Po Východniarskej stovke som bol riadne zničený. Avšak človek je tvor nepoučiteľný a preto sa veľmi teším na Rusínsku stovku (ktorá sa koná o tri týždne neskôr). Jozef je skvelý človek a ešte lepší organizátor. Vždy mení trasu. Tento rok dokonca ju otáča do protismeru, aby sme my ľudia divní, čo sa s ňou párajú dlhé hodiny (teda my, ktorým to trvá oveľa dlhšie ako víťazným chrtom) mohli obdivovať i z inej stránky ako minulý (a predminulý) rok.
V piatok dochádzam do Stropkova, prezentujem sa a idem sa najesť. Spať by som mal na ubytovni pri vleku (vďaka za to, i keď ľudia v telocvični majú rozložené posteľné matrace, ta to je aká super úroveň?) a ostatní z spolunocľažníci večerajú v Lokále v Troch ružiach. Potom sa ide na ubytovanie a o desiatej som pripravený na ráno, zaspávam.
Ranná rutina je rutinná. Napriek tomu som poriadne (rutinne) nervózny. Predpoveď počasia sľubuje brutálnu (letnú rutinnú) horúčavu ale pohľad von z okna skôr pripomína hmlisté (nerutinné) ráno. Cesta na štart, odloženie drop bagu, výklad trate, hygienická prestávka a je tu už štart. Ráno brutálne rýchlo zbehlo. Dúfam, že i ja budem minimálne taký rýchly (skôr však nie).
Prvé stúpanie je nádherné. Nie kvôli stúpaniu samotnému ale všade prítomná hmla spolu s mäkkým slnečným svetlom vykresľujú zaujímavé siluety ľudí na hrebeni. Potom sa chvíľu pohybujeme (okolo mňa je ešte dosť veľa ľudí) po ňom. Krátky zbeh dole kopcom do Vojtoviec je ozvláštnený mraveniskami. Na necelom pol kilometri ich napočítam štrnásť. Niektoré sú vysoké dobrého vyše metra. Mám z toho pocit, ako keby som bol v Afrike (veď i teplota začína prudko stúpať).
Predbiehajú ma nejakí ľudia (nemienim zo svojho plánu nebežať aspoň do sedemdesiateho kilometra zľavovať) a tak som asi skoro (určite) celkom na chvoste (neveľkého) štartovného poľa. Predieram sa lesíkom a potom začínam stúpať na ďalší bezstromový kopec (ale ich dnes bude). Na ceste ma poteší básnička:
Ber si príklad od tuleňa
vie si vždy nájsť kúsok tieňa.
Jozef Kimák
Nie je vôbec posledná (ale už ich z lenivosti a únavy nefotím). Teraz mám ešte troška energie (slnko zo mňa ešte nevysalo všetko) a predchádzam (juchuchú i keď v podstate to neberiem až tak veľmi súťažne) zo troch či štyroch ľudí. A oni mi to hneď vracajú lesným zbehom do Soľníka (kde v samotnom zbehu obdivujem natiahnutý telefónny kábel do chaty uprostred lesa, zaťažený mnohými suchými konármi a čudujem sa, že sa ešte nikde nepretrhol). V dedinke (ktorú som doteraz videl len počas noci) si doberám vodu z neoficiálnej občerstvovačky (len koláče z minulých rokov teraz chýbajú).
Nuž a potom ma čaká ďalší výstup na trávnatý kopec (a opäť predchádzam tých istých ľudí). Obloha je až gýčovo modrá, lúka zelená, slnko neľútostne žlté a tak je to najlepší čas na stratu orientácie. Som len zopár desiatok metrov od trasy (a tu na ceste na holej lúke to až tak nevadí) ale poľná cesta pokračuje vľavo a trasa R100 ide doprava. V takýto krásny deň znamená každý meter navyše zopár sekúnd (minút?) dlhšiu zábavu. Nakoniec som ale na tej správnej ceste a už sa teším do Veľkropu. Tam by mala byť prvá normálna občertvovačka.
Veruže je. Voda, inoťák, birrel, sladké, slané, melóny (mňam melóny), banány, pomaranče, magnézium, kola – jednoducho všetko. A ako bonus navyše ostriekanie zo záhradnej hadice. Tomu som nemohol odolať (i keď mám na sebe tričko s dlhým rukávom ale je veľmi tenké na moju obranu). Napriek tomu sa dlho nezdržujem. Najmä preto lebo ma čaká ďalší trávnatý kopček. Som ešte len na začiatku preteku (za sebou mám ešte len hoďku a pol) a tak som plný energie. Na kopci vidím nejakých ľudí ale kým sa dostanem hore už sú úplne niekde fuč.
Okolie si pamätám z minulých rokov ale keďže vtedy bola hucohustá tma, vnímal som len najbližšie okolie chodníka. Teraz je to oveľa lepšie (a vidím, že minule so šiel hore kopcom i keď som si myslel, že idem po rovinke). Trasa ma vedie cez les (všelijako ciky caky) a ja si to ale poriadne užívam. Značenie je jednoducho kongeniálne. Navyše v lese nie je až tak zasa horúco. Vlastne idem už dosť dlho a nikoho som nestretol ani nepočul (ani náhodných návštevníkov lesa a divej zvery). Teda kým nevyjdem spoza zákruty a predo mnou človek! Má turistické paličky, malý vačik a určite je to pretekárka z R100.
Lesný porast končí rýchlejšie ako by som čakal (no mám nesmierne tvrdé nároky na prírodu) a začínam sa pražiť ako rezeň na panvici (teda na ulici). Preto sa navyše úplne dobrovoľne natieram nejakou tou mastičkou (ehm, krémom na opaľovanie, faktor 50, trebalo by však minimálne 350). Popritom si úplne nechtiac, náhodou a omylom pošpiním foťák (a skúšal niekto dať krém dole z objektívu v poľných podmienkach, najmä ak o tej nechcenom náhodnom omyle ani netuší?).
Stúpanie na Bukovú hôrku je presne také aké som si predstavoval: teplé kľučkovanie pomedzi nie celkom vyschnuté kravince. Keď som však celkom hore (a konečne vidím Monastyr Bukova Hirka cez deň) zaregistrujem pred sebou nejakú skupinku šialencov (alebo taktiež známych ako účastníkov tejto akcie). Vnútornou interakciou a strachom pred predátorom (mnou) vypudia najslabšieho člena z daného stáda a ja ho veselo a neškodne predídem. Lebo som úplne neškodný.
V Gribove zdravím rodinku (čo kontroluje prechádzajúcich) a posielajú ma správnym smerom. Začína sa urputné putovanie po rozpálenom asfalte. Slunko peče jak šaľené, nikdze ani kus ciňa a pot še zo mňa lije jak z niagari. Cesta na Jozefínku sa mi subjektívne zdá nekonečne dlhá (a dokonca s mohutnosťou aspoň 
Asi prežívam nejakú malú (alebo možno i veľkú) krízu krízu. Akosi ma to prestáva baviť. A to som čerstvo po občerstvovačke. Minule, keď som šiel tadiaľto opačným smerom ma to bavilo viacej (možno len v tej tme mi to bolo jedno). Keď som však nad Príkrou (vraj najmenšou obcou Slovenska a jedenástimi obyvateľmi) nejako mi chôdza opäť zachutila. V samotnej dedine stretávam vyše tretiny všetkých obyvateľov (štyroch ľudí). Idem hore na lúky a potom do lesa. I tu sa Jozefovi podarilo namixovať a namaxovať veľmi zaujímavú off trailovú trasu (dokonca s nemeckou vojenskou helmou).
Na sedle Javoriny sedí Daniel (chlapík, ktorý bol tohto roku zatiaľ na všetkých akciách Slovak Ultra Trail ligy) na hraničnom kameni. Bolí ho koleno. Hmmm. Bude však ďalej pokračovať. Teraz tu už nie sú žiadne lúky. Idem v podstate dlho sám (Daniel len ma len z času na čas dobehne a potom sa mu opäť vzdialim). Na Dukle sa najem, napijem a idem ďalej. Je tu zrazu okolo mňa veľa ľudí (na vyhliadkovú vežu na Dukle je nával). Prechádzam cez brutálnu cestu (najdôležitejšia spojnica medzi Slovenskom a Poľskom široko ďaleko) a vchádzam do lesa (neďaleko začiatku Cesty hrdinov SNP). Čo ma dosť veľmi srdí sú tu tie sračky a kopy toaletného papiera (od vodičov kamiónov a iných ľudí zastavujúcich na hranici).
Cesta po hranici má svoje osobité čaro. Veľmi sa mi tu páči. Chodník ide nekompromisne hore a dolu, som v tieni stromov a slnko na mňa nepáli. Asi to nebude len zeleným tunelom ale i mašírujúcim sa búrkovým mrakom. Kde sa vlastne tu vzal? Na moje veľké šťastie letí smerom na Poľsko (nechcem zas moknúť ako na V100). Troška blúdim keď schádzam po polhodine z červenej (Východokarpatskej magistrály) na červenú (Cestu hrdinov SNP). Vidím ako ma po paralelnej cestičke (asi len dvadsať metrov odo mňa) predbieha Daniel. Asi ho už tak koleno nebolí.
Keď idem po SNPéčke tisknú sa mi do hlavy spomienky ako som tadiaľto šiel pred mnohými rokmi (roku 2019). Troška sa mi to zdá dlhšie (asi ďalšia malá kríza) ako onehdá. Nuž taký je život. V Medveďom ma moja introvertno-extrovertná povaha núti prihovoriť sa k človeku, ktorý vyzerá tak troška strateno a zmäteno (a východoázijské črty tiež napovedajú, že je asi z veľkej diaľky a neverím, že hovorí slovensky či nebodaj rusínsky). Je to SNPéčkarka, ktorá začala dnes neskôr lebo ešte len ráno odchádzala z Košíc. Predtým jej kroky viedli z Dánska (no je to Thajčanka žijúca v krajine s bielym krížom na červenom poli). Rada by sa tu niekde zložila na noc ale jazyková bariéra je bráni v nájdení dobrého nocľažiska. Tak jej navrhujem nech ide na miesto ďalšej občerstvovačky a tam jej určite niekto pomôže. Len si neuvedomujem, že má na sebe veľký batoh a ten zasľúbený bod plný jedla a informácii je dosť ďaleko. Nejako sa tam však predsa len dostane (a ostane i na noc).
Ja sa najem dobrej teplej polievky, melóna (mňam melón, dnes je melón životabudič), koly a čo ja viem čoho ešte. Jednoducho sa nažerem. Ešte poprehadzujem nejaké veci z drop bagu do batôžteka a štartujem ďalšiu etapu. Daniela zanechávam v prístrešku. S plným bruchom sa mi ide ťažšie do kopca ale nechcem byť opätovne predbehnutý a tak dávam do úvodných metrov skoro všetko (čo i tak nie je veľa). Začína sa asi najkrajšia časť dnešného dňa (to pravdaže zisťujem až spätne). Síce som opäť v zelenom tuneli a niektoré stúpania sú nepríjemné, má to však predsa len svoje čaro. Dostávam sa do super rozpoloženia a navyše nie je útrpne horúco (vlastne je len teplo a ten búrkový mrak ešte stále zaberá veľkú časť oblohy). Idem, jem, pijem, noha pred nohu. Čo mám k tomu dodať? Len to, že do cieľa mám menej ako maratón a tak sa rozhodnem, že ak to bude možné, pokúsim sa troška poklusať.
Pomaly sa začína zmrákať. Mal by som si nejako vybrať čelovku ale ja som strašne lenivý. Ak by som to nejako pretrpel až po Uhliská tak tam by mi určite ochotní dobrovoľníci siahli do vaku a podali mi ju (a ušetril by som asi dvadsať sekúnd). To je super nápad. Preto brutálne očím oči len aby som nezakopol (párkrát sa mi to už podarilo a môj zlomený necht na pravej nohy nie je z toho dvakrát (a ani trikrát) nadšený) a keď vidím ohníček v diaľke (no diaľka sa mi to len zdá, v skutočnosti to je oveľa bližšie) veľmi sa teším. Dobrovoľníci mi na základe mojich inštrukcií hľadajú čelovku ale chyba lávky. Nie je tam. Tak si nakoniec predsa len dávam dole vak a nachádzam ju úplne niekde inde (ako som si myslel, že som ju dal). Kam som si založil mozog? Asi je na dovolenke niekde veľmi ďaleko (keď som teda úplne dobrovoľne dal na vyše sto kilometrov dlhú tortúru).
Cesta dole do Kuchtoviec by mala byť krátka ale nie je. Nejako sa mi zle ide smerom dole (stále ma bolí viac a viac prst na nohe). Nakoniec som tam. Vidím ako práve odchádzajú dvaja chlapíci a už viem aký je môj nasledujúci cieľ. Musím ich do ďalšej občertvovačky dôjsť (žeby sa vo mne zobudil pretekár?). Preto sa dlho nezdržiavam (ale predsa sa len napchám melónom a vlastne ďalšími normálnymi vecami, čo do seba dnes permanentne pchám). Chvíľu sa ide po ceste ale potom prudko a nečakane bočím vľavo. Po lúke s veľkou trávou (zdá sa mi to alebo naozaj sa objavuje rosa na listoch) a následne cez potok hore do prudkého kopca vlastným značením. Vo svetle čelovky cestička svieti (a mne uľahčuje orientáciu).
Hore som na lúke kde to je s orientáciou mierne horšie (klasicky na lúke, či pastvine, stromy nie sú). Nahodím v podstate len azimut a idem rovno vpred (áno, rosa začina sa zhmotňovať, topánky už mám mokré). Potom keď sa na ceste objavia temné siluety teším sa. Už som došiel tých dvoch? Ale kdeže, to sú nejaké kravy, čo na mňa veselo (smutne či vystrašene?) bučia. Trocha s nimi pokecám ale ich odpovede nestoja za veľa a tak utekám ďalej.
V Kečkovciach zaspomínam na tie krásne chvíle, keď som bol ešte mladý, pekný, múdry (zároveň i pochabý) a trávil mnoho chvíľ v neďalekých Roztokoch (a chodili sa prechádzať s kamošmi napríklad i do Kečkoviec). Stúpanie na ďalšiu lúku je fajn až na to, že v diaľke vidno ako sa brutálne blýska (a pocit neochvejnej podobnosti s V100). Pri schádzaní do Belejoviec vidím nejaké svetlo predo mnou a hneď si hovorím, že to budú tí chlapíci z občerstvovačky. Dosť rýchlo sa k nim približujem a už ich mám na dosah. Dosť som sklamaný, keď zisťujem, že to sú svetlá z miestneho niečoho (družstva či nejakého súkromného domu?). Tak to som riadne mimo, keď si také niečo pomýlim (telo jednoducho usúdilo, že radšej bude zásobovať krvou dôležité orgány ako nohy a na hlavu sa môže zvysoka vykašľať).
Výstup na Rohuľu je spočiatku vedený po lúke, kde stretávam Stana (včera som s ním a s jeho sestrou večeral) a Peťu (detto a navyše sme spolu ubytovaní na ubytovni pri vleku). Trošku kecáme, ideme spolu ale keď sa začne poriadne stúpanie, tak zrazu zisťujem že som sám (ako spoločník väčšinu svojho života stojím za fajku dymu). Na chate hore je nejaký čurbes ale ani si ma nevšimnú (kto by už v noci len tak zízal do temnoty lesa a čakal čo za stvora sa z neho vynorí). Pri zostupe sa na jednom mieste pošmyknem, pred pádom ma zachraňuje palička ale putko na nej sa odtrhne. Nemám jej to za zlé, používam tieto paličky už vyše 6 500 kilometrov. Únava materiálu je pochopiteľná (i ja som akosi unavený).
V Nižnej Jedľovej na mňa štekajú psy (ani sa im nečudujem, páchnem určite ako človek po 90 kilometroch), podozrievavo ma sledujú mačky a cyklistovi naše stretnutie prišlo asi úplne normálne (alebo bol troška intoxikovaný (čoby vysvetľovalo jeho neisté šliapanie do pedálov) a považoval ma za výplod alkoholových výparov?). V lesoparku nad Svidníkom stretávam ďalšie svietiace oči mačkovitých šeliem a dokonca počujem prvého (a tohto roku zatiaľ i posledného) jeleňa očakávajúci trocha lásky. To, že moja hlava funguje v udržiavacom režime je jasné i z toho, že vo Svidníku akosi neviem nájsť správnu cestu k občerstvovacej stanici (prečo mám zúfalú a utkvelú predstavu, že musím pamätník obísť zozadu?).
Keď sa nakoniec dostávam k jedlu tak tam tá dvojica (ktorú sa snažím dohnať už dlhú dobu) ešte sedí. Ale nie na dlho (a zisťujem, že oni ma poznajú ale moja hlava deravá ich akosi nevie správne zaradiť). Doplňujem energiu (zase melón?), vodu, ionťák a do vrecka si beriem hroznový cukor (jedlo čo mám vo vaku nemôžem už ani cítiť). Po štarte sa ku mne na pár metrov pridajú dvaja podporovatelia ale potom som už zase sám. Neverím si, že dôjdem tú dvojicu predo mnou.
Stúpanie na Ostrý vrch je super (prudké). Idem tak len z nohy na nohu a snažím sa nezaspať. I tu stretávam svietiace mačacie oči. Pred sebou zazriem nejaké svetlo. Žeby som dochádzal dvojicu? Veru tak. Dochádzam ich a ideme chvíľku spolu. Nemám nejaký silný pocit veľkej rýchlosti ale zdá sa, že oni idú ešte pomalšie a tak ich nechávam za sebou. Cesta smerom dole na Smetisko je neuveriteľne dlhá (palec na nohe sa zase ozýva). Dochádza mi pomaly voda (ešte jej troška mám ale nie už veľa, posledné kilometre pijem častejšie ako často). To bude ešte dlhá noc.
Mraky sa pomaly rozplývajú a začínajú svietiť hviezdičky. Tie si však len trocha užívam lebo opäť zapadávam do lesa. Idem, občas pobehávam a sledujem len cestu pred sebou. Idem pár kilometrov ale nepamätám si z nich nič. Hroznový cukor je fuč, moje jedlo nedokážem ani zobrať do úst a nemám takmer vôbec žiadnu vodu. A ďalšia je až za brutálnu vzdialenosť. Nejako to musím prežiť. Preto neverím svojím očiam, keď vidím pri ceste info o občerstvovačke o 200 metrov. Hhhh? Veruže je to tak. Na túto stanicu som úplne zabudol. Tak to nie je možné! Skvelo to ale padne.
Teraz je to rutina (melóny, kola a iné mňam mňam veci do brucha). Dopĺňam do plna vodu, ionťák a kopu tabletiek hroznového cukru. Rýchlo letím do Rakovčíka a o to pomalšie z neho. Posledný kopec je ťažší ako som čakal. Či ani nie? Len v tej tme sa mi ťažko odhaduje ako rýchlo napredujem. Silu mi do žíl dodávajú povzbudzujúce výroky pred Baňou. Tak na kontrolnom bode sa len zastavím, zahlásim svoje číslo a utekám ďalej. Do cieľa už to je len zo päť kilometrov a žiadne stúpanie predo mnou. Tak to už určite dám.
Dole letím (ako polámaná stíhačka). Svetlá nejakej dedinky na mňa veselo žmurkajú, kuknem sa pod nohy (palec na nohe zas zlostí) a po opätovnom zdvihnutí hlavy je úplná tma. Do frasa, kam sa tie svetlá a dedina podela? Nemohla predsa len tak zmiznúť (oslepol som?)! Kontrola na hodinách hovorí, že je presne 2:15 a tak predpokladám vypnutie svetiel vo svetle šetrenia. Riadna haluška. Po vybehnutí z hájička pred sebou vidím nejaké nie dedinské svetielka. Nechcem sa opäť dostať do pasce ako v Belejovciach. Ale nie, naozaj je to skupinka idúcich kratšiu trať.
Medzi Bokšou a Stropkovom stretávam chlapíka idúceho nejakou divnou trajektóriou (určite má pod čapicou). Radšej sa mu veľkým oblúkom vyhýbam. V meste neviem kadiaľ mám presne ísť (presne v opačnom smere ako minulé ročníky alebo ako vlastne?). Skúšam zapnúť mobil a pozrieť si trasu na ňom ale nedokážem ho prinútiť aby sa ma opýtal na heslo (mám také spotené ruky). Trvá mi to asi minútu kým sa mi to podarí. Pravdaže treba ísť ako som si myslel (oproti minulému roku). Po dvoch ďalších zákrutách zablúdim zas. Frasa. Ďalší stranený čas (a to som už necelý kilometer pred cieľom). Odmenou mi je aspoň stretnutie s ježkom.
Prebieham cestu, nejakí mládežníci hrajú na fúkaciu harmoniku (už by mali spať, ja by som už mal spať tiež). Neďaleko telocvične zastavuje auto a dostávam povzbudenie od žien z ubytovne (čo si veľmi vážim lebo ony boli oveľa rýchlejšie, lepšie a to ja by som mal ich obdivovať, čo vlastne i robím). V cieli zazvoním na zvonec a rozprávky je koniec. Teda nie tak celkom. Valika, Jozef a spol. sa o mňa super postarajú, dajú mi najesť (polievku som si dal dokonca dvakrát), napiť a len tak posedávam ešte nejakú tú polhodinku. Potom som už taký unavený, že idem spať (na ubytko).
Tak tohtoročná Rusínska 100 bola parádna. Neviem ani ako mám vyjadriť ako sa mi veľmi páčilo. Síce bolo teplo ale veľkým pozitívom bolo, že som nezmokol! Všetci ľudia, ktorí sa podieľali na tohtoročnom podujatí, dali do toho celé svoje srdce a um. Jednoducho to bola super akcia a ja som rád, že som sa mohol zúčastniť.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 26. 08. 2023 | 19:45 h:min | 113,1 km | 10:29 min/km | 4202 m |
Mildo
Paráda Feňo – blahoželám 👏👏👏💪💪💪👍👍👍😉