Belove akcie predbieha ich povesť (právom). Naklonené rovinky vhodné pre tehotné a kojacie matky sú len krycím pomenovaním pre extrémne šalenoty (a nalákanie dosiaľ neznalých obetí). Preto, keď El Presidente ohlásil skrátenú (rozumej tínedžerskú) trasu, vedel som, že sa toho musím zúčastniť. Nie preto, lebo trasa bude kratšia (a jednoduchšia) ale práve preto, lebo trasa bude kratšia (a óóóóóóveľa ťažšia ako sa bude len podľa parametrov zdať).
To sa hneď prejavilo po výberom štartu, nakoľko jednoduchšie je dostať sa na štart zo železničnej zastávky ktorá je v susednej dedine ako zo železničnej stanice, s menom dotyčnej dediny. Inak predštartovná prezentácia a všetky ostatné prisluchajúce činnosti prebiehajú úplne hladko. Tak ako prvý kilometer, ktorý bol snáď najjednoduchší z celých pretekov. Následný výstup po skalách na Koľvek pomimo chodník a prechádzka po skalnom mestečku, oprášil moje dávne spomienky na Bokšov. Zostup (a obchádzaním všetkých tých popadaných stromov na chodník) z Roháčky do Margecian to ešte vyšperkoval. Totálna paráda a slasť (pre ortodoxných masochistov).
Ak sa niekto dal učičíkať prvou občerstovačkou (a prítomnosťou samotného vysmiateho Bela), dosť padol na hubu stúpaním na Šľuchtu. Už to samotné meno musí vzbudzovať podozrenie, že to teda nie je v žiadnom prípade prechádzka ružovou záhradou. Či narcisovou záhradou. Alebo hocijakou inou záhradou. Chodník sa potom trošku na niekoľko kilometrov ukľudňuje. Stúpanie na Folkmársku skalu ukazuje zasa pravú tvár (s bolestivým úškrnom) Východniarskej. Nasleduje (doslova) horská dráha. Prudko hore a prudšie dole.
V Kojšove milí dobrovoľníci s milým úsmevom pomáhajú dopĺňať energiu a hlavne nedostatkovú vodu. Navyše sa snažia ukľudniť zopár hysterických pretekárov (ktorí chcú oprávnene hodiť uterák do ringu). Aspoň sa mi to tak zdá. Moja pamäť vykresľuje nasledujúce stúpanie na Kojšovku ako malinu. Po pár desiatkach minútach sa ukazuje, že jej nemôžem v žiadnom prípade veriť. Je to nesmierne dlhé. Nepríjemné. Taká mierna naklonená rovinka.
Čas postupuje a Kojšovka sa nie a nie priblížiť. Keď som nakoniec tam, mám pocit, že snáď v lepšom prípade snívam, a v tom horšom rovno halucinujem. Do reality ma dostáva Peťo Š. a ostatní dobrí ľudkovia, ktorí sa o mňa starajú v čajovni Katka. Našťastie nemusím za tento servis zaplatiť dušou a navyše podpísať zmluvu krvou (keď nad tým tak rozmýšľam, toto Belo určite zakomponuje budúci rok do prihlášky), stačí ak im ukážem čelovku a izotermickú fóliu.
Rýchly postup ešte zrýchlim, keď dôjdem na Idčianske sedlo. Som v polovici a tak postupne pridávam pomalý klus dolu kopcom. Dochádzam nejakú skupinku spolutrpiteľov a ťaháme to spolu (ja na poslednom mieste, lebo i tak som najpomalší zo všetkých) až po ďalšiu občerstvovačku. Tam im odbieham/odchádzam, lebo ja tam ani nečapujem vodu a zdržiavam sa tam minimálne.
Zisťujem, že úplne milujem stúpania do kopcov. I tie úplne nezmyselné. Asi nie som celkom normálny. Vychutnávam si každú zákrutu, každý výškový meter, každú sekundu. Pod Tisíckou stretávam hrdinu Cesty hrdinov SNP, ukazujem mu Horskú poštu (ďalší Belov projekt) a on sa tomu krásne a úprimne teší. Prebieham cez Lajošku, kde je asi bambilión ľudí s bambiliónom (elektro)bicyklov. Počujem len za sebou šum a poznámku, že sa tu koná nejaká ultra akcia. Vyslovené je to však s dešpektom (aspoň sa mi to tak zdá). Tak sa radšej poberám rýchlo preč.
Nad Vyšným Klatovom si sadám na stoličku a nechávam sa obskakovať ďalšou super partiou dobrovoľníkov. Neviem do seba natlačiť cestoviny, zjem ich len zopár. Tak sa radšej zdvihnem a pokračujem. Pred sebou vidím pretekárku, snažím sa ju dôjsť, neskôr i dobehnúť, ale v podstate mi mizne v diaľke. Je fakt dobrá a rýchla. Prechádzam cez mne veľmi dobre známe lúky a pomaly sa začína stmievať. Na otvorenom priestranstve nie je ešte tma ale medzi stromami si už musím začať prisvecovať čelovkou.
Na ceste pri Alpinke dochádzam tú pretekárku. V stúpaní na Hrešnú ju nechávam pomaličkyza sebou. Na poslednej občerstvovačke Jeróme roztáča diskotéku. Nakoľko ja netancujem a nemienim s tým práve teraz začínať, rýchlo opäť odchádzam. Prechádzam popri dobre známom dlhom plote ZOO (a troška sa naozaj cítim ako nejaké zviera). Do cieľa je to ěste zopár kilometrov ale je to oveľa menej ako dnes ráno na začiatku.
Rútim sa tmou, každú chvíľku sa nalievam vodou a ládujem sa nejakou energiou. Nezrútim sa vyčerpaním? Asi nie, ale som dosť na hrane. Zdá sa mi to nesmierne dlhé. Stále len stromy, občasné zapískanie nejakého nevyspatého vtáka a v tom zrazu bum! Približuje sa ku mne svetlo. Žiadne UFO, duch alebo nejaká iná mátoha. To len míňam ďalšieho SNPčkára uprostred lesa skoro uprostred noci.
Po tomto divnom stretnutí sa blížim ku Kysaku a vidím sa už v cieli. To by ale nesmelo nasledovať výstup na už neexistujúci Kysacký hrad. Nohy úplne rozbité z predlhého zbehu neveria tomu, že treba ísť zrazu smerom hore. Nohy hovoria fuj! Čo si sa zbláznil? Nemienime spraviť už ani jeden jediný krok. Prihováram sa im pekne a ony ma pekne ignorujú. Nakoniec sa predsa len podvolia hlava však začne štrajkovať. Nepáči sa jej úzky hrebeň, cez ktorý idem. V biednom svetle čelovky tu vyzerá dosť nebezpečne. Za vidna však nie. Tak sa toho držím. Nič nie je nebezpečnejšie ako príliš živé predstavy.
Nakoniec som v cieli, kde Belo ako správny organizátor víta každého pretekára, dávam si sprchu a guľáš. Opätovne sa rozprávam s Peťom Š. a dobrovoľníkmi z čajovne. Takto dobre som dosiaľ žiadne preteky neabsolvoval. Či už na ceste alebo v lese. Polmaratón alebo stovku. Veľký podiel na tom mali všetci maximálne suproví dobrovoľníci. Aj ostatní bežci mali na tom veľký podiel. Trať bola postavená heslom First fun then run a bolo to naozaj tak. Prvá polovica bola určite oveľa ťažšia i keď ani druhá nebola vôbec jednoduchá (bola ťažšia ako ťažšia polovica iných pretekov). Takáto trať má určite svoje miesto v kalendári Slovak Ultra Trail ligy. Ale osobne by som rád vyskúšal i nejaké o troška dlhšie preteky (cca 130-140 kilometrov) s väčším stúpaním (cca 6000 výškových metrov) v okolí Košíc. Belo by určite našiel niečo vhodné a zábavné. O tom však môžem len snívať.
Pridaj komentár