Malofatranská 100 je podľa všetky možných parametrov jedna z najťažších stoviek na Slovensku (a podľa mňa dokonca asi aj najťažšia). Zúčastnil som prvého ročníka BBU a i keď bolo počasie na figu borovú, nejako som sa zamiloval do Malej Fatry. Minulý rok som si veľmi užil Korunu Turca a moja láska sa ešte viacej zintenzívnila. Preto som túto zimnú sezónu dlho a veľa rozmýšľal, či nevyskúšam práve túto akciu. V mojej mysli som si prešiel všetky mne známe úseky trasy a až sa mi nohy triasli nedočkavosťou. Možno, napriek nesmierne prísnym stop timeom, by som bol schopný cez ne prejsť. Počkať… počkať… nemal to byť skôr článok o ALS, pretekoch ktoré sú o tri mesiace skôr a nemajú nič spoločné s Malou Fatrou?
Nuž, ale keď ALS vypísalo novú, 65 kilometrov dlhú trať s navyše (pre mňa) prísnejším päť hodinovým limitom na 30-tom kilometri, jednoducho som nemohol odolať. Veď to bude veľmi dobrý (ba dokonca až dokonalý!) testovací pretek. Takže áno, ALS mi môže pomôcť učesať si moje očakávania smerom k Malofatranskej. Nechcem tým povedať, že to bol jediný dôvod účasti, ale jeden z významnejších.
V piatok beriem auto, v Prešove ku mne pristupuje Jozef a Juraj. Cesta do Svitu prebieha rýchlo a ešte rýchlejšie prebehne prezentácia. Potom sa všetci traja presúvame na internát (tam máme ubytovanie), vystojíme si krátky rad (ktorý sa za nami neuveriteľne predĺži) a konečne sme na izbe. Je veľmi prekvapujúce a zároveň aj uspokojúce (upokojúce?), že sme všetci traja na tej istej izbe,hoci sme sa o to vôbec nesnažili.
Na izbe zisťujem, že som si doma zabudol elastické nohavice pod nohavice, takže sa ponáhľam do popradského Decathlonu, kde kupujem najlacnejší kúsok (lebo práve tie mi najviacej sedia). V Utópii si dávam večeru (podľa mňa asi najlepší podnik pre rodiny s deťmi v Poprade), kde vyzerám bez detí a rodiny akosi nepatrične a idem späť do Svitu. Nenapáda mi nič lepšie ako ísť spať (a aj keď nie som v telocvični, spím úplne na figu).
Ráno vstávam veľmi skoro. Na raňajky si dávam müsli a ovsené vločky. Namiesto Monte si dávam dobre preverený (nie prevarený) biely jogurt. Nechcem opäť zažiť šialene výbušnú situáciu z Ľudovej 50-tky. Ubytko je neďaleko štartu, tak sa zdržiavame v teplej a vykúrenej izbe čo dlhšie. Vonku je totiž veľmi tmavo a sivo (a nie je to neskorým východom Slnka). Navyše z oblohy padá také to malé, neuveriteľne nepríjemné a nerozhodné svinstvo. Chcem byť viacej sneh alebo radšej budem dážď? Pán doktor, akosi som nerozhodný. Alebo nie som?
Na štarte som pekne v zadu (ako vždy). Odpočítava sa posledných desať sekúnd a za ďalších desať sekúnd je špička, stred a aj záver štartovného poľa v nedohľadne. Tak mi treba. Treba ísť veľmi rýchlo a mám pocit, akoby to všetci chápali, ale len ja nie. Na asfaltke sa nestrácam, ale akonáhle trasa zabočí do lesa, už som stratený. Kadiaľ vlastne mám ísť? A pritom som si o sebe vždy myslel, že mám neuveriteľne skvelý a bezchybný orientačný pretekársky bežecký zmysel. Iba žeby nie.
Našťastie nachádzam správny chodníček a vydávam sa ním. Kdesi v diaľke vidím ľudí a pomaly sa k nim blížim. Predbieham (hore kopcom skôr predchádzam) zopár osamotených duší a na Smolníku sa ku mne prihovára dvojica z Oravy (chlapci, ospravedlňujem sa, mená som zabudol/nezachytil). Vraj kvôli môjmu videu z Rusínskej (kto vie z ktorej Rusínskej) sa aj oni minulý rok prihlásili na ten pretek. Veľmi som ich prekvapil, lebo dobre vedia, že ja sa pohybujem skôr diaľkoplazeckým tempom a na Rusínskej som ich predbehol až na poslednej občerstvovačke. Teraz je to oveľa skôr. Je to preto, lebo cítim na sebe nesmierne silný tlak stop timemom na 30.-tom kilometri. Dúfam, že sa dovtedy nezosypem.
V zbehu dochádzam Jožka (nie Jozefa, ten mi je už na míle vzdialený), organizátora tej doteraz niekoľkokrát spomínanej Rusínskej. Prehodíme zopár slov (možno aj troška viacej ako zopár slov) a pomaly sa mu v ďalšom stúpaní vzdaľujem. Tu zasa dochádzam Petru a tá ma (úprimne) šokuje. Pochváli mi moje video z Koruny Turca, vraj teraz v zime je krásne si pripomenúť teplé a letné počasie. Ešte raz, na pár kilometroch som spoznaný nie raz, ale dokonca dvakrát (a dokonca aj jednou, nebojím sa to otvorene povedať, ultra legendou a skvelou spisovateľkou).
Aby to nebolo málo, cestou do kopca dochádzam aj Ivanu, na ktorej prednáške som bol vo štvrtok (bola tam spolu s El Presedintem, Kamilou a zasa tá moja pamäť deravá, zabudol som ako sa volala posledná hosťka). Pochválil som ju (lebo ako sa hovorí: co pravda to ne hrich) a ona mi potom logicky utiekla. Dolu kopcom. Ani sa jej nečudujem.
Kopu ľudí ale predbieham na prvom kontrolnom a občerstvovacom bode, kde sa vôbec nezdržiavam. Vody vo fľašiach a jedla po vreckách mám dosť. To som im teda natrel! Alebo aj nie. Lebo na nekonečne dlhom miernom stúpaní, nasledujúcej ešte dlhšej rovinke a povinnom klesaní, ma dobieha stále viac a viac ľudí. Tak ja tlačím na pílu jak šialený (a čo som čakal, keď som sa sem vôbec prihlásil?) a všetci ostatní idú s ľahkosťou srnky vpred. Je mi do plaču.
Všetko sa mení, keď treba pokračovať smerom do prudkého kopca. Tam sa zastrájam, že im tu zasa ja ukážem (svoj chrbát)! Budú dýchať prach spod mojich nôh. Alebo sneh, lebo všade je zrazu veľmi veľa snehu. Je to jedno, budem jednoducho rýchlejší. Tak ten rýchly postup vpred, sa mení na troška pomalší (nuž, musím sa aj troška pokochať okolím, nie? alebo jednoducho už nevládzem?) Miestami sa borím sivo bielou hmlou a brodím bielo sivým snehom. Napriek (alebo práve preto) ťažším podmienkam (kto by povedal, že je polovica marca) je to tu veľmi príjemne zaujímavé.
Nasleduje prudký zbeh dole kopcom a nejaké to stúpanie po zvažnici. Predo mnou registrujem jednu osamelú (zblúdenú?) dušu. Nenápadne sa k nej približujem avšak mizne mi za zákrutou. Keď sa konečne aj ja dostávam na inkriminovanú zákrutu, nikde pred sebou ju nevidím. Kam sa podela? Snáď sa neprepadla pod čiernu zem? Ale kdeže, išla opačným smerom. Do neba! Totižto hneď za zákrutou je odbočka do (ne)príjemného kopca. Tak neostáva mi nič iné, len ísť tým smerom.
Nuž dobre, presviedčam sám seba. Aj tak sa mi stúpania viacej páčia. Či? Miestami sa dokonca ukazuje troška slniečko. Dochádzam zopár ľudí a ťaháme to chvíľu spolu. Pred sebou vidím ďalšiu skupinku bežcov, v ktorej jasne identifikujem aj Juraja. Lenže nechajú sa zlákať širokou cestou dolu kopcom ktorá ich k cieľu nedostane. Kričím na nich, otáčajú sa a navraciam ich na tú jedinú správnu a pravú cestu za spasením – hore kopcom.
Prekladám nohu pred nohu a počujem dupot nôh. Niekto ma predbieha. A potom o chvíľku zas. To som až tak brutálne spomalil? Je to čelo pretekov krátkej trasy. Brutalita. Oni idú do kopca s úsmevom na perách rýchlejšie ako ja s grimasou na tvári bežím dolu kopcom. Na Kozom kameni sa nechcem veľmi zdržiavať, ale musím si dávať veľký pozor v klesaní. Všade je toľko ľadu, až by sa miestami zišli aj mačky. Ale celkom sa aj teším. Som len dva kilometre pred občerstvovačkou a do stop time mi chýba viacej ako päťdesiat minút. To už určite nejako zvládnem.
Pred kontrolou ma predbieha chlapík len v kraťasoch a topánkach. Žiadne tričko, žiadne nohavice, jednoducho sa tento maník prišiel sem do snehu a mrakov poopaľovať. Kým dôjdem na kontrolu, už je niekde v čudu. Tak sa aj ja zdržiavam minimálne. Nechávam si načapovať ionťák a vodu, do úst hádžem za hrsť arašidov a pokračujem zvlneným terénom ďalej. Veľmi ma teší prekračovanie Hornádu, potôčika nie širšieho ako dvadsať centimetrov. A na moje veľké prekvapenie sa zrazu na ceste objavuje sneh. Nie ten ranný nový sneh, ale ešte zo zimy. Miestami je ho viacej ako tridsať čísel.
Pohybujem sa zvažnicou, opäť smerom dole a som v bežeckom flowe. Ide sa mi dobre. Keď dochádzam na lúky s prudkým stúpaním, flow ma neopúšťa. A to som už na trati vyše päť hodín. Slnko tiež vyšlo spoza mrakov a všetko je zrazu nejako viacej svetlejšie a veselšie. Paráda. Pri zbehu na jednej lúke ma dobieha Mildo. Okamžite mi naskakujú skvelé spomienky z Východniarskej, keď sme sme spolu pretrpeli polovicu trate. Prechádzame nejaké super dôležité veci (určite to boli superdôležité veci). Potom dobehneme ďalšieho bežca, Mildo pozná aj jeho a troška spomaľuje, aby sa porozprával aj s ním.
Naša a aj kratšia trať sa spájajú a zrazu je okolo mňa veľmi veľa bežcov. Pomaly ich obieham a ešte viacej ich predbehnem na ďalšej občerstvovačke, kde sa zasa nezdržujem. Klusom stúpam do prudšieho (nie prudkého) kopca a pomaly ma niekto dobieha. Pomaly ale nezadržateľne sa približuje. Ideálne miesto otestovať hypotézu: že rýchla chôdza môže byť efektívnejšia ako klus. Vypúšťam letovú fázu, prechádzam do svižnej chôdze, opieram sa o paličky a funguje to. Chlapík za mnou stále kluše, ale ja sa mu vzďaľujem.
Hypotéza potvrdená.
Trasy sa opäť od rozdeľujú a ja som zasa sám v lese. Nikde nikto iba ja, les, ďalšie kilometre, lesní robotníci a lesná ťažká technika. Na jednom mieste musím dokonca počkať (dlhšie ako by mi to bolo milé) na okraji čistinky, kým prejde lesný traktor s nebezpečne skákajucími kladami.
Po vyjdení z lesa stretávam mierne zmäteného mladíka. Prichádza z iného smeru a nie je si istý, ktorým smerom sa má vydať. Rovno alebo má zabočiť smerom ku mne? Uisťujem ho, že ide dobre, to len ja som na inej trati. Troška mi je ho aj ľúto a začína mi byť aj ľúto, že pomaly sa blížim k cieľu. Áno, ešte ma čaká viac ako desať kilometrov, avšak to nie je zasa až tak veľa. Prechádzam lúkami, zbieham dole lesom a som tesne pred ďalšou občerstvovačkou. Bežci z krátkej trate sú k nej neomylne priťahovaní ako žraloky ku kvapke krvi v mori. Do frasa, asi už nie som najčerstvejší, keď mi napadajú takéto prirovnania.
Ja však nemôžem ísť rovno. Najprv musím odbočiť, prejsť veľa dĺžkových metrov po ceste, potom veľa výškových metrov na zjazdovke, pokrytej snehom. Poviem pravdu, cítim sa zrazu sviežo. Alebo asi skôr menej zničene ako ľudia predo mnou. Idem síce pomaly avšak dostatočne tvrdohlavo a vytrvalo. Skôr tvrdohlavo. Určite tvrdohlavo. Na konci zjazdovky vidím trasu. Smerom dolu. Tu by sa určite zišli mačky. Schádzam, šúcham sa, šmýkam a poskakujem smerom dole. Ako nelyžiar si neviem predstaviť, ako sa tento kopec dá na tých pár kusoch „dreva“ bezpečne zísť dole.
Dole si vydýchnem, nezdržujem sa (dám si iba jeden pohár kofoly) a pokračujem ďalej. Chvíľu asfalt, chvíľu lesná cesta, kopu bežcov i obyčajných turistov, otázky či je to ešte ďaleko a zistenie, že cieľ je už relatívne veľmi blízko. Padá na mňa nie únava, ale smutné zistenie, že už budem naozaj o chvíľku v cieli a táto strastiplná cesta bude na konci. Chcel by som sa túlať ešte niekoľko hodín prírodou. Aspoň ešte jeden ďalší maratón. Bežím dole kopcom popod vedenie vysokého napätia, predbieham toho mladíka, ktorého som nedávno zneistil a zrazu sa treba štverať zasa do prudkého kopca.
Idem najrýchlejšie ako sa len dá a zrazu mám dosť. Pred piatimi minútami som chcel aby to nemalo konca kraja a zrazu nadávam na kopec predo mnou. Chcem zrýchliť ale nedá sa. Kam sa podela moja tvrdohlavosť? Čo bude tvrdšie, kopec alebo moja hlava? Na moju hlavu by som teraz nestavil ani deravý groš. Stúpanie nie a nie skončiť. Žeby som to riadne prehnal, zrazu ma jednoducho vypne a ostanem tu uprostred lesa? Naveľa naveľa som konečne na vrchole a predo mnou ostávajú posledné dva kilometre.
Dole kopcom sa nechávam lahodne láskať ľúbeznou gravitáciou a predbieham zopár ľudí. Niekto má ten šialene skvelý nápad a terigá sa hore kopcom v protismere a povzbudzuje každého. Vrátane mňa. Je to veľmi milé. A ja si hovorím: prečo som mal vôbec problém ísť hore? Veď je tu krásne.
Zrazu sa objavujú tabuľky, aby som si otočil štartovné číslo dopredu. Pripravujem sa na posledný šprint (zrazu mám energiu), vybieham spoza zákruty a zrazu som v cieli. Bez šprintu. Aj tak dobre.
Pár minút za mnou dobieha Mildo, dávame si polievku, troška pokecáme a po polhodine smer izba. Plán je dať si sprchu, pobaliť sa a hajde domov. Cestou stretávam Juraja, ktorý dobehol do cieľa za 9:20. Jozefa nikde nevidno. Nie preto, žeby ešte bol na trati ale preto, lebo už dávno dobehol (v cieli bol za 8:23). Cesta domov je v podstate krátka, príjemná a plná dojmov.
Ako hodnotím pretek? Mojím najväčším strašiakom bol stop time na 30. kilometri. Ten som v podstate zvládol s prehľadom a v druhej polovici som mal ešte dostatok energie a síl, aby som ju väčšinu bežal. Určite tomu dopomohol aj prudko behateľný terén a lúky. Môj odhadovaný čas (a to som si myslel, že som bol v tomto odhade veľmi odvážny) desiatich hodín som prekonal o viac ako hodinu. Teraz sa už z toho len poučiť a zobrať si to najlepšie na Malofatranskú stovku. Tá bude hrýzť úplne inak. Veď podľa môjho (zasa odvážneho) odhadu, budem po deviatich hodinách ešte len na 39. kilometri na Chate pod Chlebom. Ešte ma bude čakať vyše sedemdesiat kilometrov. Hmm, neodhryzol som si predsa len príliš veľké sústo?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 03. 2026 | 8:57 h:min | 64,3 km | 8:21 min/km | 2749 m |
Pridaj komentár