Obdobie Veľkej noci je čas novej jari. Mnohé rastliny sa prebúdzajú a začínajú kvitnúť. Na konároch stromov sa nalievajú čerstvé puky lístkov. Krajina je svieža a hýri rôznymi farbami. Nie je to žiadna divoká a nespútaná pestrosť jesene. Nie je to ani nudná zimná kombinácia bielej a čiernej farby a nie je to ani letná jednoliatosť zelenej. Je to skôr mix jemných a nevtieravých farebných odtieňov. Rozkvitnuté trnky a čerešne dodávajú mäkký bielý tón a každý každučičký strom má vlastný odtieň zelenej. Na lúkach spod starej trávy vykukujú malé slniečka podbeľa či púpavy, inde zas vyskakujú fialky.
Aby som to všetko videl na vlastné oči, musím sa dostať dnes ráno von. Ani to však nezaručuje, že to uvidím. Jednoducho je ešte veľmi skoro ráno a Kavečany halí tma. Nie je to ale hustá a nepreniknuteľná tma. Do východu slnka zostáva niečo vyše hodinu a pol a nad východným bezoblačným obzorom už vidno prvé známky brieždenia. Navyše Mesiac v splne viac ako dostatočne osvetľuje celú scenériu.
Cesta z Kavečian na Jánošovú lúku prebieha bez problémov. Spočiatku sa pohybujem po prašnej ceste a vychutnávam si výhľady. Televízna veža na Dubníku svieti na červeno a je jasne viditeľná. Dediny v okolí Slanských vrchov svietia dookola. Nikdy som si poriadne ani neuvedomil, že sa dá dovidieť z Košíc do Prešova. Cestou na Hrešnú bez problémov identifikujem okrajové časti Prešova.
Plot Zoologickej záhrady ma sprevádza až po Jánošovú lúku. Tam sa od špičkového architektonického diela odvraciam a schádzam k chate Diana. Na lúke pod ZOO sa kochám pohľadom na Mesiac. Neviem prečo, ale vždy ma neuveriteľne silno magicky priťahuje. Východu Mesiaca sa vždy teším ani malé dieťa darčeku pod vianočným stromčekom. Dnes tiež neodolám a musím si ho vyfotiť.
V zime som si to neuvedomil, ale cestou k chate Diana som zablúdil. Aj dnes som zišiel z modrej značky na jednej z križovatiek lesných ciest. Uvedomil som si to dostatočne skoro a vraciam sa na správny chodník. Ani sa nenazdám a som dole v údolí, kde sa cesta začína pozvoľne zasa dvíhať.
Niekoľko krát som to už písal, ale počiatočná hodina mojích výletov sa mi stále zdala oveľa dlhšia ako tie nasledujúce. Tak to sa dnes mení. Prvá časť mi zbehla tak rýchlo, že som si to ani nevšimol. Zdalo sa mi to tak krátko ani mrknutie oka. Trvanie druhej časti sa mi zdá oveľa dlhšie. Zaiste to bude tým, že pozostáva takmer výhradne len zo stúpania smerom hore.
Krátky úsek vedie po asfaltke, kde v jarku vedľa cesty kvitne záružlie močiarne. Nakoľko je už dobre vidno, obdivujem jeho peknú žltú farbu, ktorá kontrastuje s tmavou močarinou. Po krátkej chvíli turistický chodník boči z asfaltovej cesty do lesa. Na dlhšiu dobu mi robí spoločnosť zurčiaci potok. Vedľa neho kvitnú ďalšie záružlia. Čo ma veľmi prekvapuje sú obrovské množstvá rozkvitnutých fialok. Vidím milióny a milióny drobných tmavo fialových hlávok v lesnom poraste. Nie je to súvislý fialový koberec, ale každých pár metrov vidno niekoľko trsov so stovkami kvetov.
Ako postupujem sklon stúpania je stále strmší. Cestu vpred neuľahčuje ani množstvo popadaných stromov na chodníku. Na niektorých miestach mi neostáva nič iné, len zísť z neho a obísť všetky prekážky po mimo chodníka. Útechou je mi ohromné množstvo jarných lesných kvetov, ktoré by som inak nemal šancu uvidieť.
V najprudšom mieste sa na chodníku drží hrubá vrstva jesenných listov. Miestami je hĺbka viac ako desať centimetrov a tak sa nimi brodím ako v snehu. Chvíľu mám strach, aby som si nejako neublížil. Veľmi dobre poznám svoju nešikovnosť a tak si dávam extra pozor kam presne kladiem nohy. Pod lístim sa totiž môžu skrývať všelijaké škaredé prekvapenia. Ja to však zvládam mne vlastnou eleganciou. Tento úsek má v sebe akúsi divno divú krásu. Približujem sa Sedlu Repy a cesta sa postupne vyrovnáva.
Slnko sa postupne šplhá po oblohe vyšie a vyšie a začina sa postupne predierať do hlbokých údolí. V Sedle Repy si všimam ako sa od turistickej značky oddeľuje úzky neznačený chodníček a vedie k skalám neďaleko. V lete som si to nevšimol, kvôli hustému porastu. Mám dostatok času a tak nerozmýšľam dlho a naplánujem si malú zachádzku. Z hora je nádherný výhľad široko ďaleko.
Teraz ma čaká cesta do Kavečian po červenej značke, ktorá je súčasťou Cesty hrdinov SNP. Chodník kopíruje viac menej vrstevnicu, takže sa mi ide fantasticky. Tak mám možnosť lepšie vnímať okolie a obdivovať to množstvo rozkvitnutých stromov a kvetín. No aj keď uznávam, kvitnúce brezy a liesky nie sú práve prototypom najkrajších kvitnúcich stromov. Tak či onak, všetko je tak krásne. Je to ako z gýčovej pohľadnice. Mäkké slnečné svetlo s modrou oblohou a kopou kvetov.
Postupne sa neviem dočkať, kedy konečne uvidím pred sebou plot ZOO. To by znamenalo, že sa blížim k cieľu mojej cesty. No nie žeby ma moja prechádzka nebavila, len by to potvrdzovalo môj pocit, aký som dnes rýchly. Ak sa nepochválim sám, kto iný ma pochváli? Spokojne sa sám na seba usmejem, keď konečne narazím na plot. Odtiaľ je to len kúsok.
No ten kúsok cesty sa premení na riadne veľký kus cesty. Trvá mi to dosť dlho, kým dôjdem ku koncu plota a z Hrešnej je to potom tiež nezanedbateľný úsek. Všetko ale nakoniec dobre dopadne. Za tri hodinky a dvadsať minút som späť pri aute. Je krásne ráno a ja mám za sebou nádherné dobrodružstvo. Uvidel som obrovské množstvo lesných kvetov a stromov v plnom rozpuku. Veľká noc sa môže začať.
Pridaj komentár