Dnes mám mierne iný plán ako po iné soboty. Nejdem sa prejsť skoro ráno, ale vychádzam až skoro o jedenástej. To nie je jediný rozdiel. Nejdem sám, spoločnosť mi robia dvaja malí šarvanci – Niňo a Dorotka. Sám som trocha zvedavý, ako im to pôjde. Teda skôr, ako to pôjde Dorotke, lebo o Niňa nemám strach. On dokáže prejsť bez problémov aj dlhšie trasy.
Ráno nám odchod komplikuje dážď. Síce by podľa predpovede nemalo pršať, ale mrakom asi nikto nestihol doručiť harmonogram zrážok a tak z vesela husto prší. Nakoniec ako správny ignorantský turistický tato, zahlásim odchod, nebrerúc na vedomie momentálny stav atmosféry. Nepremokavé bundy predsa máme. Ak by aj náhodou ešte neskôr pršalo, tak to len deti utuží a takéto dobrodružstvo len v nich prehĺbi lásku k turistike. Určite. Ehm.
Na Kežmarskej bielej vode stále mierne mrholí. Ako som povedal, máme nepremokavé bundy a tak to vlastne nikomu nevadí. Deti poskakujú z kameňa na kameň a hrajú sa na preskakovanie divokej rieky. Ja našťastie nemusím, ja som veľká dravá a navyše hladná ryba, ktorá sťahuje neposlušné deti pod hladinu. Sám som prekvapený, ako ich to dlho baví.
Pred nami vidím malú skupinku ľudí a pokúšam sa deti namotivovať na rýchlejší posun vpred. Deti mi dajú ultimátum. Rozprávaj nám príbeh. Tak mi neostáva nič iné, len si narýchlo vymyslieť príbeh o psíkovi Lenke a jej novej paničke Katke.
To Dorotku na dostatočnú chvíľu utíši a bez slova stúpa do kopca. Ale na druhej strane to znamená, že Dominik je nespokojný. Veď to podľa neho nie je fér, ak hovorím príbeh niekomu inému ako jemu. A najmä taký nudný ako hovorím teraz. Čo je zaujímavé na malom šteňati? Navyše je to podľa neho strašne nerealistické.
Ukľudní sa až potom, ako mu prisľúbim, že aj jemu budem hovoriť príbeh. Chce aby to bolo o tom, ako sa vymyslela a vystrelila raketa do vesmíru. Presne viem, aký príbeh mu budem hovoriť a dúfam, že sa mu bude páčiť. Najprv však dôjdeme k prvému fliačku snehu po ceste. Tajne dúfam, že to nebude prvý a posledný dôkaz snehu v Tatrách. Deti sa mu tešia a dostanem aj riadnu nakladačku.
Na mostíku cez Bielu vodu konečne dobiehame českú rodinku na výlete. Pekne sa pozdravíme, teda ja a Niňo, Dotka má stále problém so zdravením. Troška aj repce, že sa jej nechce veľmi ísť do kopca, že ju bolia nôžky a je hladná. Tak sa zastavujeme a vyberám prvý proviant z môjho takmer bezodného vaku. Zdá sa síce bozodný, ale nie je nehmotný. Inými slovami je ťažký až príliš.
Neskôr sa potrebujeme dostať cez veľmi rozbahnený úsek. Dotka si nechce príliš zašpiniť topánočky, Ninovi je to vcelku jedno. Razí si to priamo cez najväčšie blato. Kvôli tomu trocha spomalíme a predbehne nás zopár skupiniek dospelých turistov. Jednému chlapíkovi zo žartu hovorím, že nás môžu predbehnúť, ale musia nám hore na chate kúpiť kofolu. Vraj to nebude žiaden problém. Tak to som zvedavý.
Všade okolo nás hučí silný prúd potoka. Musím prestať Ninovi rozprávať, lebo si nepočujeme ani slovo. Ja si tak môžem užívať krásny les okolo, kde je všade samý mach. Cesta sa postupne odkláňa od vody a tak musím opäť začať s príbehom. Keby som len vedel ako presne mám pokračovať.
Vychádzame z lesa a máme pred sebou chodník plný veľkých kameňov. Deti sa hrajú zas na preskakovanie vody, lenže tu medzi kameňami naozaj tečie voda. Pre deti je to stále zábava. Ešte väčšia sranda je, keď za jednou zákrutou vidíme veľké snežné pole. Niekoľko snežných gulí letí mojím smerom. Dvom či trom sa mi podarí vyhnúť, ostatné sú mierené s veľkou presnoťou.
Ideme pomalším tempom, lebo si musíme dávať pozor na šmykľavý podklad. O Nina nemám veľký strach, ale bojím sa trocha o Dorotku. Keď zahlási, že ju veľmi bolia nôžky, tak si ju beriem na plecia. Kráčam takto hodnú dobu a stretávame aj ľudí, ktorí sa vracaju z Brnčalky. Nino sa ich pýta, ako je to ďaleko, ale jeho huhňaniu nerozumejú. A to je dobre, asi by ho nepotešila správa, že sme takmer dva kilometre od chaty.
Na niekoľkých miestach si musíme dávať extrémny pozor, lebo chodník je síce niekoľko metrov od potoka ale o dosť vyššie na svahu. Stačí jeden neopatrný krok a následkom môže byť nechcený kúpeľ v ľadovej vode. Aj vyhýbanie sa ostatným ľuďom je kvôli snehu a svahu poriadne zložité.
Okolie Brnčalky je romantické. Sneh je všade vokôl. Nie je však vôbec zima. Mraky sa pred časom roztrhali a teplé slnko zahrieva vzduch. Čas pokročil a sme hladní. Nebudem predsa vyťahovať niečo z batohu, keď si môžem kúpiť niečo na chate. Rozhodnem sa pre buchtu pre každého. Tajne dúfam, že to nebude málo jedla. Nechcem aby deti boli veľmi hladné. Keď budú aj tak ešte niečo chcieť jesť, mám rožky vo vaku.
Na jedlo musíme čakať asi štvrť hodiny. Stálo to však zato. Obrovskú buchtu mám ja problém zjesť, nieto ešte deti. Každé dieťa zje asi tretinku zo svojej porcie. Ak by som to vedel vopred, tak by som kúpil len dve buchty. Takto natrieskam zvyšok jednej buchty do krabičky na neskoršie časy. Na budúce musím viac rozmýšľať, čo objednám deťom na jedenie.
Dotka sa sťažuje na niečo v topánočke a tak jej dávam z nôh dole obuv, legínky a aj pančušky. Na päte sa jej začína robiť pľuzgierik a ja mám vo vrecku skvelú lepku, ktorá jej pomôže. Keď Dorotku doobliekam, všímam si toho pána, ktorý nám mal kúpiť kofolu. Akú váhu má v dnešnej dobe chlapské slovo? Asi nie veľkú, lebo sa k nám nepriznáva :-).
Je už aj dosť veľa hodín a tak sa ideme poprechádzať okolo chaty. Na roztopenom brehu plesa pláva pár kačiek a žobrú od ľudí nejaké jedlo. Zvyšok je ešte pod ľadom a snehom. Spravíme si zopár fotiek a vydávame sa na spiatočnú cestu. Dorotka nechce byť nosená a šantí po snehu.
Kvôli bezpečnosti ideme pomalšie. Smerom dole sa mi zdá cesta trocha nebezpečnejšia ako opačným smerom. Je to asi kvôli väčšej zodpovednosti. Musím dávať pozor až na dve deti. Správaju sa ale celkom zodpovedne a okrem zopár nepodstatných situácií prejdeme cez najexponovanejšie časti bez problémov. Z tej záľahy snehu by mal človek pocit, že musí byť veľká zima, opak je ale pravdou. Nie len mne je teplo. Stretávame veľa ľudí len v tričkách a zopár odvážlivcov má dokonca len krátke nohavice.
Ani sa nenazdáme a sme pod snežnou čiarou. Tak rýchlo ubehol čas na snehu. Škoda. Na druhej strane môžme ísť rýchlejšie. Napriek tomu nás predbiehajú ľudia. Dokonca aj ten kofolový pán. Pýtam sa ho, prečo mi nekúpil hore kofolu, ako sme sa dohodli. To som asi trochu prehnal. Z trápnej chvíľky ticha je zjavné, že si ma nepamätá.
Je niečo okolo troch hodín a vidíme ľudí ako idú smerom hore. Nevyzejú na to, že by chceli prespať na chate a tak sa troška tomu divím, lebo kedy zídu dole? Ani my nakoniec nejdeme tak pomaly, lebo aj my predbiehame zopár skupiniek. V podstate sa mi to zdá ako mihnutie čarovným prútikom. Jednú chvíľu sme v zajatí ľadového kráľovstva a o malý okamih sme dole v lese a prichádzame k parkovisku.
Toto bol naozaj jedinečný zážitok. Nemyslel som si, že uvidím začiatkom mája toľko snehu. Vlastne som za dnešok uvidel viac snehu ako za celú zimu v Košiciach. Navyše som to prežil s mojimi deťmi, ktoré mi celou cestou robili viac menej len samú radosť. Dorotka mi týmto dokázala, že je dostatočne zdatná a poslušná na prespanie na Vihorlate, kam pravidelne cez leto idem s Niňom. Aj Dominik mi ukázal svoju svetlú stránku a opätovne mi ukázal akým zodpovedným dokáže byť v horách. Na oboch som nesmierne hrdý.
Príbeh o šteniatku
Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, bolo raz jedno mesto. Uprostred toho mesta bola križovatka a vedľa tej križovatky bolo kino a veľký obchodný dom. Oproti nemu boli také menšie tehlové bytovky a v jednej z nich bola aj malá cukráreň, ktorá sa volala Sladký koláčik. Hneď vedľa bol ešte menší obchodík, kde pani predavačka Vierka predávala rôzne zvieratká. Jedného dňa navštívil tento obchodík chlapček menom Peťko a keď uvidel zvieratká, veľmi sa mu tam páčilo. Zaujali ho najmä malé štieniatka, ktoré sa hrali v kútiku.
Najprv pani predavačka Vierka nezbadala Peťka, lebo bol taký nizučký, že ho nebolo vidno spoza pultu. Len čo ho však zbadala, usmiala sa na neho a povedala:
„Ahoj, ja sa volám Vierka a teba ako volajú?“
Peťko sa na ňu pozrel s otvorenými ústami a po chvíľke odvetil:
„Ja som Peťko a všetky zvieratká, ktoré sú tu sa mi veľmi páčia, ale najviac zo všetkých ten malý psík s hnedými uškami a čiernymi fliačikmi. Mohol by som si ho kúpiť?“
Pani predavačka Vierka bola zodpovedná predavačka a teda najprv chcela zistiť, ako sa taký malý chlapček dostal do jej obchodu. Peťko jej vysvetlil, že jeho rodičia mu išli kúpiť na jeho dnešné narodeniny veľkú tortu a sladké koláče a možno aj niečo navyše hneď vedľa do cukrárne. Jemu sa však zvieratká vo výklade viac páčia ako hocijaká sladkosť. Pani Vierka si nebola veľmi istá, či by sa Peťkovi rodičia potešili, ak by prišiel domov so šteniatkom. Tak poslala Peťka za rodičmi do cukrárne a ak mu dovolia mať zvieratko, potom sa má vrátiť.
A veruže dobre urobila, lebo keď opäť zazvonil zvonček na vchodových a do vnútra vošiel Peťko, za ruku ho držala jeho mamička. Tá teda nebola vôbec nadšená predstavou psíka v ich byte. Predsa len, psík patrí skôr na dvor ako do malého priestou bytu. Dovolila ale chodiť Peťkovi každý deň sa pozerať na zvieratká do obchodu. Peťko sa s Vierkou veľmi dobre skamarátili a po týždni z nich bola nerozlučná dvojica. Potom však zistil jedného dňa poobede, že to šteniatko, ktoré sa mu najviac páčilo, už nebolo v obchode.
Vierka mu povedala, že ráno prišlo dievčatko Katka a oči jej žiarili veľkým nadšením. Povedala pani prdavačke Vierke, že si môže kúpiť vlastného psíka! Pani predavačka sa chcela uistiť, či je to pravda. Veľmi dobre mamku Katky poznala a tak jej priamo zavolala. Katkina mamka pani Vierku uistila, že je to naozaj tak. Všetko v dome a v záhrade pripravili na to, aby psíkovi u nich bolo iba dobre. Má teraz vlastnú búdu v záhrade, krásne nové misky na žrádlo a aj na vodu a kopu hračiek s ktorými sa môže psíček hrať.
Od tej chvíle bola Katka a Lenka nerozlučné kamarátky. Každý deň Lenka netrpezlivo čakala na dobu, keď sa Katka vracala zo školy. Trocha sa pohrali a šteniatko dobre chápalo, že jej panička sa potom musí ísť pripraviť na ďalší deň do školy. Ale potom mali zvyšok dňa len pre seba. Postupne Lenka vyrástla v krásnu fenku a mala sa s Katkou veľmi rada.
Pridaj komentár