Nie je vôbec prekvapujúce, že leto už konečne a bezpodmienečne skončilo. Je po jesennej rovnodennosti a noci sú už dlhšie ako dni, slnečné počasie je buď za mnou alebo ďaleko predo mnou. Aj keď zatiaľ nemrzne, studené teploty a sychravosť dokáže riadne zaliezť pod kožu. Je to koniec mojich prechádzok? Ale kdeže, neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. A ja som vždy veľmi pekne (dobre) oblečený chlap! Teda dúfam.
Cestou na Sigord mi dvakrát pred auto skáču srnky. Vôbec nerešpektujú rýchlejšie, silnejšie a ťažšie vozidlo. Ja som avšak celkom pokojný vodič a tak bez problémov dobrzďujem auto a k žiadnej zrážke nedôjde. Po zaparkovaní auta na parkovisku sa vydávam na cestu. Smerom od hotela počujem nepretržité a dosť silné zvuky vzduchotechniky, klímy alebo čo to vlastne je. Keď som celkom vzdialený od každej z budou a zvuky stále nemiznú, dochádza mi čo vlastne počujem. Veď to je nefalšovaný ryk jeleňov v ruji!
Ide sa mi veľmi pohodlne a rýchlo a je to najmä zásluhou nie mojej skvelej fyzičky či psychičky ale asfaltovým povrchom cesty. Teda keď som sa pripravoval na cestu, nepozrel som si kadiaľ by mali viesť moje kroky a tak som celkom prekvapený až kam vedie cesta. Ber alebo neber, tak sa na to pozerám z tej lepšej a rýchlejšej stránky. Vedľa cesty tečie potok a z tej strany zrazu počujem divné lámanie konárov. Tiene tak rýchlo zmiznú až neviem či to bola črieda divých svíň alebo stádo divých jeleňov?
Ako som stále vyššie a vyššie teplota trocha klesá až je okolo alebo pod rosným bodom. Vidím ako sa mi z úst derie para (aj keď viem, že to para nie je ale skondenzovaná voda v podobe drobnučkých kvapôčok). Prudký kopec ma núti k fyzickej námahe a to znamená ešte viacej pary z úst. Je všade vôkol mňa a tak mi pomaly začína dochádzať, to asi bude regulárna normálna hmla. Toľko som predsa vody v pľúcach nemal, či?
Pred mojím presne zvoleným plánom mám náskok približne štyri minúty. Na potvoru v tejto hmle sa mi podarí zablúdiť, nakoľko je vidno tak asi na desať metrov. Ak som náhodou v mieste s trocha redším závojom. Ani celkom vzdialený východ slnka tomu nenapomáha a tak je to zvláštna kombinácia čiernej tmy a bielej hmly. Kým mi dôjde správny smer na korektnú cestu (pravdaže som sa mal vybrať do najprudšieho kopca), prejde aj desať minút. Potom nie som ani trocha rýchlejší. Dosť intenzívne sa tu ťaží a križovatky sú takmer na každom kroku.
Dochádzam k vyhliadke, z ktorej kvôli tme nevidno nič (a aj kvôli zas o trocha hustejšej hmle). Snažím sa spraviť nejakú samo vysvetľujúcu fotku ale aj s najdlhšou expozíciou a najcitlivejším nastavením snímacieho čipu získavam krásnu rovnomernú čierno čiernu fotografiu. Ani sa nepokúšam o druhý pokus. Tak si idem len sám so svojimi vlastnými myšlienkami (démonmi?). Nie je to vôbec zlé, idem totiž dole (a moja nálada tiež?). Neprší ale včera áno a aj terajšia hmla nenapomáha schnutiu trávy.
Keď sa pozriem na hodinky a vidím ako mám meškanie presahujúce dvadsať minút, no myslel som si o sebe a svojom tempe už aj lepšie veci. Kútikom oka sa mi zdá tá tma trocha belšia. Po chvíli rozmýšľania a chôdze som o tom skalopevne presvedčený. Asi sa naozaj začalo rozvidnievať. Potom to už ide celkom rýchlo. Cesta dolu kopcom sa na chvíľu končí, to keď dochádzam k Zbojníckemu hradu (alias Soľnohrad a.k.a Salzburg) je už celkom dobre vidno. Fotoaparát napriek tomu potrebuje dlhšie expozičné doby.
Po pár minútach na hrade nie som sám. Neprišla sa na mňa pozrieť žiadna Biela či Čierna pani a dokonca ani žiaden rytier bez bázne a hany a už vôbec nie bez hlavy. Keď spoza múru vyjde chlapík s foťákom, neviem kto je viacej prekvapený. Ja alebo on? Len sa pozdravíme na pol úst a každý si robí vlastné sólo fotky. Ja sa navyše predsa len potrebujem presunúť a dôjsť k autu.
Posledný kilometer je stále prudký, potom sa však cesta vyrovná, prejdem popod vedenie ultra vysokého napätia (to nehovorím o výške stožiarov) a po chvíľke ešte raz. Teraz je to takmer rovinaté, ak teda nepočítam občasné malé kopčeky. Stále počuť ručanie jeleňov a kto to nepočul môže si mylne myslieť, že za rohom na neho číha nejaká ľudožravá šelma. Lesík je tu celkom pekný, dubový a v takomto okolí predsa šelmy nežijú. Asi.
Podarí sa mi nejaký ten čas z môjho manka ukrojiť, ale nie všetok. Prichádzam k autu a je tu koniec. Dnes to bolo ako skoro vždy veľmi pekné a milé. Poprechádzal som sa miestami, kde moja noha ešte nespočinula a napriek malým výhľadom sa mi tu páčilo. Určite sem niekedy v blízkej dobe opätovne prídem. Možno už o týždeň, ktovie?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 27. 09. 2020 | 2:55 h:min | 17.36 km | 10:06 min/km | 645 m |
Pridaj komentár