V sobotu ráno som brutálne nevyspatý. Ponad Košice sa presunulo brutálne búrkové pásmo a ja sa akosi nedokážem dostať do meditatívneho stavu (ani za svet neviem zaspať). Preto normálne vítam ranný budík (alebo skôr ešte nočný, je brutálna tma). Rýchlo sa obliekam a hádžem do seba jedlo. Idem vyzdvihnúť pár ľudí (teda jeden a pol pára: Jozefa, Evu a Jána) na Furču a potom hajde do Kysaku. Naozaj má neďaleká akcia niečo do seba. Človek sa môže doma vyspať (teda ak sa všetci čerti práve neženia) a cesta na štart je úplne jednoduchá. Už len ako dostať auto späť do Košíc. Čo však dokonalý organizátor (El Presidente Belo) nespraví pre biedneho účastníka?
Môže napríklad posunúť štart o jednu hodinu. Teda neviem spočiatku prečo, lebo obloha je rozdelená na dve polky. Hnusnú čiernu polovicu a tá druhá je krásne zaliata mäkkým teplým svetlom. Však dobro vždy zvíťazí nad zlom nie? Hech, moderné technológie a vycibrený inštinkt Bela mali pravdu. Pár minút pred predpokladaným štartom sa opäť raz otvoria nebeské stavidlá a na zem sa lejú litre a litre vody (s navyše neutíchajúcim orchestrom hromov). Beriem to pozitívne. Môžem aspoň trošku dlhšie oddychovať (keď už som v noci toho veľa nenaspal). Zopár ďalších hodín asi nebudem mať veľa možností na oddych.
Pred siedmou ešte stále prší avšak už tak veľmi nehrmí (a teda i sa neblýska). Na štart sa nikomu nechce a keď sa už masa (no masa o nie až takej veľkej početnosti) dostaví pred štart, nikomu sa nechce stáť v daždi. Ani mne sa nechce (i keď viem, že budem v suchu dlhšie maximálne len o jednu minútku). Po krátkom a údernom Belovom prejave sa vybieha. Zaradzujem sa na koniec (ako vždy) a nie je mi fajn. Ten dážď sa mi akosi viacej dostal pod kožu ako by som vlastne chcel. Sledujem po očku ako sa s týmto problémom pasujú iní spoluchodci (bežci sú už aspoň pol ceste do cieľa, tak rýchlo vytrielili). Niekto má nepremokavú bundu (ktorá i tak oveľa skôr ako neskôr premokne), niekto na to rovno kašle a ide len v tričku a niekto ide na to ako viťúz – vyštartoval s dáždnikom.
Dostávam sa do lesa (čo mi ani dlho netrvalo) a začínam stúpať prvým kopcom. Vôkol mňa sú stromy (čo by som inak v lese čakal), kopa dažďových kvapiek (čo by som inak počas dažďa čakal) a na moje prekvapenie i kopa ľudí (tak toto som nečakal, že tu bude tak husto vôkol mňa). Pri prvom klesaní sa ale osamostatňujem (teda všetci mi ušli). Kým dôjdem na Jánošíkovú baštu idem v podstate celkom sám. V hmlistom lese. Kde počuť len šušťanie dažďa. Aby sa človek bál. Alebo si užíval (ako v prípade nie normálneho psychického nastavenia).
Cestou na Prielohy dochádzam zopár ľudí, prechádzam cez extrémne mokrú lúku (zas sa rozpršalo ale ako totálne neuveriteľne) a čaká ma cesta do Veľkej Lodiny. Šmykľavá, blatistá, totálne nepredvídateľná. A to som len na začiatku pretekov. Občas mám pocit, že by som ten svah dokázal zlyžovať na topánkach v tomto blate až celkom dole. Ja však lyžovať neviem, preto to po pár pokusoch to nechávam tak (ale mnohí sa asi lyžovať na blate, teda blatovať, vedia, lebo sú už strašne v strašnej diaľke). Tak si zas užívam troška samoty. Nie však až sto rokov, na ďalšom kopci pomaly dochádzam spolupútnikov.
Predchádzam jedného a potom opatrne druhého. To je však nepodstatné, dôležité je, že stále akosi liape. Belo hovoril, že prestať pršať by malo po štarte do desiatich minút, maximálne možno do hodinu. Tak ja neviem, tam hore na v oblakoch majú akosi nezoštelované hodinky. Veď už je to výrazne cez hodinu (skoro dve). Ak to bude takto pokračovať, neviem kedy (a či vôbec) dôjdem do cieľa. A hlavne musím dávať pozor na cestu, lebo akosi prehliadam odbočku z cesty do krásneho kamenistého svahu (našťastie chlapík vo svahu na mňa z výšky kričí). To zas kam ideme?, prebehne mi hlavou.
Potom sa už len traverzuje a schádza dole do dediny. Už z diaľky je ju počuť. Teda hlavne nejaké vystresované psy. Čo na oplátku stresuje zase mňa. Stretávam dievčinu, očividne z dobrovoľníckeho tímu (a s HEX tričkom, neviem prečo som si hneď spomenul na dobu, keď som doma vysával a na prehlušenie nášho zeleného uchechtaného vysávača som mal na ušiach úplne najnovšiu vychytávku menom walkmen, v ktorom netrebalo po dohratí otáčať kazetu). Prvá občerstvovačka je predo mnou. Nechávam si načapovať ionťák a vodu, natrieskal som sa melónom a ešte inými sladkými sra… srandičkami. Bolo to fajn. Takže teraz už len šesťkrát viac času pred mnou. A hlavne stúpanie na Bokšov. Z minulosti som počul len samé chvály na túto naklonenú rovinku.
Začína sa to celkom fajn, malé stúpanie ku kostolu, popod železnicu a dochádza ma nejaký chlapík (sorry, nepamätám si meno a ani číslo, ale viem, že robil v minulosti v Belgicku). Aby mi nebolo celkom ľúto, že prestalo pršať (ani neviem kedy) obidvoma nohami zapadávam vyše členkov do blata. Lakocinka. Pardón, lakocinka sa začína až teraz vo svahu. Moje tempo je úmorne pomalé. Jeden kilometer idem pol hodinu. Už len osemdesiatpäť kilometrov predo mnou. Takýmto tempom som v cieli niekedy v pondelok. Hmm, stíham potom do práce? Napriek tomu si to užívam. Len na jednom mieste si vyberiem smerom doľava namiesto doprava a míňam fotografa. Mea culpa.
Zhora je pekný výhľad, prudké zrázy a troška sa občas strácam. Nikdy však nie až tak úplne hrozne. Mne sa to tu páči. I keď tu minulý rok horelo má to všetko okolo svoje čaro. Možno niekedy je to ťažšie na prechod ale aspoň je to taká obrovská preliezačka. Stretávam tu i dosť nasrdeného chlapíka, ktorému sa tu vôbec nepáči (a dosť očividne to dáva korenistým slovníkom najavo). Čo už s tým. Dlho (možno i hodinu) nestretávam na zvažnici nikoho, až mám pocit, že som niekde zle odbočil. Nakoniec však predsa len dochádzam ľudí. Hádžeme troška reč ale okamžite mi utekajú. Začína sa totiž dlhý zbeh do Košickej Belej. A ja v zbehoch nedokážem udržať krok (kde sú tie časy, keď som v zbehoch predbiehal takmer každého?). Znalosť miestnych pomerov je však taktiež celkom dobrá devíza. Dvojica beží monotónne rovno dolu a nevšimne si prudkú odbočku modrej značky. Kričím za nimi (úspešne sa vracajú na správnu trasu).
Tento úsek mám celkom dobre pochodený a preto sa teším na lúky a výhľady. Naozaj to nesklamalo. Len škoda, že opar nad obzorom neumožňuje zazrieť Vysoké Tatry (ktoré sú za dobrých podmienok z jedného miesta dobre viditeľné). Predo mnou je druhá občerstvovačka a mne už pomaly dochádza voda (zato môže asi to teplo a dusno). Tam ma víta Patrik V. čo je riadne brutálna morálna podpora. Viem o tom, že som celkom pomalý a tak sa snažím odísť z miesta s kopou jedla a pitia čím skôr (skôr ako ma tá čierna diera pohltí a mne sa nebude chcieť odísť).
Ešte v dedine dochádzam cudzokrajnú účastníčku z rovinatej krajiny s príjemným prízvukom (kecáme po anglicky ale v tom teple to nejde veľmi) a začínam nejaké to stúpanie. Na Železný vrch. Ak by som to nemal viackrát prejdené, asi by som si zúfal. Takto je to ale celkom zábava. Pomaly predchádzam ľudí (tie tri kúsky idú na moje prekvapenie o dosť pomalšie ako ja) a pokyvkávam si s hlavou. Veď ak to pôjde takto ďalej, dôjdem na Folkmársku skalu ešte za vidna. To je môj cieľ a sen. A je to ešte dosť ďaleko.
Aj ostatní ľudia sú dosť ďaleko. Teda som opäť sám. Obkukujem prírodu ale čoraz častejšie sa venujem špičkám mojich topánok. Teda niežeby s nimi niečo bolo ale s mojou hlavou niečo je. Začínam mať miernu krízu. Väčšiu krízu. Obrovskú krízu. Začínam sám seba spytovať, stojí mi to zato? Odpoveď poznám (áno, stojí) ale akosi mi to neberie. Navyše, keď prejdem popri Lajoške, je mi akosi ešte väčšmi smutno. V podstate som opäť na Ceste hrdinov SNP (a dnes ešte niekoľkokrát budem) a spomínam ako som tadiaľto šiel pred dvoma rokmi (a odvtedy ešte určite aspoň dvadsaťkrát). Pri studničke stretávam chlapíka, ktorý mi nerozumie. Hovorí, že nie je súčasťou pretekov (lámanou poľsko slovenčinou). Ide z Bratislavy na Duklu (takže ďalší SNPéčkár). Páči sa mu ale životodarná studnička a videl i krabičku zopár metrov ďalej (ktorú tiež vlastne založil Belo).
Za Idčianskym sedlom stretávam v proti smere zopár ľudí (muž, žena). Majú čísla a bežia kratšiu trať. Ďalší pretekár je zmätený, lebo má pocit, že ide zle (normálne mu to vidím na tvári: „Kde som zle odbočil čo tu ten divný a pomalý slimák robí, ako to, že ma vôbec predbehol?“). Ukľudňujem ho, ide v dobrom smere to iba ja idem dlhšiu trasu (a v duchu si hovorím, už len dva na šiestu kilometrov). Neďaleko predo mnou by mala byť ďalšia obžer stanica (ospravedlňujem sa, ale mám hlad jak sviňa). Tak si veselo vykračujem a v tom zrazu, z ničoho nič ako blesk z jasného neba ma niekto predbehne. Do frasa, som si už myslel, že ma nikto nemôže dobehnúť. No asi môže.
Potom je už kľud, na stanici jedlo, pitie, rozhovor. Hneď sa cítim oveľa lepšie. Ani som sa tam dlho nezdržal. Pár kilometrov po nej ma predbiehajú dve ženičky v družnom rozhovore. Ani si ma nevšimli. Žeby bol zo mňa už duch? Keď odbočím na Turniská, nikde ich nevidno. Beriem to ako výzvu a snažím sa ich dohnať (teda ak tie dve samé neboli duchovia). Predieram sa hore potokom a potom zisťujem, že sa dá ísť chodníkom povedľa. Som to ja ale riadne trdlo. Veľmi sa mi páči prechod popod skalnú bránu a dokonca po prvýkrát vo svojom živote nezablúdim za ňou. Môže zato nápadná fáborka označujúca nenápadný chodníček. Paráda a díki organizátori.
Takto to vyzerá, že asi stihnem v pohode Folkmársku skalu za svetla. Muselo by sa stať naozaj niečo výnimočné, aby sa mi to nepodarilo. Najmä ak veľmi dobre poznám cestu a nemienim zablúdiť. Extrémne prudký zostup do sedla Zemičky je extrémne pomalý a žiadneho ducha (alebo ženičky) nikde nevidím. V stúpaní na Folkmársku skalu predbieham jedného chlapíka (a že to je prudký výstup a dosť na morál). Jeden (človek, nie duch) odchádza preč a ďalší je na samotnej skale. Je úplne dehydratovaný a prosí o vodu. Dávam mu životodarnú tekutinu z mojej fľaštičky. Cestou dole do Kojšova ma veselo predbieha. Dostal sa z krízy. Som rád.
V Kojšove stretávam HEX dievčinu, prehadzujeme zopár slov (nasávam pozitívnu energiu) a potom úspešne ostávam na občerstvovačke (a nasávam polievku, kolu, piškóty, melón). Vyberám a prehadzujem nejaké jedlo z drop bagu k sebe do vačiku. Nechcem sa zbytočne zdržovať viac ako je nutné a štartujem do druhej polovice pretekov. Kratšej? Krajšej? Uvidí sa. Začína sa stúpaním na Kojšovku. Cmúľam cukríky, prekladám nohy, pokračujem ďalej. Chcel by som ísť rýchlejšie, nedá sa však. Teda nejdem celkom pomaly ale nejako rýchlo to tiež nie. Navyše som sám a o chvíľku sa bude stmievať. Ešte dobre, že toto okolie celkom dobre poznám a nemusím blúdiť. Po približne hodine (fuj, ale ten čas rýchlo letí a ja si pripadám ako keby som prešľapoval na mieste) vidím pred sebou dve osoby. Muž a žena. Jej bolo zle a vygrcala zo seba všetko čo sa vygrcať dalo ale chce pokračovať ďalej. Neviem či je to v tomto prípade najlepšia stratégia. Má sa vrátiť do Kojšova (okolo štyroch kilometrov dole kopcom) alebo pokračovať k čajovni Katka (päť kilometrov hore kopcom, k možnej búrke a do istej tmy)? Chce sa však silou mocou hecnúť a nevzdať to, pokračovať a navyše nás posiela oboch preč.
Chvíľu ideme s chlapíkom spoločne a keďže nechcem byť odľud (čo inak často som), predstavím sa. Vykľuje sa z neho Milan Mildo Magula. Hovorím mu čo presne nás v nasledujúcich kilometroch čaká (kopec, kopec, kopec, kopec). Neviem sa dočkať kedy nakoniec budeme pred Kojšovkou. Keď sme na Paleniciach, začína sa stmievať. Nad západným, južným i severným obzorom sú mraky. S bleskami. Je to neuveriteľné divadlo. Poriadna blýskavica. Je to však poriadne ďaleko, len občas počuť nejaký hrom. Napriek tomu mi trošku lepí (priznávam sa).
Pokračujeme spoločne k piatej záchrannej stanici (taktiež medzi účastníkmi pretekov vo všeobecnosti známa ako občerstvovačka). Zas do seba ládujem kopu veci, naberám vodu, ionťák a keďže je dosť tma, konečne vyťahujem čelovku. Čakám na parťáka, nechce sa mi pokračovať osamotenému, najmä ak má veľmi podobné tempo ako ja. Spolu sa viacej potiahneme ako každý sám. Asi (určite). Nakoniec štartujeme a ideme po červenej (ahoj zas SNPéčka) až po Idčianske sedlo. Hovorím Mildovi, škoda, že je zamračené, Mesiac by mal vyjsť okolo desiatej a ak by sme ho videli bolo by to úplne super. Ešte je však len hodín deväť.
V tme sa mne osobne veľmi dobre chodí po tme a tak ma táto svetelná zmena až tak nejako nerozhádže. Vlastne ani môjho súputníka. Jedine čas v takomto stave sa akosi divne vinie. Kilometre idú pomaly ale čas sa rúti ako na horskej dráhe. Žeby sme napriek môjmu pocitu sa pohybovali slimačím tempom? Dostali sme sa do časopriestorovej slučky? Alebo budeme musieť jednoducho troška zrýchliť. Stále sa blýska a navyše začínajú z oblohy padať nejaké megakvapiská. Radšej si obliekam bundu (úplne zbytočne, lebo prší len pár minút). Dobrou správou je i to, že sme pri ďalšom krmítku.
Opäť nasávam kolu, doplňujem vodu, ionťáky, melóny a podobne. Ďakujem všetkým dobrovoľníkom, ktorí vo svojom voľno čase našli chuť pomáhať pošahaným ľuďom (čo nemajú nič iného na práci len sa uprostred noci plahočiť temným a mokrým lesom). Ďalšie kilometre sú v znamení stúpania (čo sa mi nepáči) a družného rozhovoru (kým teda nezmĺknem lebo fučím námahou). Za nami v diaľke stále bohovia robia svoju nezáživnú diskotéku ale na východnej strane vychádza žltý kotúč nad obzor. Takže nakoniec Mesiac vyšiel! Som tomu nesmierne rád. Takže je to všetko kúzelné. Z jednej strany nás osvetľujú blesky a z druhej Mesiac.
Spoločne sa rozhodneme pre zvýšenie nášho tempa a mierny poklus. Teraz naše kroky sprevádza už len ticho s občasným upozornením na mláku (alebo iný problém na ceste). Mildo sa odo mňa odpútava, lebo ja nedokážem bežať tak rýchlo ako on (ešte nás čaká vyše tridsať kilákov). Keď sa však cesta preklopí do stúpania vždy ho dobieham. V rovinkách a v stúpaniach (i keď v tej tme sa to veľmi ťažko určuje) sa striedame vo vedení (prvý ide ten, ktorý momentálne nemá krízu). V podstate som veľmi rád. Zatiaľ som nikdy v živote nešiel tak dlho s niekým ako dnes (to môže znamenať, že nemám ešte veľmi veľa odchodeného). A užívam si to. Možno to až tak veľmi nedávam navonok ale teším sa z toho.
Vo Vyšnom Klatove nás víta ďalšia neuveriteľne skvelá partia dobrovoľníkov. Peťa Š. dokonca osobne poznám a vyčíta mi, že som prišiel omnoho skôr ako sme sa dohodli (tvrdil som mu totiž, že sem prídem až okolo štvrtej nad ránom). Jedlo, pitie a spoločnosť mi veľmi dobre padne ale nemôžeme sa dlho zdržiavať. Tu na mňa dopadne troška (viacej ako by mi to bolo milé) ďalšia kríza a som nesmierne rád, že nie som sám. Prechádzame miestami, kde som nikdy v živote nebol. Nemôžem sa z toho ani tešiť, lebo ešte stále je tma ako v … (noci).
Isto a určite sa blížime ku koncu (už len pätnásť kilometrov). Chytám druhý dych na lúkach pod Kamenným hrbom ale i tak nejdeme rýchlo na Alpinku. Je to tu dosť prudké a moje chodidlá hovoria už o potrebnom oddychu. Tak ešte kúsok a oddýchnete si. Na Alpinke mierne kufrujeme (ako je to vôbec možné?) ale dobrovoľník nás nasmeruje k jedlo a kontrolnému bodu. Tam veľké prekvapenie, Patrik V. je i tu. Jeme, pijeme, získavame informácie o ľuďoch pred nami (pred pol hodinou niekto odtiaľ odišiel) a ja si mažem stehná vazelínou. Všetko je na mne mokré (od dažďa z rána a potom od nepretržitého potenia sa) a nič nevyschlo. To si teda pýtalo svoju daň. Posledná etapa je pred nami a to už určite dáme. Teším sa dokonca i z toho, že to bude asi ešte za tmy.
Výstup z Alpinky je spočiatku nepríjemný, postupne ale zisťujem, že mám ešte nejaké rezervy (a môj parťák taktiež). Keď sa konečne dostávame nad Kavečany, rozbehneme sa. Opäť je o dosť rýchlejší (cesta ide dole kopcom) až je predo mnou možno i sto metrov. Zatnem zuby a dobieham ho (pravdepodobnejšie však na mňa empaticky čaká). Musíme prejsť cez mokrú lúku a potom dole kopcom k prameňu Pátra Pia. Už nás čaká len posledný kopec smerom hore a riadne fučíme. Tesne pred Košickým hradom vidím svetlo a predbiehame jednu dvojicu. Sme plný energie a bežíme (teda až na ten úsek dole kopcom pod vyhliadkovou vežou a Podhradovú).
Akonáhle sme na asfaltke rozbiehame sa ešte viacej (nemyslel som si, že sa to po 105 kilometroch dá). Letíme (teda „letíme“) tempom šesť a pol minúty na kilometer a tak posledné dva kilometre dáme za excelentných trinásť minút. Konečne je tu cieľ. Alebo nanešťastie? Na jednej strane som rád, že už nemusím pokračovať ďalej, na druhej moje masochistickému vnútru je ľúto konca. Celých dvadsaťjeden hodín a desať minút bolo fantastických. Geniálnych. Ak by som však mal vybrať najlepšiu vec z posledného dňa, bol by to výstup na Bokšov. Alebo zbeh do Košickej Belej. Občertvovačky a Patrik V. a Peter Š. Nie, stroboskopické divadlo na Kojšovke. Ehm, perfektných osem hodín s Mildom. Stúpanie na Turniská a Folkmársku skalu. Nebol najlepší môj zatiaľ najnepríjemnejší štart v Kysaku? Jednoducho to dnes bola absolútna paráda. Chcem a musím poďakovať Belovi a každému dobrovoľníkovi, ktorí venovali kopec svojho voľného času a iných prostriedkov, aby som sa ja mohol baviť . Nekonečná a neskonalá vďaka za to (tak to som poriadne rozcítený z toho).
PS: Ani som to nevedel ale v aute som nakoniec viezol neskoršieho víťaza, tretieho muža a štvrtú ženu. Tak sa zdá, že som kazil výkonnostný priemer osadenstva auta 🙂 .
Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
---|---|---|---|---|
05. 08. 2023 | 21:10 h:min | 107,1 km | 11:51 min/km | 5120 m |
patrik
parádny report. som sa tešil kedy bude a ozdaj nesklamal 👏👏
a super si to dal 🦾🤙
Trevor Ochmonek
Vďaka za podelenie sa! Textové aj videové (hoci to prvé omnoho lepšie približuje atmošku celého preteku). A dík aj za odkaz objasňujúci správne písanie slova súputník. Obohatil. 100ka je mojím veľkým snom, snáď to do 40tky zvládnem 🙂