Veľké vidmo v Malej Fatre

Po poslednej akcii ma dosť mrzelo (BBU 60), že som nedostal možnosť sa ísť pozrieť do Krivánskej časti Malej Fatry. Navyše v práci ma mierne upozornili, že som si nenaplánoval a nevybral všetky dovolenkové dni. Tak mi hneď v mojej hlave skrsol neuveriteľne inšpirujúci plán. Čo takto sa tam promptne ísť pozrieť v mojom nečakanom voľnom čase? Poviem pravdu, okamžite sa mi to zapáčilo a vykonal som všetky prípravné práce. V nedeľu podvečer si tak pripravujem zopár vecí (stan, spacák a karimatku neberiem, budem spať v Chate pod Chlebom) a som celý natešený ako malé dieťa pred Vianocami.

Studenú sprchu zažívam hneď v Košiciach na stanici. Kvôli pokazeným brzdám na (našťastie) jednom vagóne odchádza vlak len s tridsaťpäť minútovým meškaním. Do Vrútok (kde mienim začať svoju púť) prídeme takmer hodinu po plánovanom príchode. Som veľmi rád, keď vchádzam do lesa a postupne zaniká ruch vyťaženej železničnej trate, diaľnice a zvuky doobedňajšej dediny. Napriek stúpaniu (a teda môjmu ťažkému dychu) a šuchotu lístia, hluky sa tíšia len veľmi pomaly.

Cesta vedie príjemným lesom a po chvíľke som na chate na Kľačianskej Magure. Zopár ľudí sedí na terase ale každý si hľadí svoje (obzerá mobil) a nik s nikým sa nerozpráva. Predo mnou je ešte dlhá cesta, tak sa ani nezastavujem (zas som za odľuda). Lesom sa pomaly a nenápadne začína rozpínať hmla. Aby náhle bola fuč. O chvíľu však opäť naťahuje svoje studené a biele ruky a tak sa obliekam do teplejšieho (rozumej dávam si tenkú neprefukavú bundu, i keď tu nefučí). Musím povedať, zatiaľ to nie je veľké kochacie sa terno. Listnatý les, mokro. Podobný les môže človek na Slovensku nájsť takmer hocikde.

Vychádzam na lúku pod Suchým a môj názor okamžite mením. Predo mnou je pekné a prudké stúpanie. Navyše sa mimo stromov riadne rozvetrilo. Je mi preto troška chladno, ale rýchle tempo mi pomáha zohriať sa. No rýchle tempo. Štverám sa do kopca, makám ako pako a vrchol je stále v nedohľadne. Ešte stále. A teraz? Už som tam? Stále nie som hore. Mohol by som nadávať aké je to nespravodlivé, lebo sa mi nedarí ako by som chcel. Ale páči sa mi to.

Nasleduje cesta na Malý Kriváň cez Biele skaly. Predieram sa cez skaly (neprekvapujúco biele), kosodrevinu (neprekvapujúco zelenú) a fučí do toho vetríček (taktiež neprekvapujúco silou jemne naštvanej povíchrice). Nik nie je predo mnou a nik nie je ani za mnou. Všetka táto krása je mi ponúkaná v neriedenej koncentrácii. Je to úplne super. Musím jedine ísť hore kopcom a potom zas dole kopcom. Miestami prestáva fúkať, najmä ak som v závetrí. Táto časť Malej Fatry sa mi asi zatiaľ najviac páči (až po Veľký Kriváň).

Na Pekelníku (kde stále pekelne poskakuje víchor) stretávam jedného mladíka a jednu mladicu. On je z Čiech a ona zo Španielska (pardon, z Katalánska) a majú namierené presne tam kam i ja (prespávame na Chate pod Chlebom). Idem o troška (dosť) rýchlejšie ako oni a nechávam ich za sebou. Ubytovávam sa a keďže je ešte celkom skoro idem sa pozrieť na Chleb. Ako bude vyzerať západ slnka z neho? Tak sa rýchlo vyberiem na vrchol. Ponáhľam sa ako sa len dá. Je to ale úplne zbytočné. Nie, slnko ešte nie je pod obzorom len lenivé oblaky (fučí už len tak normálne a nie nenormálne) si ľahli na skaly a utlmili všetku moju fotografickú aktivitu. No nevadí. Relatívne rýchlo sa vraciam na chatu, dávam si sprchu, večeru a idem si ľahnúť spať. Vyberám si posteľ vedľa dverí aby som ráno veľmi nerušil spoluspáčov.

Nespí sa mi dobre. Nie kvôli chrápačom (len raz niekto na päť minút spustí pílu) ale tak celkovo sa celú noc prehadzujem. Ranný budík je pre mňa skôr záchrana ako trest. Rýchlo sa poobliekam a ponáhľam sa na Chleb. Keď mi nevyšiel západ slnka tak východ určite musí byt tip top. Alebo žeby nie. Od večera sa situácia vôbec nezmenila a vôkol mňa je hustá hmla. Klamem, niečo sa predsa len zmenilo. Namiesto predsvitníka hore fučí vetrisko. Presne viem kedy vyšlo slnko, sivá hmlisté okolie sa rýchlim rázom mení na ružové okolie.

Prechádzam Hromovým a Stenami. Neponáhľam sa (i keby som sa mal) a robím bambilión fotiek. A videí. Občas sa hmla zrazu z ničoho nič pretrhne a na pár desiatok sekúnd mi ponúkne bohaté menu rozprávkových výhľadov. Potom je zas všetko v hmle. Snažím sa fotiť ale nie je to ono. Aby som zlepšil svoje fotografické pokusy vyťahujem čistiace pakšamenty a čistím foťák (a aby som videl i okuliare). O pár minút sa situácia zas zopakuje. Hmla sa strieda so svetlými slnečnými momentami. A ja zrazu vidím na odvrátenej strane hrebeňa vidmo (alebo inak povedané Brockenské strašidlo). Pokúšam sa ho vyfotiť ale úplne bez úspechu. Doľahne na mňa hmla a temnota. Prečo sa mi to nepodarilo zvečniť?

V tom vetrisku a prelietavej hmly zrazu začujem krik a zbadám telo letiaceho krkavca. Nádherné visí (nepohnuto) pár metrov odo mňa nad hrebeňom. Čudujem sa ako relatívne bez námahy vzdoruje živlom ale po chvíľke to vzdáva (alebo mení svoje plány?) a kĺže s vetrom preč. Tak to bola absolútna paráda.

Asi sa nado mnou niekto zľutoval lebo s vidmom dostávam druhú šancu. S fotografovaním som trochu úspešnejší. Paráda nie? Obzerám sa za seba a vidím ako sa plazia hmlisté pazúry po južnej Stene. Úžasné. Dnes ráno bolo doteraz ako v rozprávke. Kontrolujem svoje veci a zrazu zisťujem, že mi chýba telefón. Firemný. Okamžite sa moja skvelá nálada prepadáva pod bod mrazu (čo nie je problém, nakoľko je stále len pár stupňov nad nulou). Otáčam sa idem ho hľadať. Kde mi len mohol vypadnúť? Vlečiem sa z nohy na nohu a sledujem všetko okolo chodníka. Keby tu bol len jeden chodník. Musím sledovať všetky vychodené časti, lebo si presne nepamätám, kadiaľ som šiel.

Pri návrate stúpam na Južný vrchol Stien a v blate sa pošmyknem a padám na zem a kamene. Nasrdený, nahnevaný a naštvaný kričím (škaredé slová) do horského vetra. Nič z toho si neberie k srdcu a ironicky ma ignoruje naďalej. Zisťujem, že nie je pravda, že hory nás volajú a my musíme ísť za nimi. Hory nás ani netrpia. Horám je úplne jedno čo robíme a aké máme túžby, plány a či ciele. Hory nás ako také úplne fumigujú. To si len my nahovárame, že ten tajomný hlas v nás patrí im. V skutočnosti je to len a len naše ego, ktoré nás ťahá hore. To zistenie mi nie je práve najpríjemnejšie. Nik sa nechce vidieť ako ťažký egoista. Ani ja.

Po dlhej a nepríjemnej chvíľke (čo je celkom vtipné, lebo chvíľka podľa definície je kratší časový úsek a tak teda nemôže byť dlhá?) sa dvíham zo zeme a pokračujem v hľadaní. Stále nie som úspešný a ani ďalšie výskyty vidma ma nedokážu potešiť. Konečne po vyše kilometri a pol a polhodine nachádzam čiernu krabičku hodenú (padnutú, stratenú, miznúcu, …) na zemi. To mi ale odľahlo. Možno ma nakoniec tie hory zobrali na vedomie (alebo som im stále ukradnutý). Cesta je hneď veselšia a slnečnejšia. Užívam si to oveľa viac ako pred nedávnom.

Rozsutec (veľká verzia) je z Poludňového grúňa bez mrakov. Neďaleký a skoro rovnako vysoký Stoh sa prudko mračí. Moje kroky najprv vedú tam. A je to poriadne prudká škola. Chodník je mokrý, blatistý, a nakoľko vedie spočiatku lesom, i pokrytý padnutým lístím. Takmer smrteľná kombinácia. Pred pár pádmi ma zachraňujú len moje leopardie reflexy. Ako vychádzam z lesíka prudkosť sa mierne znižuje, na druhej strane otvorená hoľa dovoľuje vetru nabrať poriadnu silu. Takmer ma zhadzuje z nôh. Mám však ešte stále toho leoparda v sebe. Na Rozsutci to musí byť iné. Nemôže byť taký prudký a nemôže byť v mrakoch (veď pred hodinkou nebol).

Po prudkom zbehu na Medziholie ma čaká sám pán Rozsutec. Nechce sa mi ani veriť, podľa rázcestníka by som mal vrchol (vzdialený len kilometer a pol) dosiahnuť o hodinu a pol (tempo hodinu na kilometer je hodné slimáka). Ide sa mi spočiatku dobre a potom sa mi do cesty postaví stena. Doslova. Buď som mimo kondičky (pravdepodobné) alebo je to naozaj také prudké (pravdepodobnejšie) alebo sa tu nachádza nejaká divná časo-priestorová anomália (najpravdepodobnejšie). Občas hľadám správnu cestu (hľadám s vyvrátenou hlavou hore ďalšiu niekde namaľovanú značku na skalách). Občas ju i nájdem. Občas nie. Občas mi pomôžu reťaze a občas mi zavadzajú paličky (som však lenivý ich odložiť do vaku). Som konečne hore (a zasa som v mrakoch). Bolo to krátke (vzdialenostne). Bolo to dlhé (časovo). Dal som to nakoniec za päťdesiat minút.

Cestou dole začínam stretávať prvých ľudí. Veľa Čechov, zopár Poliakov (jeden izraelský pár a jedna nemecká rodinka) a skoro žiaden Slovák. Som rád, že sem zavítala zahraničná klientela, čakal som však troška viacej Slovákov. I na sedle Medzirozsutce stretávam pár Čechov. Chcem sa ešte pozrieť na malého bračeka Rozsutca (kam sa ale ide možno ešte exponovanejším terénom, ale len na malom kúsku) a pri stúpaní dostávam kŕč do pravej nohy. Nasávam magnézium a posúvam sa vpred ako tučniak. Pomaly sa mi ide lepšie a lepšie a potom kŕč v pravej nohe je fuč. Presunul sa do ľavej nohy. Ááááááá.

Nakoniec sa dostávam až na vrcholík, vychutnám si ho a vraciam sa dole. Čaká ma už len cesta Jánošíkovými dierami a to je celkom fajn. Okrem vodopádov a kopu Čechov, ma nečaká už nič relevantné. V Terchovej sa presúvam do centra obce a nakupujem niečo pod zub v Lidli. Bez problémov nastupujem do autobusu do Žiliny. Vlak určite stíham, lebo už teraz má takmer polhodinové meškanie. Zas ten problém meškajúcich vlakov. Na autobusovej stanici si však všímam prichádzajúci Flexibus do Košíc. Po otázke, kedy by mali byť v metropole východu odpovedajú, že ak nebudú zápchy, tak pred siedmou. Kašlem tak na vlak a docestujem domov autobusom.

Na záver chcem len povedať, že Malá Fatra ma dostala. Možno to nie je najvyššie pohorie ale hrebeňovka je tu nádherná. Hmla a vietor spravili z kopcov zvláštne krásne javisko. Uvidel som vidmo, vyšplhal na Rozsutce, prešiel Biele skaly a trafil na tie nesprávna Kriváne. A už teraz si dávam predsavzatie, že na budúci rok sa sem vrátim v rámci Koruny Turca.