Dnes ráno si dávam riadny oddych. Nevstávam ani o druhej a ani o tretej v noci. Vychutnávam si teplú posteľ a vylihujem v nej neuveriteľne až štvrtej rána. Potom mi to nedá a predsa len vstávam a chystám sa na moju pravidelnú pprechádzku. Časy, keď vidno už od veľmi skorého rána sú nenávratne preč a jeseň sa pevno usadila na zemi.
Musím sa trocha teplejšie obliecť ako cez leto a preto mi to logicky aj trvá dlhšie. Čo už, budem si musieť na to zvyknúť, nie? O pol piatej je stále tma, preto ani poriadne neviem, čo ma môže vonku čakať. Čistá obloha alebo snáď hmla a dážď? Ukazuje sa skôr to druhé. Pred dverami činžiaka mi ponúka svoju náruč hustá hmla.
Na začiatku ťahanovského lesa nie je nikto. No ktorý blbec, okrem mňa, by v takýchto podmienkach vstával a šiel do lesa? Víta ma len jesenné lesné ticho. Na jar sa o takomto čase prebúdzajú vtáky a ohlasujú sa celému svetu. Cez leto zas počut hlasný šuchot či cvrkot jedincov hmyzej ríše. Ale teraz v tejto chvíli nepočuť nič živé v mojom okolí.
Občas počuť pád kondenzovanej vodnej kvapky na listoch niekde v korunách stromov. Takisto veľmi dobre vnímam zvuky, ktoré vydávam ja sám, teda šuchot nohavice o nohavicu. Aby som nezabudol, ako kráčam, rozlieha sa ešte zvuk listov pod mojími nohami. A to je tak všetko. Nič iné teraz nepočuť.
Idem takto v tichom lese hodnú chvíľu. Potom ďalšiu a ďalšiu. Jednoducho okrem mňa v širokom ďalekom okolí nikto nie je. Ak by nejakou náhodou zrazu zmizli všetci ľudia zo Zeme, predstavujem si, že by to vyzeralo. Neviem sa teraz rozhodnúť, či sa to naozaj nestalo a ostal som jediná ľudská bytosť na tejto planéte.
Veľmi pomaly sa začína rozvidnievať. Piskot vlaku v diaľke je prvá známka ľudskej prítomnosti a mne padá kameň zo srdca. Nakoniec teda nie som úplne sám. Teda jedine ak by ten vlak nebol úplne automatická mašina. Sme však na Slovensku a takéto stroje sa tu jednoducho nenachádzajú. Teraz som po prvy krát vďačný za pomaly postupujúcu automatizáciu.
Musím môj výrok o tichu v lese poopraviť. Nepočuť už len tiché kvapkanie skondenzovanej vody z listov a moje nohavice ale aj podozrivé čvachtanie. Nemusím sa báť, nie je to príchod nejakej močiarnej obludy. Tieto zvláštne zvukové prejavy majú na svedomí moje topánky boriace sa blatom. Lebo čo sa stane z prašnej cesty, ak tam chodí veľa lesnej techniky a navyše je mokro? No predsa prvotriedne bahno, ktoré ale na moju škodu nemá žiadne liečivé účinky.
Po niekoľkých kilometroch som došiel až do Ťahanoviec. Ak je v lese ticho a ani žiaden vtáčik letáčik tam nepreletí a ani sa vôbec neozve, tak to nie je až také prekvapujúce. Ale aj v dedine medzi domami je absolútne ticho. Nepočuť žiaden štekot psov, nič jednoducho nereaguje na moju prítomnosť. Kde sú všetci? Tak teraz už nie som si taký istý zanedbanou automatizáciou vlakov.
Po opätovnom vnorení sa do lesa sa nič nemení. Dnes mám jednoduchú istotu. Som sám a takto to aj ostane. ďalšich päť kilometrov vidím len stromy v lese a nič iné. Až tesne pred koncom mojej dnešnej túry stretávam jedného psa. Ten je zo mňa tak vystresovaný, že len čo ma zočí uteká kade ľahšie. Ak si v lese vychutnávam samotu, tak dnes mi tak trocha tá izolovanosť vyslovene vadí. Dúfam, že na ďalší týžden to bude oevľa lepšie a samotnú prechádzku si viacej vychutnám.
Pridaj komentár