Aj keď posledné výlety boli skvelé, dokonca lepšie ako výborné a mali niečo do seba, napriek tomu čosi tomu tak predsa len chýbalo. Najprv som nevedel presne určiť čo to bolo, ale nakoniec ma osvietilo. Nato, že kvôli mojej prebujnenej fantázii mám strach z temných zákutí, mi aj tak chýbala poriadne hustá a dlhá tma!
V sobotu to chcem a naozaj aj odčiním. Vstávam skoro ráno a na Čermeli sa nachádzam už o pol štvrtej. Vie si niekto predstaviť lepší čas na túru? To je len rečnícka otázka, lebo veľmi dobre poznám súhlasnú odpoveď. Všade je ticho a okolo mňa nie je žiadna živá duša. Sú Dušičky, tak o mŕtvych dušiach radšej pomlčím.
Ide sa mi veľmi dobre. V tme sa mi zdá ako keby som išiel len po vrstevnici, i keď veľmi dobre viem, že postupne stúpam k Alpinke. Páči sa mi ako sa cestička zarezáva do úbočia a ako cez potôčiky prechádza cez drevené mostíky. Hovoril som to už niekoľko krát, ale tento úsek sa mi osobne veľmi páči. Je oveľa krajší ako červená o niekoľko stoviek metrov vyššie. Keby tadiaľ viedla Cesta hrdinov SNP, bola by cesta o trošička krajšia a len o zopár metrov dlhšia.
Pravda, na jednom úseku by bola o dosť strmšia, lebo na Kamenný hrb by musela vystúpať na oveľa kratšej vzdialenosti. Presne tak ako idem teraz ja. Ja však nezmyselné prudké stúpania rovno milujem. Prvých sto metrov. Potom fučím, pením, nadávam a zas fučím a rozmýšľam, čo za somarinu som si zas vymyslel. Keď som však hore, cítim sa ako víťaz. Síce som s nikým nesúťažil, skončil som aj tak na skvelom prvom mieste.
Nejdem na Jahodnú po červenej značke ale odbočím na žltú a idem touto, pre mňa nie veľmi známou cestou. Na jar som tadiaľto šiel, bolo to ale v presne opačnom smere a bolo o trochu viacej svetla. S navigáciou tu nemám žiaden problém, lebo cesta je široká a na každom nepriehľadnom mieste je nakreslená krásna žltá značka.
Nad stromami smerom do Košíc sa vznáša typická oranžová žiara pouličných lámp rozptýlená na nízko letiacich mrakoch. Nie je to vôbec škaredý pohľad. Krajší pohľad sa mi naskytuje o zopár minút neskôr. Aby som v tme vôbec niečo videl, mám zapnutú čelovku a preto ma neprekvapuje keď uzriem dve svietiace body v diaľke. Potom ešte ďalší pár a ešte niekoľko ďalších. Najprv mám problém určiť živočíšny druh, ktorému tieto lampášiky patria. Môže to byť niekoľko líšok? To je môj predpoklad, lebo okrem očí nevidno na spadnutom lísti žiadne telo a ako viem, líška ma podobné oranžové sfarbenie ako lístie.
Na moje prekvapenie po maličkej chvíľke zisťujem, že je to stádo srniek. Aj ich kožuch ma dokonalú kryciu farbu. Vôbec sa ma neboja a som od nich ani nie päť metrov. Tak blízko k divej srnke som ešte v živote nebol. Okamih ssa navzájom kľudne pozorujeme a následne idem ďalej. Keď už ja nechcem spať, tak nech si aspoň ony trocha oddýchnu.
Pokračujem ďalej a stále ma hreje pri srdci stretnutie. Čo mi skôr robí starosti je môj pocit prichádzajúceho dažďa. Vo svetle čelovky sa mi zdá ako keby vzduchom poletovali malé drobnučké kvapky vody. A naozaj, po ďalších desiatich minútach je jasné, že z oblohy padá regulárny dážď. Naťahujem na seba nepremokavú bundu a som spokojný. Mňa vcelku baví chodenie v každom počasí.
Nebaví ma však blúdenie. Na jednej lúke vidím žltu značku pri vychodenom chodníčku a tak nejako bez rozmýšľania pokračujem stále rovno. Keď nevidím asi dvesto metrov žiadnu značku, kuknem sa do mojho navigačného mobilu a ejhľa. Som akosi mimo. Nie som absolútne stratený ako v Poloninách, ale predsa len nie som tam kde by som chcel a mal byť. Musím sa vrátiť a práve zisťujem, že pri posledne zahliadnutej značke som mal opusiť ten super vychodený chodník a pokračovať úzkou prťou cez lúku.
Prichádzam na Jahodnú a mám dilemu, či mám vyjsť hore na zjazdovku alebo nie. Mierne mrholí, posledných pár kilometrov mi trvalo troška dlhšie ako som očakával a tak nakoniec sa rozhodujem preskočiť kopec (teda nie doslovne) a pokračovať rovno na Kamenný hrb, tento krát po červenej značke.
Stromy sú tu zahalené typicky jesennou hmlou. Moja fantázia dáva riadne zabrať, lebo občas počuť divné zvuky vychádzajúce spomedzi stromov uprostred tmy. Presviedčam sám seba, že sa jedná len o bujnú predstavivosť, resp. len nejaké zvukové halucinácie. Všetko sa pomaličky ukľudňuje ako sa postupne pomaly rozvidnieva. Snažím sa natiahnuť a-/alebo zvýšit frekvenciu krokov, nedarí sa mi však ani jedno. Pomaly začínam zaostávať za mojími očakávaniami.
Prechádzam lesom a z oblohy na mňa a les stále dopadáva vytrvalý dážď. Aj ja by som chcel byť rovnako vytrvalý, nedarí sa mi však. Mať krízu po necelých troch hodinách chôdze je troška divné. Neostáva mi nič iné len trocha spomaliť a oddýchnuť si. Aj keď to spomalenie je relatívne, lebo napriek tomu idem celkom svižným tempom. Po desiatich minútach mám opäť chuť a náladu pokračovať rovnako rýchlo ako na začiatku.
Za Bankovom na chodníku skoro prišliapnem žabu na chodníčku. Žaba tak neskoro v roku sa potuluje sama po lese? Chudinka moja malinká. Tak ju troška posuniem mimo chodníka, lebo nie každý by mal s ňou toľko porozumenia ako ja. Následne sa rútim dole z Bankova do Čermeľa tak rýchlo ako sa len mi darí.
Nakoniec mi to trvalo troška dlhšie ako najoptimistickejší predpoklad, ale stále rýchlejšie ako triezvy odhad. Či sa mi páčil dnešný deň? Najmä kvôli srnkám áno. Musím pochváliť moju nepremokavú bundu. Nemal som s ňou najmenšie problémy. Celkovo to dnes bolo troška kvôli dažďu nepríjemnejšie, ale na druhej strane to bol zážitok. Navyše si môžem v kútiku duše hovoriť o tom, aký som tvrďas a chodím na túry aj v nie najpríjemnejšom počasí. Takže oddnes reagujem jedine na Terminátor. No len neviem teraz, či je to vhodne zvolená prezývka, lebo ten v daždi predsa zhrdzavie. Tak ostávam pri tom starom dobrom a hlavne nekorodujúcom Feňo.
Pridaj komentár