Chlad, nedostatok svetla, vlhko to sú všetko vlastnosti ktoré sa vyskytujú na jeseň, zimu a dokonca i na jar. To posledné zmienené ročné obdobie má jednu skvelú vlastnosť a tou je pribúdanie svetla, lebo slnko celkom logicky vychádza stále skôr a skôr. Kým začiatkom januára som strávil po tme niekedy i 2/3 celkovej túry, s postupom času sa ale stále skôr a skôr rozvidnievalo. Niežeby mi prechádzať sa v tme nejako extrémne vadilo ale veľmi ma teší, ak sa objaví nejaké svetlo. Tento vzor bol jasný a trvalý až do dneška. Nastal skok v čase a presunuli sme sa mesiac dozadu (Nato stačilo len posunúť hodiny o šesťdesiat minút dopredu. Ak to niekomu nedáva zmysel, aj vo výťahu ak sa ide hore, zdá sa, že múr sa pohybuje dole alebo v pohybujúcom aute vpred všetko ide dozadu.).
Tak vstávam ráno za tmy, autom sa presúvam za tmy, štartujem za tmy, idem za tmy. Čo môže byť ešte horšie? Dážď. Nie len taký mierne drobnokvapôčkový, mrholiaci, romantický a tak trošku teplučký dáždik ktorý osvieži rastlinky, telo i ducha. Ale taký hrubý, buchotajúci, studený, klzký, mokrý, nepríjemný a takmer monzúnový, nekončiaci, blatový, jesenný, bezútešný, drsne surový, jednoducho odporný a všetky zvuky tlmiaci a neprehľadný daždisko. To mi dalo zabrať popísať takú jednoduchú vec akým je súborná kolónia niekoľkých (približne desať na dvadsiatu prvú) molekúl.
Idem po modrej značke smerom na Nad Alpinkou a počítam každý mostík a údolíčko. Aj minule som sa o to pokúšal, nevenoval som avšak dostatok pozornosti a nebol som si istý či to čo som napočítal je aj skutočnosť alebo len nejaký sen. Teraz som pekelne (človek by čakal horúco a ono je zima a mokro) na to sústredený. Tak a problém je naveky rozlúštený: prechádzam cez šesť zárezov, na troch miestach je drevený mostík a na troch nie. Huráááá. Som na seba hrdý, bol to úspešný deň, i keby som mal skončiť teraz.
Nad Alpinkou som o celé tri minúty rýchlejší ako môj plán, takto to mám rád. Už len držať si toto tempo a bude to fajn. To by som ale nesmel robiť fotky. Tvorba takejto jednej snímky trvá aj cez pol minúty a tak sa zdržiavam riadne. Do kopca som sa nakopol a ide sa mi dobre. Napriek dažďu. Alebo kvôli tomu? Občas sa mi noha pošmykne na klzkom blate (asi už podrážka je riadne schodená, tie topánky majú už ďaleko cez 900 kilometrov za sebou), no nie je to veľký problém.
Pod Kamenným hrbom som raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať. Teda jasné, že nie až tak rýchlo ako by som chcel alebo predstavoval. Nič to za to, budem sa viacej ponáhľať. Pomaly sa dostávam do štádia dňa, keď budem môcť konečne vypnúť čelovku. Tak to skúsim, výsledky nie sú však veľmi povzbudivé. Stále je tma ako v rohu. Navyše ešte aj prší, nic moc, to vôbec nie je. Keď sa chceš prechádzať, tak sa prechádzaj a nebrbli si popod nos.
To mrmlanie asi nakoniec zabralo, už neprší. Silno. Len tak aby sa nepovedalo. Po ďalšej chvíľke sťažovania sa sa počasie umúdrilo a prestalo celkovo ridať (ďalšie to krásne a rýdzo slovenské ľubozvučné slovo). Toľká to sláva. Potom ako vyjdem spoza jednej zákruty do kopca, prekvapuje ma Mesiac v splne. Teda nie žeby som nevedel, že má byť spln teraz niekedy, veď má byť o týždeň Veľká noc (pre sveta neznalých, prvá nedeľa po prvom jarnom splne), ale veď ešte toť pred minútkou či dvoma pršalo a teraz je už vidno až do neba?
Veruže tak, tesne nad obzorom sa gúľa tá nám najbližšia nebeská guľa. Je to veľmi fascinujúce a mne sa to brutálne páči. Tento špeciálny stav netrvá príliš dlho, ani nie tak kvôli západu za obzor ako za opätovné sa skrytie za mraky. Tak či tak to bol asi vrchol dnešného dňa. Cestou na Jahodnú sa už nič zaujímavého nestane (len kopa blata na jednom úseku kadiaľ chodí veľa veľkých strojov a uvidel som ešte sneh, skrýval sa najprv v kroví a potom sa už neskrýval vôbec, zato hmla skrývala všetko ostatné).
Smerom domov som sa vydal po žltej značke na Rákocziho studničku a to bolo fajn, až zas na spočiatku prítomnú hmlu a potom zas mokro. Všetky lúky boli riadne podmáčané a moje topánky s rýchlo schnúcim dizajnom (rozumej výrobcom nenavrhnutými dierami, ale predsa len je to dvojica už troška starších paní), dostali riadnu dávku studenej a mokrej vody (hmm, môže byť voda aj suchá?). Následne aj moje chodidlá aj keď neboli veľmi smädné dostali viacej ako riadne sa napiť. Taký je ale život turistu, keď si nechce vymeniť topánky a ide v daždivom ráne sa prejsť. Niekde sa stala chyba. Lepšie povedané, niekto spravil chybu. Už si sypem popol na hlavu.
Mesiac padol za horu, slnko sa zas nad ňu vyškriabalo. Ešte mi nesvieti do očú, zatiaľ len zlatistými lúčmi hladká vrcholce stromov. Aká to romantická nálada ma prepadla. Romanticky sa v lese aj zniesla hmla, nie je však veľmi hustá. Slnko sa dokáže cez ňu predrať a maľuje okolie krásnymi dúhovými farbami. Ako hovorím, romantika najtvrdšieho razenia.
Tento posun času doľahol na väčší počet ľudí, smerom na Bankov nestretávam nikoho. Pominulé týždne som v tomto úseku stretával toľko ľudí, až mi vŕta hlavou či tá hmla bola len obyčajná hmla. Čo ak to bola nejaká časovo priestorovo dimenzionálna brána a dostal som sa do nejakého paralelného vesmíru, kde je všetko takmer rovnaké ako v mojom domovskom. Až na ľudí, ktorí sa v nedeľu ráno (ne)chodia prejsť do lesa.
Z Bankova sa mi vždy zdá cesta väčšinou extrémne rýchla, dnes napriek môjmu rýchlemu tempu, je to nekonečné. Pobaví ma jedine neviditeľný pes o ktorom som si na sto percent istý, že ma čiernu farbu. Jeden starší pár (nakoniec v tomto alternatívnom svete sa niekto predsa len vybral po zmene času na prechádzku) venčí psa. Je neviditeľný, lebo žiadneho nevidím, ale keď tá pani začne volať na svojho miláčika: „Blacky k nohe, poď sem“, viem a som si istý jeho farbou (ružovou?). Pozdravím ich a už som si na čistom, som v inej dimenzii. Zdá sa, že mi nerozumejú ani slovo a tak sa tu hovorí iným jazykom alebo je hrubo neslušné sa zdraviť a priať si pekný deň.
Následne nekonečno trvá ešte desať minút a som konečne pri aute. Len rýchlo naštartujem a idem domov. V hlave si premietam dnešnú túru a nemôžem jej nič vyčítať. Bola na koniec koncov dosť veľká zábava. Aj pršalo, čo sa už dosť dávno nestalo, aj som videl Mesiačik zlatistý a i zlatisté Slnce (dokonca cez romantickú hmlu). Kto by povedal, že sa mi dnes podarí vidieť neviditeľné a čierny pes čo ho nie je možné zrieť je taktiež super. Takže čo si môžem vlastne viacej priať?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 28. 03. 2021 | 3:23 h:min | 21.12 km | 9:37 min/km | 580 m |
No možno by ma strašne potešilo, ak by som sa dostal zas nejakým tunelom do vlastnej dimenzie, kde to dobre poznám a všetky detaily sú normálne. Kto to kedy videl stáť v križovatke na červenú? 🙂
Pridaj komentár