálne mokré. No nie je to príjemné. Stále však oveľa lepšie ako ležať v posteli a spať? Vlastne áno.
Je to aj preto, lebo vyrušujem tri lane, ktoré sa ľakajú mojej prítomnosti a migajú ozlomkrky do lesa. Tak pekný deň vám prajem. Ja sa ďalej púšťam po tráve a naberám ďalšiu a ďalšiu vodu. Trocha potrebujem nájsť cestu, lebo na lúke nie sú žiadne turistické značky. Keď vojdem do lesa, je to ihneď lepšie, značky ako keby samé od seba skáču na stromy a tak idem a neblúdim.
Z lesa počujem nejaké divné zvuky, môže to byť moja fantázia ale môžu to byť aj divoké morozombie diviaky. Čo by asi bolo lepšie? Tak radšej uháňam preč a predstavujem si niečo milé a neškodné: divé morozombie veveričky :-). Dobre viem, treba stúpať smerom hore a tak stúpam smerom hore. Nevadí mi to a celkom si to užívam. Keď dôjdem na ďalšiu lúčku, pokúšam si spomenúť ako to tu vyzeralo minulého roku cez babie leto. Vtedy som totiž išiel týmto okolím, len opačným smerom. To bola veľmi podarená túra. Teraz len obdivujem skutočnosť, ako sa tá cesta, ktorá sa vinie asi päťdesiat metrov odo mňa dokonale ukrýva. Ak by som o nej nevedel, vôbec by som si ju nevšimol.
Rozvidnelo sa viac a viac a uznalo vychutnávam hru tieňa, hmly a mrakov. Je sa na čo pozerať. Hlava mi kmitá raz na jednu a raz na druhú stranu a vôbec ani neviem, čo si mám skôr všímať. Vôkol je príjemná a krásne magická atmosféra. Prudká zákruta vľavo mi evokuje minulo týždňový zážitok s prasiatkami a hlavou mi začína svietiť výstražná kontrolka. Čo spravím, ak za tou zákrutou bude nejaký jedinec so štetinami, rypákom a klami? Veď by som si ho všimol len na poslednú chvíľu a prudký svah po pravej ruke a lúka vľavo mi nedávajú takmer žiadnu šancu na únik. Veruže, dobre som na to šiel, lebo hneď o zopár sekúnd sa predo mnou objavuje zadok divej zvery. Ešte šťastie, že to bola laň a tá nemala menší problém utiecť do neuveriteľne prudkého svahu.
Moje dnešné stretnutia s vysokou sa ani zďaleka nekončia. Za ďalšou zákrutou, pri jednom stromčeku vyvaľujú na mňa okále dve lane. Na prvý pohľad je zrejmé, že sa jedna s matku s dcérou. Splašene sa rozbehnú, ale ktovie prečo nezamieria do lesa, ale bežia pozdĺžne s mojou cestou. Z času na čas sa zastavia a zhrozene na mňa pozrú. Neostáva im nič iné, len sa pobrať zas ďalej. Až po asi dvesto metroch im trkne, čo takto sa zbaviť toho úchylaka tým, že zmizneme v lese? Až tento pokus je úspešný a ja som zas sám. Ale len na kratulilinkú chvíľočku, z trávy tentokrát vybehne malé sŕňa.
Tak toho bolo celkom dosť (myslím zvery). Vychádzam na asfaltku a až po Gregorov prameň idem po ceste. Ako to možno je široko ďaleko známe, alebo nie, pri prameni sa opravuje cesta a je tam osadený semafor na riadenie premávky. Tak to to dokonale klaplo, že keď prichádzam naskakuje rovno zelená. Ani som nevedel aký som ja skvelý a dokážem na diaľku riadiť jednoduché elektronické prístroje.
Potom turistická značka migruje popri potoku hore kopcom do lesa a ja zas zbieram nejaké výškové metre. Potom ostro bočím doprava a neverím vlastným očiam. Nejaké konáre sa zrazu začnú prudko pohybovať smerom odo mňa. Poriadne zaostrím a vidím ako sa jelenisko s parohami snaží dostať z môjho zorného poľa. Popritom narobí neuveriteľný lomoz a hluk. Ani sa mu nečudujem, keď sa snaží prepchať sa s tou rozvetvenou opachou na hlave skrz najväčšiu húštinu.
Takto na ďalších kilometroch natrafím na ďalšie lane a srny. V živote som toľko vysokej nevidel za takú krátku dobu. Tento rok je na divoké zvieratá naozaj extra špeciálny. Postupne stúpam na Folkmársku skalu a norím sa do hustej vrstvy mrakov. Viditeľnosť klesá miestami na desať metrov a tak z vyhliadky nie je nič. A to som si nejako naivne myslel, ako bude nádherne vidno Tatry. Tak mi neostáva nič iné a len ísť dole do dediny.
Schádzanie dole kopcom mi ide o poznanie ľahšie a jednoduchšie ako opačným smerom. Veď kto by sa netešil raketovej rýchlosti? Z Kojšova je jasné, ako sa nado mnou prevaľujú hrubé vrstvy mrakov. V dedine stretávam aj prvého človeka, ktorý sedí v šope a pripravuje si niečo na dnešný deň. Neviem kto bol viacej prekvapený, či ja alebo on. Potom nasledujem cestu smerom na Turniská. Väčšinou sa ide po asfaltke a okolo seba vidím to, čo som v decembri si nemal šancu všimnúť a tak ani nevšimol. Na konci dediny je zopár, celkom pekných a nádherných domov.
Potom treba prejsť mostíkom ponad potok a dávam si dobrý pozor, lebo je všetko extrémne šmykľavé. Napriek tomu sa natiahnem poriadne a len tak tak sa udržiavam na nohách. Aby toho nebolo tak málo, zas pokračujem po lúke, ktorá v tomto počasí má ešte viacej vody, ako by mi bolo v tejto chvíli milé. Do potoka som nepadol, napriek tomu mám nohy mokré ako keby áno.
Výstup na Turniská je príjemný. Stúpať prudkým kopcom mi veľký problém nerobí a vychutnávam si to. Som mokrý ako myš a nie je to len potom. Nebadane sa z neba priplietol jemný, zato však veľmi vytrvalý dáždik. Prechádzam popod kamenný most a stále stúpam k hrebeňu. Nedávam si zopár chvíľ pozor a som mimo chodníka. Zapínam mobil, nájdem správny smer a po jemných peripetiách nakoniec zas kráčam kam by som mal.
Dážď je zas o niečo silnejší a vôbec sa nezdá, žeby chcel nejako poľaviť. Kým som v lese, nie je to až taký problém, ale ako sa predieram cez mladú húštinu, tak som viacej ako mokrý. Kým som skoro ráno videl veľké množstvo divej zvery, teraz ako keby sa s ňou zľahla zem. Buď sa niekde veľmi dobre skrýva pred dažďom alebo jednoducho som nejako stratil svoje pozorovacie schopnosti.
Od sedla Zemičky je dážď nado mnou a blato pod nohami. Príjemné to teda nie je, zato šmykľavé áno. Dávam si pozor, ako a kam šliapem. Jednou dobrou správou je, že cesta smeruje monotónne dolu. Po nejakom čase sa k dobrým správam pridáva aj utíchajúci dážď. Dochádzam na asfaltku a k autu to už nie je ďaleko.
Dnešný, prvý letný deň vyzerá všelijako, len nie letne. Mokro, dážď a blato sú nepríjemnými spoločníkmi. Na druhej strane mi radosť robí spoločnosť kopa vysokej zveriny. Užil som kopu zábavy, nastúpal veľké množstvo výškových metrov a podarilo sa mi prejsť Folkmárskou skalou a aj Turniskami. Už sa teším na ďalšie, reálne letné dobrodružstvá.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 06. 2020 | 3:37 h:min | 25.6 km | 8:29 min/km | 1070 m |
Pridaj komentár