Sokolíci

V stredu som bol so Sugengom na Brnčalke a cez víkend máme v pláne navštíviť Slovenský raj. Nie je vôbec jednoduché vybrať tú správnu trasu. Na jednej strane musí byť schodná, pre síce stále vo forme ale predsa len šeťdesiatročného pána, deväťročného veľkého mladíka a na druhej strane aby poskytovala dostatok zážitkov a nečakaných prekvapení. Ako bonus by navyše nemala byť preplnená a najlepšie prázdna, aby zážitok bol čo najlepší.

Zamietam preto peknú túru na Tomášovský výhľad a aj Suchú Belú. Do užšieho výberu sa tak dostávajú Piecky a Sokol. Ako asi z nadpisu je zrejmé, nakoniec vyhrala tá druhá možnosť. Veľký podiel na tom májú aj ľudia, ktorí na parkovisku sa vyberajú smerom na Piecky. Tak sa spontánne rozhodnem pre Sokol. Už vopred prezradím, že som neurobil vôbec zle.

Od auta nás cesta vedie popri potoku v tieni lesa. Na slniečku bola teplota oveľa vyššia, tu sme sa však museli dobre zababušiť. Od úst nám dokonca stúpa para. V ústi rokliny sa prevaľuje aj hmla. Spočiatku je dolina široká a potôčik veselo žblnkoce. Dominik s naším spoločným priateľom prechádzajú cez prvý drevený mostík.

Keď tu zrazu, z ničoho nič, ani sa nenazdáme a ideme po suchom koryte potoka. Sugeng múdro hovorí, potok má prameň poniže a musí to byť výdatný prameň, keď je potok taký veľký. Ja mu ešte múdrejšie tvrdím, že voda tu tečie pod kameňami, že to nie je pravý prameň ale len vyvieračka. Nechce sa mu to veľmi veriť, ale keď dôjdeme o niekoľko stoviek metrov vyššie, potok sa zázračne opäť objavuje. Uznáva, že som mal pravdu a som najmúdrejší.

V tejto rokline som po prvýkrát a nie som si celkom istý kde sú rebríky, vodopády a tak podobne. Ideme už vyše hodiny a žiadne pomocné technické prostriedky nevidno. Nie žeby to tu bez toho nebolo pekné, preskakujeme z jednej strany potoka na druhú, ba aj často ideme v samotnom koryte potoka. Je však očividné ako sa steny brál postupne k sebe približujú.

Na jednom mieste sa dolina skrúca do prava potom ostro do ľava a skalné steny padajú kolmo dole aspoň sto metrov. Vyzerá to tu ako keby sme boli v nejakej bráne obrovského hradu. Rozmýšľam, čo by sa stalo, ak by sa nejaký kameň uvoľnil a padol dolu. Letel by smrteľne rýchlo a zákerne ticho pozdĺž brala. O pár momentov nato počujem hlasný náraz. Otočím sa za seba a pozorujem dopad balvana do riečiska asi desať metrov za Sugengom. Čiastočne som sa mýlil. Uvoľnená skala nabrala rýchlosť, narazila niekde vysoko do útesu, odrazila sa od neho a až potom letela ticho obrovskou rýchlosťou dole, v ústrety zemi s dopadom uprostred úžiny. V žiadnom prípade to nebolo blízko steny. Nechcem si ani predstaviť čo by sa mohlo stať ak by sme boli len o trošku pomalší.

Steny sú dosť už pri sebe a ideme prostriedkom potoka, v ktorom sú pováľané rôzne kmene stromov. Celkom ma to baví takéto chodenie, je to dosť dobrodružné. Konečne prichádzame k toľko mnou privolávaným rebríkom. Teraz to začína byť to pravé orechové alebo ako sa hovorí, je to moja šálka kávy. Aj keď ja orechy veľmi nemusím a kávu vôbec nepijem.

Tesne pri jednom vodopáde je riadne dlhý rebrík. By ma veľmi zaujímalo, ako sa tadiaľto ide na jar, keď sa topia snehy. Človek musí byť za pár okamihov premočený od vody. Vidno ako sa tuná Sugengovi veľmi páči. Pokračujeme ďalej a steny sú zas o niečo bližšie. Pred nami je ďalší vodopád a technické pomôcky.

Po ňom je šírka rokliny len niečo vyše metra. Ideme v úzkej uličke po kmeňoch stromov a pod nimi klokotajúca voda. Ako som sa nudil v dolnej časti, tak sa dobre bavím v hornom diele. Je to naozaj veľmi kúzelné. Som na Dominika hrdý, ako toto všetko dobre a bez problémov na svoj vek zvláda.

Škoda, že sme už v uzávere doliny. Lístia je ako snehu a naša trojica ide šuchotajúc inak tichým lesom. Dominik troška začína frfľať, prečo stále ideme hore kopcom, ale čo mu iné ostáva, keď prechod dolinou je len jednosmerný. Tuná je aj citeľne teplejšie, lebo slnko nie je tienené ničím a tak dokáže prehriať vzduch. Cesta smerom hore nám trvala niečo okolo troch hodín a tak sme pomalší ako som predpokladal. Cestou dole to však všetko doženieme, dúfam.

Cesta po lese nie je na prvý pohľad taká zaujímavá ako prvá časť dnešného dňa. Je to len následok pretlakom krásy a dojmov, lebo aj tieto miesta sú nádherné. Na inom mieste by tieto lesy boli nádhernou perlou na náhrdelníku krásnej prírody, tu však tak trochu strácajú lesk vedľa diamantov roklín a vodopádov.

Prechádzame nielen cez les ale niekoľko lúk je tiež po ceste. Nepáči sa mi, že vôbec neklesáme a stále si držíme nadmorskú výšku. O to prudšie bude posledné klesanie. Skoro nikoho v tejto časti raja nestretávame a ak náhodou aj áno je to človek maďarskej národnosti. Akosi sa veľa maďarov túla po Slovensku, aj v stredu sme stretávali veľa našich južných susedov. Nie je to smutné, že v srdci Slovenského raja v jednom z posledných krásnych slnečných jesenných dní skoro nie sú žiadni slováci?

Na poslednom kilometri klesáme prudko dole a na kĺzkom lísti si musíme dávať veľmi dobrý pozor, aby sa nikomu nič nestalo. V zdraví dochádzame k autu a končíme tak naše dobrodružstvo. Prešli sme si pekným prostredím, miestami mimo hlavného záujmu a užili sme si dostatočne prírody a samoty. Naozaj stojí tento kút Slovenska za nejednú návštevu a tak sa už teším na ďalšie výlety.