Ako napísať rýchlo, dobre a vhodne aká bola Výprava Vihorlat 2023 (alias VéVé 23)? Je už to ôsma edícia expedície na Vihorlat. Od skromných začiatkov (keď som šiel iba ja a Niňo) to postupne nabobtnalo na dvanásť ľudí (Dominik, ja, Matúš, Mirkuff, Šimon, Samuel, Evka, Tadeáš, Dotka, Tamara, Evička a Tomáš). No nie je to úžasné? Jedine, či bude dostatok priestoru na všetky tie stany (a celty a hamaku).
Klasicky v sobotu nastupujeme do autobusu a teperíme sa až do Remetských Hámrov. Vozidlo je celkom plné, mnoho ľudí ide na Šíravu, kde sa koná zraz motorkárov. Tomu zodpovedá i premávka na ceste (asi bambilión dvojkolesových tátošov sa premáva sem a tam a nadôvažok i naspäť). Je riadne teplo, teplejšie ba dokonca by som povedal, že až horúco. Schladíme sa dobrou a studenou zmrzlinou (ako posledné roky v Hámroch vždy na začiatku výpravy).
Potom sa už môže začať samotný výstup. Ide sa fajn (až na to, že je stále horúco) a sme nesmierne radi, že sa po chvíľke teperíme v lese (a teda nie je až tak teplo). Veľmi sa tešíme, keď dôjdeme k studničke. Dávame si prvú dlhšiu prestávku, filtrujeme vodu (kam sa všetka tá tekutina podela?) a sa i posilňujeme (jedlom). Je to celkom fajn.
Idem chvíľku s Tomášom (rozprávam mi krásno milé detské vtipy) a naša skupinka sa roztrhá na niekoľko menších stádočiek. Pubertiaci idú spolu, dievčence tiež a staré kone sú staré kone. Zo všetkých strán počujem len, kedy budeme konečne na Starej koniarni? Lebo tam je potôčik a skoro každý sa teší na schladenie sa v ňom. Keď tam nakoniec dôjdeme je to tak. Detičky (a nielen oni) s výskotom včľupnú doň a tešia sa tak ako keby to bola najlepšia pláž sveta (a pre ne v tej chvíli aj je).
Horúčava nepovaľuje ale nakoniec sa i tak musíme dať na ďalšiu etapu. Ďalšia zastávka má spočiatku byť tesne pod prudkým kopcom (skvelý pracovný názov) ale nakoniec musíme zastaviť ešte na pol ceste k nemu. Niektorí sa už pýtajú kedy tam budeme (na Poľane) a ja im nemôžem dať dobrú a očakávanú odpoveď. Ešte stále je to riadne ďaleko a navyše to najväčšie prevýšenie je ešte pred nami. Tak či tak sa nakoniec nejakým zázrakom dostaneme pod najstrmší svah a vyhlasujeme ďalší oddych.
Ja kontrolujem na mobile poveternostnú situáciu a veľmi ma nepoteší rastúca búrková činnosť severne od Sniny. Snažím sa trocha urýchliť náš postup (nerád by som ostal napospas živlom len tak v kopci). Ide to pomaly s prestávkami ale v podstate i tak veľmi dobre. Keď sme neďaleko Poľany párkrát začujem divné zvuky a nie som si istý či sú to hromy alebo niečo iné (počuť to veľmi slabo a zriedka). Pokúšame sa rýchlo postaviť stany. Teda ja môj trojmiestny (ktorý si znárodňujú malé dievčence), Matúš svoj dvojmiestny (pre seba a Tomáša), Šimon s Tobiášom si medzi stromami naťahujú celtu a majú v pláne len tak prespať. Mirkuff má najviac práce, stavia trojmiestny stan pre seba, Evku a Sama. K tomu ešte jeden dvojmiestny, v ktorom nakoniec prečká noc Niňo (i keď mal spočiatku veľa rečí, že on prespí v prístrešku). Ja si staviam požičanú hamaku a musím uznať, bolo to celkom jednoduché (vďaka Peťo K. za návod). Ostáva sa už len presvedčiť, či som to spravil dobre (v noci).
Na Vihorlat sa nejde, lebo detiská svorne zisťujú (a vrieskajú), že sú hladné. Tak sa okolo toho robí veľký kolotoč. Milo ma prekvapuje Niňo, hrá sa na šéfkuchára a ponúka jedlo všetkým dookola. Teda najmä jeho najväčšiu špecialitu – wrap s daalom (šošovicou) a zemiakovými čipsami. Uznávam, bolo to vynikajúce. Ja si namiesto daalu robím čili con carne ale čipsy nemôžu chýbať. Potom sa len filtruje voda, opekajú špekáčiky a tak podobne. Kým nie je veľká tma (a hrmenie už dávno ustalo, navyše na chvíľku sa nad nami zmiluje dátový bôžik a kontrola radaru hovorí, že žiadne zrážky nám nehrozia), napadne nám, čo takto sa vydať na nočný výstup na Vihorlat. Nebude to extrémne dobrodružstvo (pre deti)?
Od Mocákovcov ide iba Mirkuf ale inak sme v plnom počte. Trocha nám síce chýbajú čelovky (Niňo si svoju zabudol v Michalovciach a Dotkina sa niekde zapotrošila ešte v Košiciach) ale svetielko (nádeje) z mobilu taktiež pomôže. Tak sa do kopca vydáva hadík svetiel. Na hrebeni míňame spiaceho cyklistu (teda on nespal na bicykli ale vedľa neho) a vychutnávame si nezvyčajné výhľady plné iskičiek. I tých na oblohe ale i tých ľudských na zemi. S Niňom kontrolujeme na mape najväčší svetelný oblak na obzore a vychádza nám, že to môže byť Užhorod. Nikdy som si to neuvedomil, že je to možné.
Dotka s Tamarkou sú potom unavené a idem s nimi do základného tábora. Rýchle prezlečenie do pyžama (alebo spacích vecí), dve rozprávky na dobrú noc (druhá bude mať pokračovanie na budúci rok, tak nech sa už teraz tešia) a čo potom budem robiť ja? Prichádza Matúš so svojimi chlapcami ale Dominik s Mirkufom vraj ostal ešte hore. Tak keď je nakoniec (relatívne) ticho (v tábore), idem im oproti. Stretávam ich na polceste a v družnom rozhovore ideme späť. Niňovi sa tento nočný výlet zapáčil natoľko, že chce aby na budúci rok sa mohlo spať hore na hrebeni. No uvidíme.
Všetci traja sme tiež veľmi unavení a raz dva už oddychuje vo svojom nočnom pelešteku. Mne je tak horúco, že dokonca nie som ani prikrytý spacákom. Po hodinovom prehadzovaní sa rozhodnem prejsť sa a obdivujem nádhernú nočnú oblohu (večer bolo ešte troška zamračené ale teraz už je nebo posiate tisíckami hviezd). So svojimi slepými očami obdivujem Mliečnu cestu, M31, χ a h Persei. Tak to sa mi už dávno nestalo. Nakoniec únava ma predsa len premáha a kotvím v hamake. Zaspávam.
Nad ránom mi je trocha na plecia zima (potom po rozhovore v pondelok s Peťom K. zisťujem, že som si dal naopak zateplenie pod hamaku) ale i tak je to dobré. Niňo sa neprekvapivo budí pred piatou (a to je ešte celkom tma) ale nakoniec zalezie do spacáku v stane (a spí ešte ďalšie dve hodiny). Ja takisto spím. Keď som nakoniec hore, Matúš už pobehuje po tábore a pripravuje raňajky pre seba a celú perepuťu.
Následne ďalšie kolečko filtrovania vody a príprava raňajok pre moje milé deti (a mňa). Nikto sa nikam nejako extrémne neponáhľa, veď máme čas. Z Vihorlatu zišiel spáč (a po rozhovore z neho vyšlo, že tam bolo dosť veľa múch a mušiek cez noc) a nakoniec sa všetci vydávame na ďalší výstup na Vihorlat. Tentokrát denný. Je teplo a dusno. Varím sa vo vlastnej šťave (alebo aspoň sa mi to tak zdá). Teraz ráno nevidno Užhorod (opar nad obzorom je výrazný). Robíme si fotky, rozprávame sa s ďalšími turistami a nakoniec sa vraciame na Poľanu.
Všetci sa balíme (Niňo i Dotka výrazne pomáhajú), trocha stresujem (kam sa podel nôž, paličky, stanové kolíky, piškóty a milión ďalších vecí?). Predsa sme len pobalení a môžeme sa vydať na cestu. Naše kroky smerujú dole prudkým kopcom a tak teplota prudko stúpa. Robíme si prestávky na všetkých možných a nemožných miestach. Ani ja sa už neviem dočkať kedy budeme na Koniarni. Robíme krátku prestávku (kratšiu ako by si to deti predstavovali ale dlhšiu ako by som si to predstavoval ja), tlačíme do seba jedlo a filtrujem vodu! Už by mi to chýbalo, ak by som nefiltroval.
Teraz naozaj začína tá oveľa ťažšia časť zostupu. Je okolo obeda, slnko neuveriteľne páli a asalt páli ešte viac. Niektoré deti (a i dospelí) už len tak prešľapujú z nohy na nohu a neviem ich motivovať do ďalšej chôdze (mám dosť problémov i sám so sebou). Chcem(e) však stihnúť autobus o 13:49 a tak musíme nakopnúť naše motory. Nekončíme po asfaltke ale prechádzame ako posledné roky cez farmu. Tam na nás „zaútočia“ krvilačné kone (no, mali otvorené dvere do výbehu a chcú niečo pod zub od prechádzajúcich turistov) a príde sa políškať border kólia (ktorá nepúšťa kone blízko k bráne na hranici pozemku). Opäť sme síce na slnku ale pod nohami aspoň máme hlinu (udupanú na najvyššiu tvrdosť).
V dedine stále nemajú otvorenú ani krčmu (takže žiadna zmrzka alebo sladený nápoj). Vieme teda, že stíhame autobus (prichádzame desať minút pred odchodom). Jedno decko zaspáva hneď po nástupe do autobusu (a ja sa musím veľmi premáhať, aby som nešiel za ním). V Michalovciach je ešte teplejšie a ešte dusnejšie ako v Porube (ani ma to neprekvapuje). Ak by som to mal v krátkosti zhrnúť, tak to bola jedna z najlepších expedícií na Vihorlat. Napriek úmornému teplu sme dokázali vyjsť na Vihorlat, mali sme šťastie na búrku (ktorá nás obišla) a mali sme extrémny nočný výstup na Vihorlat. Kde sa každému, kto vyšiel hore , veľmi páčilo (mne naozaj veľmi). I ten zostup v teple nebol až zasa taký zlý (ale to sa treba opýtať skôr detí ako mňa). Už sa veľmi teším na budúci rok.
Pridaj komentár