Cez leto som mal tú skvelú možnosť a navštívil som na ostrove Jáva kráter Ijen. Vtedy som tam bol aj so Sugengom, ktorý nám pomohol stráviť s deťmi krásne chvíle aj na iných miestach. Keďže došiel na Slovensko na dva týždne, tak je načase mu to nejako pekne oplatiť.
Prvý pokus uskutočňujem, na mňa netradične, v stredu uprostred týždňa. Predpoveď počasia hovorí o dokonalom turistickom počasí, tak neváham ani jeden jediný moment. V Košiciach nastupujeme do auta a obaja sa nesmierne na dnešný deň tešíme.
Troška ma mrzí hmla, ktorá sa začína na Zelenom dvore. Ona ale raz-dva zmiznie nie? Stačí aby slnko vyšlo troška vyššie nad obzor a zohrialo vzduch a hneď bude vidno do široka ďaleka. Nemusí to byť ani hneď, stačí aby bolo pekné počasie za tunelom Branisko. Chcem totiž Sugenga ohúriť výhľadom na Spišský hrad.
Čo ale čert nechcel? Zdá sa, že dnes ráno je hmla asi všade, len nie v Košiciach, skadiaľ sme vyrážali. Nepretržite sa nad zemou drží nepreniknuteľná biela stena a vidno len zopár metrov pred seba. Takto som si nezabudnuteľný výlet pre Sugenga nepredstavoval. Pred Popradom konečne vychádzame z mlieka a zaregistrujeme tatranské končiare. Tá chvíľa bola dych berúca. Musíme sa však na nejaký čas vrátiť späť do beloby.
Ako stúpame do Tatranskej Lomnice, zas vychádzame z hmly a tentokrát už definitívne. Zastavujem na parkovisku Biela voda a zopár aút je už tu zaparkovaných. Vyrážame smer Brnčalka patriac na chodníku medzi prvých ranostajov. Stretávame jeden starší, predpokladám manželský, pár, ktorý bez ľútosti predbiehame. Sugeng je očarovaný prírodou. Veľmi sa mu okolie páči.
V lese je ticho a počuť len zurčiacu bystrinu povedľa chodníka. Pri jednom z mostov skúšame teplotu vody. Bŕŕŕŕ, ta je ale studená. So stúpajúcimi metrami sa spočiatku otepľuje. Slnko príjemne hreje do chrbta, až si musím dať bundu dole. Ihličnatý les je sýto zelený, obloha sýto modrá a ja do seba dávam sendvič aby som bol aj ja sýty.
Postupne obchádzame masív Svišťovky a zo zorného uhla nám plynulo miznú slnkom zaliate Belianske Tatry. Na druhú stranu vchádzame do tieňa a hneď cítim prudký pokles teploty. Sugeng sa ma pýta, či bude niekde po ceste sneh. Myslím si, že na sneh je ešte veľmi skoro, ale aj v máji som si myslel o nemožnosti veľkého množstva snehu na týchto miestach a nakoniec ho bolo vyše hlavu.
Popri ceste vidíme ľad. Fúúú, myslím si, tak to tu riadne poslednú noc musela teplota klesnúť, keď ešte aj o jedenástej pri zemi mrzne. Vo vyšších polohách na severných svahoch, kde v toto ročné obdobie slnko teraz už nesvieti, sa od prvého septembrového sneženia drží sneh. Sugeng je z toho veľmi nadšený, lebo naposledy videl sneh, keď bol pred pár rokmi v Kanade.
Zelené pleso už nie je zelené ale biele, lebo celá vodná plocha zamrzla. Podľa internetu by mala byť teplota vzduchu cez šesť stupňov, na teplomere ktorý niekto pripevnil na rázcestník je teplota len tesne nad nulou. Budem veriť vlastnej skúsenosti a vlastným zmyslom.
Na chate je už niekoľko ľudí, nie je však žiadna tlačenica. Objednávam dva čaje, buchtu pre seba a polievku pre Sugenga. Za pár chvíliek to máme pred sebou a užívame si príjemné teplo (z čaju a jedla). Rozmýšľam ako pôjdeme naspäť, či náhodou sa nepôjdeme pozrieť na Trojrohé a Biele pleso. Sám by som to určite dokázal, mám však na starosti aj Sugenga, tak sa vyberieme rovno späť.
Na chate sme strávili asi polhodinu a riadne sa to tu zahustilo. Rad ľudí sa vynie skoro až k vchodovým dverám. Cestou dole stretávame celé davy. Čakám, kedy prejde hlavný nápor ľudí, lenže to vôbec neprestáva. Sugeng sa milo na každeho pozrie a zdraví ho slovenským Dobrý deň. Ak to správne identifikujem, väčsina pochádza od našich južných susedov a na jeho pozdrav nereaguje.
Okolo druhej stále stretávame ľudí smerujúcich hore na Brnčalku. V duchu počítam, kedy dôjdu hore a ako dlho im bude trvať návrat. No môže sa stať, že sa vrátia až za tmy. Nikto ale nevyzerá na to, že by mal so sebou nejaké svetlo, ak nepočítam teda mobily. Neviem, či si vôbec títo ľudia chápu, ako je to ďaleko.
Sugeng stále ochká a achká nad okolitou prírodou a výhľadmi. Ide sa nám dobre, rozprávame sa a ani si neuvedomujeme a sme takmer na parkovisku. Uzatvárame medzi sebou kamarátsku stávku, či na poslednom kilometri stretneme niekoho idúceho smerom hore a ja tvrdím, že už je veľa hodín a tak nestretneme určtie nikoho. Poviem pravdu, prehral by som, lebo keď dochádzame na parkovisko, vidíme rodinku ktorá ide hore na Zelené pleso. Nie som ale celkom presvedčený, že v ich pláne bola Brnčalka cieľom ich snaženia.
Cesta domov prebieha úplne v poriadku. Po hmle nie je ani vidu ani slychu. Unavený Sugeng zaspal už niekde za Popradom. Ja si celkom vychutnávam cestu späť. Dnešná túra bola pohodová a bolo celkom príjemné ísť pomalšie ako zvyčajne. Zistil som, že Sugeng je príjemný spoločník a už o pár dní budem ďalšiu príležitosť ukázať mu čarovné zákutia Slovenska.
Pridaj komentár