Snažím sa zaspať, nejako sa mi to nedarí. Nie je to ani tak skorou hodinou a chýbajúcou únavou ako smiechom a hlasnou vravou, ktorá znie od ohňa. K slovákom sa pridalo zopár poliakov a poliek. Postupne sa nalieva prítomný alkohol a so stúpajúcim množstvom sa zvyšuje frekvencia a intenzita burácajúceho rehotu. Už to veľmi nevydržím v stane a vysúkam sa von.
Úplne ma prekvapuje počet hviezd na oblohe. Zabúdam na neprispôsobivých spolunocľažníkov a obidvujem nočné svietielka. Obskakujem fotoaparát a snažím sa spraviť zopár pekných fotiek. Po hodinovom státi na chladivom vzduchu nakoniec predsa len idem zaľahnúť. Tak som sa sústredil na fotenie, že som si vôbec nevšímal ľudí pri ohni.
V stane sa zababuším do spacáku, som však zabalený aj do alu fólie. Mám totiž strach, že mi bude nad ránom veľká zima. Teraz opätovne riešim môj problém zo zaspaním. Pri ohníčku sa preberajú slovné nedorozumenia medzi slovenčinou a poľštinou. Pri každom takomto príklade vybuchujú súhlasne ovácie. A dokonca si viem predstaviť ako tam tečie prúdom alkohol.
Nedovolia mi zaspať do jedenástej, keď sa pomaličky rozpúšťa spolok priateľov táborového ohňa. Moje zaspanie sa ale nie veľmi priblížilo. Síce pokec sa ukončil ale ani keď ľudia zaspali sa mi nedarí podľahnuť bohovi Hypnosovi. Napriek tomu, že som zo desať metrov od útulne, vyrušuje ma dosť hlasné chrápanie. Najbližšie k tomu by bol popis ako pílenie dreva extra veľkou a hrdzavou pílou.
Neviem presne určiť kedy a ako sa mi darí zaspať. Snívajú sa mi dosť živé, aj keď veľmi zvláštne sny. To bude asi tým, že pri občas silnom zapílení dreva, ehm, pardón, zachrápaní, sa prudko prebudím rovno zo snívania do bdelého stavu. Takto musím zas tvrdo pracovať na ďalšom zaspaní. Nad ránom som sa bál chladu, ale buď som sa dobre pripravil alebo jednoducho sa neochladilo tak silno ako som očakával, lebo je mi stále príjemne teplo.
O štvrť na šesť ma budí na rozdiel od zvyšku noci môj vlastný budík. Najprv sa mi ani nechce vychádzať z teplého spacáku, po krátkej lenivej chvíľke som nakoniec von. Prezlečiem sa do cestovného a začínam s balením. V tej hustej tme to nie je veľmi jednoduché a pohodlné, nakoniec to zvládam. Dokonca lepšie ako keby to bolo za svetla. Podarí sa mi nič nestratiť, nie ako na Vihorlate.
V prístrešku zas niekto vo veľkom chrápe a preto som rád z odchodu z tohto miesta. Slnko má vyjsť až o dobrú hodinu, preto idem vo svetle čelovky. Nepríjemne ma prekvapuje prudký kopec, ktorý som tu vôbec nečakal. Prečo som ho asi v noci nevidel? Ako sa hovorí v manageržštine, každú výzvu treba prijať a popasovať sa s ňou.
Prvý kopec mám za sebou a nemám ani najmenšie tušenie koľko ich mám pred sebou. Lepšie povedané nechcem vedieť koľko ich mám pred sebou. Postupne sa nad obzorom začínajú objavovať prvé náznaky rannej zore. Tichúčko dúfam, že ten nasledujúci kopec je Kremenec. Niekoľko krát som zo stále unikajúcemu cieľu sklamaný. Na Kammenej lúke však musím uznať krásne okolie. Je to zatiaľ jeden pre mňa z najkrajších okamihov tenjto túry.
Na Kremenec dochádzam až po východe slnka. Nevidno z neho, lebo vysoké stromy zabráňuju výhľadom. Moje očakávania z tohto miesta boli veľmi vysoké a tak, priznám sa bez mučenia, som trocha sklamaný z okolia. Nie že by tu bole škaredo, ale čakal som nieči iné. Teplé, stabilné a suché počasie ktoré mi dovoľuje uskutočniť túto túru mi zároveň znemožnuje pripraviť si raňajky. Studničky, ktoré sú pod vrcholom sú beznádejne vyschnuté.
Klesanie smerom na Novú Sedlicu je neskutočne prudké. Postupne sa sklon narovnáva, stále je to prevažne smerom dole. Čo sa mi veľmi páči je nedotknutosť lesa. Nikde nevidno žiadne znaky rúbania dreva. Jediné dôkazy prítomnosti drevorubčaskej techniky sú rozpílené stromy, ktoré padli na turistický chodník. Len tak si tam ležia a sú súčasťou životného kolobehu v lese.
Dosť mi už škvŕka v žalúdku od hladu, keď prichádzam k malému zurčiacemu potôčiku. Naberiem si dostatok vody, rozrobím si raňajky a pokračujem ďalej. Dojíma ma celková odľahlosť týchto končín. Napriek tomu, že už som dosť ďaleko od trojného bodu, do dediny je to ešte stále ďaleko.
Udivuje ma, že musím začať stúpať do kopca. Akosi som predpokladal len klesanie. Riadne sa spotím a cítim ako mi niečo drobné lezie vo vlasoch. Snažím sa to dostať preč, nie je to veru jednoduché. Stále keď som si istý odstránením problému, problém sa mi nenápadne pripomenie. Už ma to vobec nebaví a tak sa snažím lokalizovať kde presne sa to čudo nachádza.
Nájdem si malú hrčku za uchom a napadne mi, či to nie je kliešť. Ak náhodou áno, ako sa ho zbavím? Na mojú veľkú radosť o minútu stretávam prvého turistu v protismere. Poprosím ho o inšpekciu tvora za mojím uchom a nepoteší ma informáciou o dosť veľkom kliešťovi. Beriem to pozitívne, aspoň vyskúšam Atix, sprej a pinzetu proti kliešťom. Strieka mi za ucho a pinzetou mi vyberá hnusnú a už mŕtvu potvoru. Tak jej treba. Nejedná sa o krvychtivého upíra s ôsmimi nohami ale len o mušku ktorá sa kliešťovi trocha podobá. Tak som tomu teším.
Do dediny je to stále ďaleko. Hore na hrebeni boli stromy bez listov, tu dole sú stromy stále farebné. Pod nohami mi príjemne šuštia už popadané listy. Brodím sa nimi ako v hlbokom snehu a tak mi rýchlo ubieha cesta. Keď dôjdem do dediny, zisťujem, že mraky na oblohe sa rozplynuli a nebo je gýčovo blankytne modré.
Červená značka má teraz viesť nejakú časť po asfaltke. Po tých desiatkach kilometroch v lese a lúkach to bude riadna nuda. Idem poslušne po ľavej strane hradskej. Občas sledujem svoju pozíciu na mape, či som náhodou nezišiel z cesty. Na moje prekvapenie ma v Zboji značka vedie cez drevený krytý most do dediny, zatiaľ čo na mape vedie značka ďalej po ceste.
Prichádzam k táborisku s minerálnym prameňom a postupujem po mokrej lúke, kde nevidno poriadne chodník. Nakoniec končím v húšti uprostred potoka. Z druhej strany jarka na mňa spoza plota šteká pes, strážiaci družstvo. Bezradne sa rozhliadam okolo seba a márne hľadám kadiaľ ďalej. Nedá sa inak ako ísť v ústrety zúrivcovi. Bolo to správne to rozhodnutie, lebo nakoniec opätovne nachádzam značku, ktorá ma vedie zas na asfaltovú cestu.
Moje kroky vedú potom cez úzku úžinu. Na jednej strane cesta a na druhej strane pekná bystrina. Opäť ma značka posúva inak ako je to na mape, tentokrát práve na druhú stranu riavy. Snažím sa prejsť suchou nohou, no nedarí sa mi to na sto percent. Jedná noha sa mi pošmykne a norí sa mi do ľadovej vody. Len mi vŕta v hlave, ako sa to musí prechádzať na jar, keď sa topí sneh.
Idem po lesnej ceste a hrubá vrstva popadaného lístia veľmi dobre skrýva množstvo mlák. Stále keď mám pocit suchšej topánky sa mi darí nejakú, s extra chladnou vodou nájsť. Len mi vŕta hlavou, prečo stále stúpam do nej len pravou nohou. Na jednej lúke sa dozvedám, že v prípade veľkej alebo nebezpečnej vody, sa tu musí prejsť mostom cez potok.
Ako bolo ráno vcelku chladno, teraz žiadne chmáry nebránia slnku pražiť na zem. Nemôžem povedať, že by mi to nejako vadilo. Tak horúco koncom októbra si ani nepamätám. V Uličskom Krivom schádzam z cesty a mierim zas do lesa. Musím sa celkom ponáhľať, lebo môj vyhradený čas na prechádzku sa pomaly chýli ku koncu.
Ďalší kopec je predo mnou. Fučím ako lokomotíva a snažím sa udržať tempo. Vcelku neúspešne. Navyše, modrá značka nie je vôbec tak dobre značená ako červená. Som na lesnej ceste a ani neviem kedy turistický chodník utiekol spod mojích nôh. V hlave mám len hlavne cieľ dôjsť k autu čím skôr. Nemám čas hľadať ako sa napojiť znova na cestičku. Po konzultácii s mapou v mobile, idem ďalej a skôr či neskôr sa cesty opäť spoja.
Prepokladal som, že žiadne prudké kopce ma už nečakajú. Spočiatku to aj tak vyzeralo. Išiel som na hranici lúky a lesa, síce do kopca ale nie veľmi strmého. Vojdením do lesa sa celková nálada mení. Prudko sa cesta zdvihne a nejako zmizne označenie. Kým som mal doteraz nádej na skoré dôjdenie, teraz prepadám zúfalstvu. Podľa dvoch nezávyslích mapových podkladov by som mal stáť na lesnej ceste s modrou značkou. Ako tak pozerám okolo seba, nevidím ani cestu a ani žiadnu značku. Jednoducho som sa v tom lese stratil.
Za posledných možno päť rokov, som tak mimo nebol ako teraz. Síce sa mi občas podarí nájsť lesnú cestu, tá však na mape zásadne nie je zaznačená. Neostáva mi nič iné len isť priamo skrz les na veľkú asfaltku. No skrz ako skrz, často som nútený obchádzať popadané stromy a húštiny, hlboké rokliny s potokom na dne a iné prekážky. Aj keď idem dole kopcom, idem oveľa pomalšie ako keby som šiel hore pešo najprudšou zjazdovkou.
Mojím prvým krokom po konečne normálnom povrchu sa teším ako malé dieťa. Treba sa mi ponáhľať tak nakopnem môj rezervný motor a radím druhú rýchlosť. Uháňam po ceste a pomyslenie na ešte asi deväť kilometrov predo mnou ma nenadchýňa. A to tvrdím, že chôdze nikdy nie je dosť.
Hneď ako vidím prvé auto, dvíham palec a snažím sa stopovať. A ono to naozaj funguje. Zastavuje mi miestny chlapík a tie zvyšné kilometre ma odvezie. Dozvedám sa aký je tu ťažký život, ako všetci na tento kraj kašľú a aj tí turisti ničím neprispievajú. Asi má v niečom pravdu, lebo aj ja som tu za tieto posledné dva dni neminul ani euro.
Nakoniec som v cieli. Síce nie presne tak ako som si to predstavoval, ale celkovo to bol excelentný zážitok. Prekvapil ma počet turistov na hrebeni, určite som ich stretol viacej ako päťdesiat a možno ich bolo aj okolo stovky. Toľké davy som nevidel už dlhé mesiace. Veľmi sa mi páčilo aj brodenie potokom, bolo to príjemné spestrenie dňa. Pravdu povediac, dal by som takýchto zaujímavých vložiek viac, nielen tu ale celkovo na celom Slovensku. Z čoho som bol zas na druhej strane zúfalý, je stav značenia modrej turistickej trasy do Runiny. V tom lese by zablúdil aj človek s dokonalým orientačným zmyslom. Inak už sa teším, keď sem zas zavítam.
Pridaj komentár