Ráno na Ťahanovciach je riadne hmlisté. Vidno len zopár desiatok metrov pred auto a tak idem vcelku pomaly. To mi umožňuje pozorne sledovať štyri divé svine pasúce sa neďaleko čerpačky Shell. Svoju pozornosť absolútne venujú rozrývaniu chodníku a nič iné si nevšímajú. Tak toto stretnutie bolo z môjho pohľadu oveľa bezpečnejšie ako mnohé moje iné (veď som sedel v aute). V Kavečanoch nie je žiadna hmla a tak sa tomu celkom teším, lebo žiadne zviera ma nemôže prekvapiť. Je síce tma, ja však mám veľmi dobrú čelovku.
Moja prítomnosť sa nepáči starému a nahnevanému psovi v dedine a tak mám aspoň o motiváciu rýchleho pohybu na krátku dobu postarané. Na chodníku na Hrešnú je extrémne vidno a tak podľahúvávam presvedčeniu, že hmla sa prevaľuje len dole v údolí. Akonáhle som v lese, kruto zisťujem svoj omyl. Vidno je tak na desať metrov a s postupom času sa to len zhoršuje. Ak by som tadiaľto nechodil tak často, kde mám skoro každú zákrutu a križovatku uloženú v dlhodobej pamäti, tak by som určite aj zablúdil.
Najprv sa tmolím neďaleko múru ZOO, potom len prechádzam temno bielym tunelom lesa. Čo je fascinujúce je svit Mesiaca. Smerom hore je hmla (či skôr oblak) dostatočne riedky aby strieborné svetlo doputovalo až ku mne do očí. Iný príbeh je to smerom do strán. Na odbočke ku Kráľovej studni musím zapnúť čelovku na maximum, lebo si nevidím skoro pod nohy. Nie je to až také strašné ako minulý rok na Jahodnej, nemá k tomu ale ďaleko.
Ak niekoho zaujíma môj názor, dúfam, že sa zopár takých ľudí nájde, tak aj tieto horšie podmienky sú svojím zvláštnym spôsobom krásne. Nemusím sa rozptyľovať okolím a môžem a musím sa sústrediť len a len na tesné okolie. Extrémne blízke okolie. Na sedle pod Vysokým vrchom je totálna deka. Akonáhle však začnem schádzať dole kopcom, hmla sa ako keby mávnutím čarovného prútika rozplynula a ja som zrazu len v normálne čierno čiernej tme. Nie na dlho, po necelej minútke som zas v mlieku. A po ďalšej som zas mimo. Nielen ja sa pohybujem ale aj závoje hmly sa chcú niekam dostať.
Najviac sa teším na výstup z Veľkej Lodiny, najprv tam však musím zísť. Je to riadne prudké a cesta smerom dole je rýchla ale aj dosť náročná. Kto by si teda pomyslel, že smerom dole to bude takisto ťažké, nie? Pri železničnej stanici prekvapujem staršiu pani, tá tu vôbec nikoho nečakala tak skoro ráno a nieto ešte takého pohľadného a milého mladíka ako som ja. Nechcem ju veľmi stresovať a tak sa vydávam na spiatočnú cestu.
Až teraz sa začína to pravé orechové. Pomaly sa plíži brieždenie a som dokonca schopný odložiť čelovku a pritom nenaraziť nevidomo a nevedome do prvého stromu v lese. Veľmi ma zaujíma ako dlho mi bude trvať, kým vyjdem hore. Niekedy v budúcnosti by som tento svah mohol využiť na cieľavedomé zbieranie výškových metrov, alebo inak povedané na gerlaching, resp. montblancing (či dokonca everesting). Pre neznalých, everesting je taká aktivita, počas ktorej na jednom kopci sa krúti peší alebo cyklistický turista dovtedy, kým nenastúpa 8848 výškových metrov. Teda everesting pre mňa nie je, to by som asi nikdy nedal, avšak o gerlaching som sa už raz pokúšal a aj úspešne dokončil. Inak nie je to krásna slovná hračka, akože ever resting, teda pre anglicky neznalých – navždy odpočívajúci.
Postupne sa dostávam do mojej prevádzkovej teploty a darí sa mi šliapať hore kopcom viacej ako zodpovedne. Dalo by sa určite ísť aj rýchlejšie, nechcem to však prehnať. Akosi sa mi darí zase vyjsť z hmly a vidím po prvýkrát do väčšej diaľky. Teda do väčšej, predo mnou sa týči poriadny kus hory a tak aj napriek dobrej viditeľnosti vidím tak maximálne len zopár stromov pred sebou.
Na koniec stúpania sa dostávam po 35 minútach, počas ktorých som prešiel iba síce len niečo viacej ako dva kilometre ale vystúpal som viacej ako päťsto výškových metrov. Dobre strávený a hodnotný čas. Ako sa blížim k Vysokému vrchu, hmla zas obnovila svoje panstvo a tak okolie nie je veľmi fotogenické alebo vhodné na obzeranie. Kým minulý týždeň bolo všade vôkol mňa kopa rôznych farebných podnetov, tak dnes spočiatku bolo v tej tme všetko čierne a neskôr biele od hmly. Aj keď hmla sa odplazila preč, stromy sú už celkom bez listov a tie ktoré sú na zemi majú len nepríjemnú a nudnú hnedú farbu.
Z Vysokého vrchu bolo vidno minule Tatry, dnes je celkom problém vidieť stromy, ktoré sú desať metrov ďaleko. Preto sa tam dlho nezdržiavam a idem si svojou cestou do Kavečian. Tá je zas celkom nudná, bielym tunelom sa teda ide fajn. Ani sa nenazdám a som za Kráľovou studňou a o chvíľku narážam na plot ZOO. Ako klesám opúšťam biele kráľovstvo a zrazu sú listy nielen na ceste ale aj na stromoch. Takže tuná ešte neskončilo jesenné padanie. Hneď je všetko zrazu farebnejšie a veselšie.
O pár minút zažívam šok a trápnu chvíľu. Ako tak idem, vidím chlapíka. Pravdepodobne sa nevie dočkať otváracích hodín ZOO lebo sa celkom aktívne pokúša preliezť cez plot. Celkom sa sústredí na správnu techniku prelezu (asi aby nespadol a nedokaličil sa) a až po tom ako je celý na strane ZOO zdvihne hlavu. Práve som od neho príliš blízko, asi na vzdialenosť do dvoch metrov. Nedá sa teda tváriť, že sa nič nedeje. Ticho je asi pol sekundu a následne padne nesmelý pozdrav a prianie dobrého rána. Obaja sa úporne snažíme zachovať si tvár a obom nám to nakoniec aj celkom dobre ide. Otázka len znie, zachoval som sa správne? Ako som mal reagovať?
Tak to bola dnes krása. Čierno biela s malou prímesou farieb. Dobre som si vyskúšal vyjsť hore krátkym ale prudkým kopcom. Čerešničkou na torte bolo sladko kyslé stretnutie s votrelcom, chtivým vidieť divé zvieratá v kultúrnom prostredí kovových klietok. Kam pôjdem a čo uvidím na budúce?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 8. 11. 2020 | 3:50 h:min | 25.77 km | 8:56 min/km | 1176 m |
Pridaj komentár