Tento rok sa mi chcelo ísť na Vihorlat už štyrikrát. Úplne prvý raz sa mi podarilo nevyjsť až úplne na vrchol a zabalil som to tesne za Koniarňou. Druhý pokus bol o dosť úspešnejší a s pomocou snežníc som sa prebojoval až na koniec cesty. V lete som si tiež nedal pokoja a za jeden týždeň sa mi podarilo zdolať Vihorlat samému a spolu aj s deťmi. Tak prečo to neskúsiť ešte posledný raz tohto roku?
Nechcem len tak jednoducho ísť a prechádzať sa po lese, chcem zažit poriadne veľké dobrodružstvo. Preto moje rozhodnutne o začiatku túry padne na obed. Ako vždy nechávam auto pred Poľovníckym pohostinstvom a vyberám sa po žltej značke smerom Vihorlat.
Medzi domčekami zažívam prvú a nie poslednú odchýlku od zvyčajnej rutiny. Zapriadam totiž rozhovor s miestnym domorodcom. Pýta sa ma, či sa nebojím ísť do lesa. Myslim si, prečo by som sa mal báť? Informuje ma o možnosti medveďov v okolí. Uisťujem ho, že sa nebojím, lebo popadalo lístie v lese. Takto moje kroky na lístí počuť do široka ďaleka a navyše ma aj pomedzi stromy celkom dobre viditeľne vidno. Tak to varujem medveďa celkom v predstihu, že sa blížim.
Na konci dediny ma čaka nepríjemne prekvapenie. Z lesa nad dedinou zmizol jeden veľký kus. Je tam holorub. Takže už aj tu sa bez rozmyslu ťaží drevo. Aj keď nepochybujem, že urbariát má na to spravenú štúdiu a vlastne sa nič nestalo, lebo niekde sa pro forma vysadí desať tisíc malých sadeníc. Idem ďalej a kopa blata ma troška spomaľuje ale ja som plný odhodlania a energie a tak sa cez to prederiem a idem ďalej.
Na ceste nie je blato ale aj tak je všade plno vody a mlák, ktoré sa šikovne schovávajú pod hnedé lístie. Párkrát s plnou vervou do nich včľupnem a studená mokrota ma nepríjemne prekvapí. Chcel som však dobrodružstvo tak ho mám. Po ľavej ruke mi zurčí potok stekajúci z kopcov a počuť ho poriadne. Po tohto ročnom daždivom novembri má dostatok vody v sebe a tlačí všetko pred sebou.
Všade prítomná vlhkosť pomáha dariť sa machu na nejednom kameni. Táto kombinácia ponúka zvlaštnu farebnú, červeno zelenú kombináciu, ktorá je svojským spôsobom veľmi upokujúca. Lenže ja som práve teraz nepokojný a pokračujem vytrvalo ďalej. Na Starej koniarni stretávam dosť veľkú skupinku turistiky chtivých ľudí, ktorí sa už vracaju z Vihorlatu. Zvyčajne nestretávam turistov, ale je to najmä kvôli môjmu skorému preferovanému času. Tak sa teraz pekne pozdravíme a každý sa vyberie svojim smerom.
Nesmierne sa teším tomu prudkému stúpaniu, ktoré následuje niekoľko kilometrov za Koniarňou. Ženiem sa vpred, trocha občas ťažšie dýcham ale tvrdohlavo nespomaľujem. Na jednom otvorenom rúbanisku registrujem ako sa vrcholce okolitých kopcov nachádzajú v hmle. No, myslel som si, že mi počasie sa viacej vydarí ale chcel som dobrodružstvo, tak ho mám v plnom pôvodnom znení a dokonca bez titulkov.
Na Poľane stretávam druhú, tentokrát málo početnú, skupinku turistov a naozaj je doteraz dnešok úplne iný akoz vyčajne. Nie všetko sa mení. Na hrebeň Vihorlatu idem zasa sám a počasie je úplne na figu. Hore silno fučí studený severák a vinou hustej hmly je vidno na maximálne dvadsať metrov. Ešte šťastie, že to tu dokonale poznám a nie je tma. Len sa pri pomníku otočím a utekám preč z tohto nečasu.
Dolu kopcom sa mi darí trieliť raketovou rýchlosťou. Ani sa nenazdám a som zas na Poľane. Ani veľmi dlho nerozmýšľam a pokračujem ďalej na sedlo Rozdiel. Les a príroda okolo sú tuna skoro absolútne nedotknuté. Tento kút Vihorlatských lesov je podľa môjho skromného názoru najkrajší. Žiadne rúbaniská, len stromy nechané svojmu dlhému a spokojnému životu. Čo ma trocha prekvapuje je výzor lesa, ako si ho nempätám. Na jar a cez leto stromy plné lístia vcelku efektívne zabráňujú rozhľadu do väčšej vzdialenosti.
Ako sa cestička krúti, nie je možné vidieť za zákrutu. Teraz na jeseň je situácia úplne iná. Vidím do diaľav cez holé stromy a toto miesto ma zrazu celkom úplne inú atmosféru. Vidno zopár veľkých skál, ktoré som si pred tým nevšimol. Pokračujem rezkým krokom a na sedle rozdiel som o dvadsať minút skôr ako som plánoval. Som génius a kráľ tejto cesty, nič ma nemôže prekvapiť. Iba žeby hej.
Od sedla vedie značka úplne iným terénom. Musím hovoriť značka, lebo tu sa nenachádza žiadna cesta. Našťastie mi každý piaty strom ukazuje kam mám presne ísť. Občas cez „chodník“ je spadnutý strom a tak treba tú hromadu dreva poriadne obchádzať a tak je hľadanie ďalšieho značenia trocha zložitejšie. Neskôr sa dostávam na lesný chodník a tak sa mi ide jednoduchšie.
Náhľad do mobilu mi hovorí, že mapy na mapy.cz majú túto trasu úplne inak zaznačenú. Dôverujem ale mojím vlastným očiam a postupujem podľa reálnych značiek. Menšie problémy nastávajú, ak idem dlhšiu dobu po ceste a na potvoru teraz červené značenie nevidno nikde. Nemôže mi ani pomôcť moj telefón, lebo stále sa realita rozchádza s virtuálnym svetom. Trocha blúdim okolo, kým nenachádzam ďalšie pokračovanie mojej cesty.
Už som tadiaľto raz išiel, bola však jar, išiel som presne opačným smerom dokonca po tme dokonca som poblúdil a tak som tento úsek prešiel tak povediac na slepo. Preto sa ani nečudujem, keď nespoznávam okolie. Zo zídením z lesnej cesty sa hustota značenia zasa zvyšuje, čo napomáha orientácii. Absencia akéhokoľvek vychodeného chodníčka zas na druhej strane sťažuje nachádzanie správneho smeru. Tak sa troška motkám, kým nedôjdem k prechodu cez niekoľko potôčikov.
Naraz vidím tri značky, napriek tomu nie je jasné kam mám pokračovať. Pustíť sa dole briežkom pozdĺž pomaly stekajúceho potôčika sa mi zdá najlepšou možnosťou, kým sa mi paličky neponoria aspoň dvadsať centimetrov do rozmočenej pôdy. Pravdaže po nich nasledujú aj nohy a tak mám topánky úplne celé od čierneho blata. Je viac ako očividné, že som mimo trasy. Chcel si dobrodružstvo, máš ho mať, hovorím si v duchu.
Prechádzam veľkým oblúkom okolo a snažím sa nájsť nejaký záchytný bod, kam mám smerovať. Idem po kmeni stromu cez potom, preskakujem ďalšiu riavu a nakoniec končím pri tých istých troch značkách ako pred chvíľou. Hmm, beriem rozum do hrsti a skúšam ďalšiu možnosť. Nejdem dole (kam som šiel pred desiatimi minútami), nejdem hore (keďže Remetské Hámre sú dole v údolí tak mi logika hovorí ísť skôr smerom dole ako sa vracať hore na hrebeň) a ani sa nebudem vraciať skadiaľ som prišiel. Tak idem v ústrety kroviu a veru naozaj, z krovia na mňa vyskočí značka.
Tak, a ďalší problém za mnou a potešenie predo mnou. Na jednej klade cez potok pohodlne sedí mlok. Hodnú chvíľu pri ňom stojím a snažím si z neho spraviť dobrú fotku. Celkom neúspešne. Napriek statickému postoju moje fotografické zručnosti zlyhávajú na celej čiare. Neostáva mi nc íne len ísť ďalej.
Prechádzam cez lesík, potom lúku, ktorá sa nenápadne mení na menší močiarik. Tak, mám zas mokré topánky. Beriem to ale pozitívne, lebo aspoň sa mi umyli zablatené topánky, už vôbec nie sú celé čierne, len mokré. Ako hovorím, dobroružstvo. Tu zas tak trocha strácam značku, ale viem, že sa nestratím. Po ďalších približne tri sto metroch totiž prichádzam k ceste, po ktorej má podľa mapových podkladoch viesť značka. Naozaj, po ďalších pár krokoch sa všetci a všetky veci stretávajú na danom mieste. Ja, mapa a aj reálna značka sme na jednom a tom istom mieste.
Tu su nejako to dobrodružsto vytratilo, idem po dobrej ceste a preto idem aj dostatočne rýchlo. Kým nedôjdem po niekoľkých na ďalšiu lúku, kde musím vojsť do lesea napriek existujúcej pohodlnej ceste, ktorá sa nachádza len zo desať dvadsať metrov poniže. Ja však musím ísť cez černičie a malinčie. Cez leto by som tadiaľto nemal veľkú šancu prejsť. Ešte dobre, že táto exkuriza do lesného ovocia nie je dlhá.
Nesmierne sa vytešujem z normálneho lesného chodníčka a tak si veselo, napriek tomu rýchlo, po ňom pelášim. Čo sa však vždy stane ak sa človeku dobre darí (teda si myslí o dobrom napredovaní) a poľaví v koncentrácii? Pravdaže môže spraviť mnoho vecí, ale najpravdepodobnejšie je zídenie zo správnej cesty. Tak ako teraz sa t zas stalo mne. Na veľké šťastie sa musím vrátiť len zo dvestom metrov a hneď mi je aj jasné, kde som sa nechal zlákať na zlé chodníčky.
Stúpam na Lysák a sám pre seba si hovorím, dobré to tuná je. Skalisté, prudké a výživné. Prekvapuje ma, koľko stromov je na vrchole tohto kopca, očakával som tu holé temeno, ale kopa stromov je na ňom. V to osudné ráno, keď smal ísť tadiaľto, som sa sem nedostal a predieral som sa húštím pod skaliskami. Ako som sa dostal hore, musím aj zísť dole. Značka ma vedie cez malý, úzky, zato však nesmierne prudký žľab. Ani sa nepamätám, kedy som šiel horším terénom bez žiadnej technickej pomôcky. Bohu vďaka, tento úsek je len asi dvadsať-tridsať metrov dlhý.
Následne idem monotónne dolu. Dávam si pozor, aby som nezablúdil, lebo viem ešte o jednom mieste, kde som sa na jar tmolil a nie a nie nájsť ten správny smer. Neviem kde to presne bolo, lebo teraz som nemal žiaden problém. To som už celkom blízko dediny. Vchádzam na asfaltku a vlastne idem už len po rovinke. Za jednou zákrutou na mňa žmurká pristavený kamión. Do nákladného prívesu sa sype podrvená drevoštiepka z nenásytného drviča. Nie je to strašné, keď spod chránenej krajinnej oblasti sa bezbraho rúbe drevo, ktoré sa nakoniec len podrví na malé piliny?
To som už v dedine a končím dnešný deň. A aký to ten skvelý deň bol. Na Vihorlat som doslova vyletel a pritom som stretol toľko ľudí koľko som tuná ešte nikdy nezažil. Následne od sedla Rozdiel som prežíval jedno dobrodružstvo za druhým. Navyše s červenou značkou som hral schovávačku. Raz vyhrala značka a raz som prehral ja, tak pravidlne na striedačku. Určite si tento okruh budem chcieť zopakovať aj inokedy. Možno už čoskoro, aké by to bolo prejsť v snehu?
Pridaj komentár