Už je tu koniec

Chcem si nahovárať, že som strašne zaneprázdnený človek. Preto som sa nevybral na cestou nepretržitej Cesty hrdinov SNP. Od roku 2019 som sa každý rok (teda okrem toho roku, ktorý sa nespomína nahlas) vybral na krátky úsek tejto diaľkovej trasy. Avšak i dlhá púť ma niekde koniec. Nuž a tento rok mám v pláne konečne dôjsť do Devína. Ostáva mi už len niečo okolo dvesto kilometrov. Veľa? Málo?

Cestou do Trenčína sledujem spoza okna husté dažďové mraky (a k tomu primerane nepríjemný dážď). Na moju radosť psie počasie končí v Púchove a v meste módy je sucho a teplo (i keď stále pod mrakom). Vystupujem (takmer chcem povedať vyskakujem) z vlaku, prechádzam cez pomerne známy podchod a rýchlo sa presúvam z centra (a obzerám si za svetla časti trate Leteckej stovky, ktorú vždy vidím iba za tmy) do okrajových častí a normálne na jednom úseku blúdim. Vychádza však miestna dobrá duša, zhodnotí moju príslušnosť ku kmeňu Milovníkov červenej značky a naviguje ma správnym smerom.

Až keď dôjdem do lesa, opadne zo mňa prvá vrstva nervozity. Odteraz to bude už len dobré (tak v to dúfam). Mierne stúpanie mi zlepšuje náladu. Ešte viac mi ju vylepšuje spätný pohľad na Trenčín. To som už tak veľa prešiel? Z vrch lúky sledujem v diaľke diaľnicu a známe bralo s hradom (nad Beckovom). Prechádzam Drietomou a opäť ma zasahujú moje všeobecné pochybnosti. Zvládnem to? Má to zmysel? Prečo je to také prudké? Páči sa mi tu?

Prechádzam celkom sám obklopený lesom, stúpam chodníčkom, schodíkmi, lúkami a skalami. Konečne sa dostávam na hranicu s bratmi Čechmi a otvárajú sa mi výhľady. Paráda. Na chvíľu. Kým ma neprepadá ďalší záchvat trudnomyseľnosti. Potom však opäť mám zo seba a z okolia dobrý pocit. Som ako na hojdačke. Dochádza mi voda a rád by som si ju niekde doplnil ale i keď pred domami sú zaparkované autá, na dvore nikdy nikde nik nie je. Okrem nervóznych psov. Preto nakoniec dopĺňam do brucha miestnu malinovku a do fliaš číru vodu až na horskej chate Vyškovec.

Vlastne si uvedomujem, že na tomto úseku sa nachádza dosť veľa asfaltových úsekov. Možno nie je ich až tak veľa ako na východnom Slovensku, napriek tomu je ich dostatočne. To má však i svoje dobré a svetlé stránky. Dokážem ísť dostatočne rýchlo. Pomaly sa začína slnko skláňať k obzoru a bolo by dobré si nájsť nejaké dobré nočné útočisko. Napríklad prístrešok pri rozhľadni U Krížku. Jedinou chybou je chýbajúca rozhľadňa.

Ukladám sa len tak pod širák a okamžite zaspávam. V noci ma budí šuchot dažďa a spočiatku je mi to jedno. Žiadne kvapky nedopadávajú až na zem. O pol druhej dážď dopadáva na moju na dážď príliš citlivú tvár a tak sa presúvam v polospánku do prístreška. Potom zas plnohodnotne spím. Budím sa až skoro ráno. Obloha je stále zatiahnutá a akosi je chladno. Nechce sa mi vyjsť z teplého spacáka. Opätovne sa vo mne spúšťa spätná slučka negatívneho myslenia. Treba a chce sa mi vyjsť do toho chladu?

Nuž, nechce sa mi ale treba mi to. Ak teda tu nechcem zakempovať (a to nechcem). Na Veľkú Javorinu by to nemalo byť ďaleko a tak sa púšťam do chôdze. Idem po poľnej cestičke, potom zas po asfaltke a následne sa predieram cez mokrú (a preto ľadovú) húštinu. Lúka (kde vyrušujem zopár srncov, ktorým z trávy vykúkajú iba uši a parožteky), asfalt, ovce, kravy a lesná cesta. Idem celkom mechanicky a bez rozmýšľania. Splýva to všetko do jednej veľkej zelenej šmuhy.

Už sa teším na Slovensko a dúfam v otvorenú Holubyho chatu. Stúpanie je spočiatku mierne a po širokej ceste. Tú istú cestu využíva i kamión plne naložený drevom. Po opustení kvalitnej cesty sa vnáram hlbšie do lesa a je to troška prudšie. Prechádzam cez rúbanisko (tak už viem skadiaľ mal ten kamión drevo a Česi taktiež vo veľkom rúbu drevo hlava-nehlava). Ani sa nenazdám a som na lúke pod vysielačom. Je stále troška chladno a pomaly mi dochádza voda. Preto som rád, keď na terase Holubyho chaty si môžem načapovať vodu. Z chaty vychádza chlapík a pýtam sa ho, či sa varí. Dostal som totižto neuveriteľne silnú chuť na praženicu. Keďže je tu ubytovaný, tak jemu raňajky pripravia ale či sa niečo pripraví pre mňa nevie. Tak idem skúsiť.

Som úspešný, dostávam skvelú porciu a dávame sa do reči s SNPčkármi. Idú od 18. mája a mali veľmi zlé počasie. Zažili extrémne veľa blata, dažďov a búrok. Z Nízkych Tatier nevideli absolútne nič. Preto ich cieľ na dnes a absolútne celkovo je Mohyla na Bradle. Potom idú domov. Pred chatou sa rozlúčime a ja nasadzujem moje cestovateľské tempo a vzďaľujem sa im. Nastáva celkom ďalšie nudná časť. Akosi ma to nebaví. Idem v podstate dole kopcom cez les (s občasnými rúbaniskami na českej strane hranice). Po asi hodine stretávam turistu v opačnom smere (kvôli nadrozmernému batohu na chrbte ho podozrievam, že je SNPčkar) a potom zas dlho nič. Tak sa uzatváram do svojej ulity nepozitívneho myslenia a nadávam sám sebe. Prečo som sa na to dal?

Keď vyjdem z lesa prechádzam po cestách až do Myjavy. Kupujem si zásoby v Bille a snažím sa niečo zjesť v centre mesta. Rozhodujem sa nakoniec pre pizzu ale ako na potvoru pizzeria nemá žiadne sedenie. Tak si idem sadnúť do baru vedľa, kde si zas musím kúpiť niečo na pitie (aby som si tam mohol vôbec sadnúť). Čas aspoň využívam na nabíjanie mobilu a hodiniek. Z čoho som troška prekvapený je, že ani pizza a ani pitie sa nedajú zaplatiť kartou. Razom som ako keby dvadsať rokov dozadu.

Po najedení pokračujem ďalej. Cez rozpálené cesty ospalého mestečka, popri rozpálenom a ospalom cintoríne až na lesnú cestu (kde napriek nápisom zakazujúcim tu sypať smeti a oznamujúcim, že oblasť je monitorovaná fotopascami), v ktorej okolí je dosť veľa smetí. Cestička končí v malebnej obci Polianka, kde sa nezdružujem dlho a konečne pokračujem cez polia. Prechádzam cez ďalší lesík (stretávam staršieho pána na dosť divne starom, zničenom a vôbec nie horskom bicykli).

Keď začnem stúpať na Mohylu, veľmi sa tomu poteším. Už len chvíľku a budem na Bradle. Akosi som vždy tento míľnik bral nejako osobne. Pozitívne. Odtiaľ to už nie je ani sto míľ do cieľa. Dobrá práca. Najprv sa tam však musím dostať. Stúpanie sa zdá miestami náročné a miestami je to absolútne v pohode. Keď som konečne na vrchole zachádzam si na samotnú mohylu (tá totiž nie je priamo na ceste). Koná sa tam nejaký spomienkový obrad (príhovor ma niekto z magistrátu z Brezovej pod Bradlom) a úspešne oddychujem. Je tam však veľmi horúco. Preto nedokážem oddychovať až tak dlho a poberám sa dole do mesta. Tam si v Bille kupujem ľadové osvieženie a teším sa na Malé Karpaty. Trochu mi to trvá kým vyšliapem do kopcov ale potom je to jednoduchá cesta. Chvíľu dole a chvíľu hore. Nič zložitého. Takto sa tam pohybujem dlhú dobu (hoďku, dve?) a odbehnem si ešte pozrieť hrad Dobrá voda. Som veľmi rád, i keď sa mi už veľmi nechce. Les je tu trocha redší a je extrémne horúco (na tu pokročilú hodinu).

V dedine v parčíku sa pýtam, kde by sa tu dala načerpať voda a kde by mi ponúkli za odmenu nejakú sladkú vodu. Číra je tu hneď v tom prístrešku a za ním je pohostinstvo. Viacej dôverujem vode z vodovodu a tak idem najprv do miestnej krčmy. Kolu a ani kofolu nemajú ale disponujú miestnou špecialitou z kiwi (asi ich pestujú niekde za dedinou). Tak si dávam pollitra toxického zeleného nápoja. Chutí menej jedovato ako vyzerá. Keď čašníčku poprosím o nabratie vody do fliaš, vidím jej na očiach zhrozenie a znechutenie. Prečo by som radšej chcel zlú a nekvalitnú chlórovanú vodu z krčmy (žeby práve preto, že je to ošetrená chlórom a určite z nej nedostanem sr…?) ako keď môžem mať čerstvú a pramenitú vodu tuná len za desať metrov odtiaľto? Kapitulujem a idem si nabrať vodu do parčíka.

Rýchlo naberám vodu a sledujem po očku ako sa tu malé, nie tak malé a i väčšie deti hrajú. Normálne som zaskočený, keď viacej ako polovica šarvancov sa mi pozdraví. Je to veľmi milé. Aby som tu zbytočne nemútil dedinskú spoločenskú vodu (keď tú reálnu som mútil dosť). Mojím dnešným konečným cieľom je Útulňa Jozefa Maka. Nie je to ďaleko, len zopár výškových metrov v peknom lesíku. Keď som sa tam konečne dostal, zistil som, že nebudem nocovať sám. Sú tu dve mladé učiteľky, dvaja mladí mládenci a rovnako mladé dievčence (z nejakého gymnázia v Trnave). Trávia tu tri dni a dve noci, v rámci nejakých výziev. Je celkom príjemné tráviť večer v kruhu ľudí ale o pol deviatej je to už i na mňa dosť a idem si ľahnúť. Spím celkom tvrdo až do pol piatej.

Snažím sa nerobiť veľmi veľký rozruch ale nedarí sa mi to. Budím minimálne tretinu osadenstva, uisťujú ma však, že je to v pohode. Rýchlo odchádzam a mám pred sebou (azda) slnečný deň. V hlave sa mi drolia rôzne plány. Mám sa pokúsiť dôjsť až do Devína (predo mnou viac ako sto kilometrov a cez 3 500 metrov prevýšenia) alebo mám sa ešte niekde utáboriť? Času mám dosť, ešte je len piatok a mám čas až do nedele. Rozhodujem sa, že sa nerozhodnem teraz ale neskôr podľa potreby.

Pri najbližšom prameni čerpám vodu do fliaš a i do nádoby s filtrom. Dlho nebude žiadna voda a radšej mať niečo navyše ako potom vysychať ako slizniak na pálivom slnku. Spočiatku je to celkom nuda (asfalt a tak), krátke pozdvihnutie v malom lesíku a potom zas len asfalt a tak. Všetko sa to mení keď začnem stúpať na Havraniu skalu. Stretávam prvých ľudí, ktorí len tak nečinne sedia na lavičke. Mne sa nechce a tak pokračujem. Akosi som mal pocit, že to bude prudké a príjemné (ako keby niekedy prudké stúpania boli príjemné) a potom to bude len lepšie a lepšie. Nebolo.

Chodník je tu dosť úzky, lebo z každej strany ho lemuje hustá pokrývka nejakej zelenej byliny. Tak nič nevidím pod nohami a že je tu dosť kameňov. Idem o dosť pomalšie ako som si myslel a predpokladal. Je to ale môj problém. Občas vykuknem a vzhliadnem z nejakej skaly a potom to uvidím. Stan a pri ňom pes. Príde až celkom ku mne a začne mi olizovať lýtka. Asi má nedostatok soli. Po asi minúte sa v stane niečo/niekto začne hýbať a dievčenským hlasom volá na psa. Tak radšej nebudem provokovať a zdržovať a pokračujem ďalej. Zelená zmizne a objavuje sa tu normálny les (s iba lístím pod stromami). Okamžite sa mi ide lepšie a rýchlejšie. Kým nedôjdem k skalnému hrebeňu, kde pozorujem muflóny. Alebo to len tak maskujem môj extra pomalý pohyb smerom vpred.

Čaká ma dosť ťažký (rozumej pomalý) postup. Nerád by som sa tu niekedy zdržoval v daždi (modrá obloha tento extrém dnes nepovoľuje). Musí to tu byť extrémne šmykľavé. Prechádzam ruinami hradu Ostrý kameň (prečo sa asi tak volá) a teším sa keď budem konečne dole na Brezinách. Jeden z rázcestníkov sa volá Breziny, chata a tak dúfam v nejaké občerstvenie. Chyba lávky. Keď som konečne dole, z chaty sa vykľuje ruina. Tak či tak tam ostávam, nabíjam si hodinky, filtrujem vodu zo zásob a dávam niečo pod zub a hlavne sa natieram krémom na opaľovanie. Je hrozne teplo a slnko svieti ako šialené (ale nemôže byť šialenejšie ako ja, veď žiaden normálny človek by sa na takýto výlet sám od seba nevydal).

Pokračujem smerom hore do kopcov a lesov a i keď sa mi ide dobre, spomaľujem. Radšej pomalšie ako nijak. Prechádzam lesom a je to nekonečne dlhé a v mojom rozpoložení i celkom nudné. Každú chvíľku popíjam vodu a niečo zobem z môjho malého jedálnička. Kontrolujem prameň na Mon Repos ale nepáči sa mi. Navyše neďaleko je Amonova lúka a tam je ďalší prameň. Ízí pízi chodník (až na to posledné stúpanie) ma tam zavedie a hľadám vodu. Načapujem a filtrujem do každej nádoby ktorú mám. Ďalších neviem koľko kilometrov nebudem mať tú možnosť.

Nejaký čas idem lesom a potom už stúpam na Vápennú. Ako keby som sa vrátil niekoľko hodín späť, úplne rovnaká scenéria ako na Zárubách. Zelené more a kopa ostrých kameňov. Preto trocha oddychujem pri vyhliadkovej veži (kde sú ďalší turisti). Prudká cesta dole ma zavedie pod Malú Vápennu a potom do Sološnickej doliny. A tu sa začína úplný mordor. Začína sa to stúpaním po asfaltke a to je ešte relatívne fajn. Keď som na lesnom chodníku v prudkom kopci, celková situácia ma dostane. V tom zlom. Prečo to vlastne robím? Ani sa mi to momentálne nepáči, nič z toho nemám a celkové dobro ľudstva sa týmto nezvýši (a navyše ani chlieb kvôli tomu lacnejší nebude). Prepadla ma tam riadna depresia. Sedím na pníku a v hlave si preberám aké mám možnosti. Chcel by som veľmi napísať, ako ma tam osvietilo a hneď boli všetky boľačky a problémy preč. Ale kdeže. Úplne všetko ma hnevalo a rozčuľovalo. Moje plány, moja neschopnosť sa ich držať a v podstate absolútne všetko (ešte i ten les akosi škaredo a zlostne šumel).

Na Devín je to ešte riadne dlhá štreka (cez 60 kilometrov). Ak to teraz ukončím, musím sa nejako dostať do civilizácie. Čo je ale horšie, určite už nenájdem vnútornú motiváciu na budúci rok dokončiť Cestu hrdinov SNP. Tak tam sedím iba sedím. Čo mám robiť? Väčšine napadne, však pokračuj ďalej ty pako, avšak ja sa neviem rozhodnúť tak a ani onak. Asi nie som ten najsprávnejší človek na takéto dobrodružstvá. Mal som radšej ostať doma a o takýchto veciach iba čítať v cestopisoch a nie zažívať ich na vlastnej koži. Tak mi treba. Po nekonečne dlhej chvíli nakoniec predsa len vstávam a dávam si za cieľ Pezinskú Babu. Tam sa už nejako dotrepem a potom sa uvidí.

Idem z nohy na nohu (nejako to hrotiť predsa nebudem) a prichádzam k plotu. Nie je taký krásny ako betónová opacha Košickej Zoo, zato idem popri ňom veľmi dlho (aspoň sa mi tak zdá). Červená značka ide prudko dole popri akýchsi skalách a keď dôjdem na lesnú cestu márne hľadám správny smer. Tá potvora zabočila rovno medzi skaly. Tak mi treba, teraz musím tých približne 60 výškových metrov nastúpať späť. To mi na pohode nepridáva.

Objavuje sa opäť plot a sledujem ho niekoľko kilometrov. Čo je vlastne na druhej strane? Nejaké tajné vládne biologické laboratórium? Na mnohých miestach strhnuté kusy plota by tomu nasvedčovali (zmutované monštrá sa dostali von a teraz zachráň sa kto môžeš! alebo jednoducho ako všetko vládne, došli peniaze na opravy). Idem po lesných cestách a občas stretávam turistov. Čo ma však ale strašne hnevá, sú nekonzistentné časy na rázcestníkoch. Ak z miesta A do miesta B je to napr. tridsať minút a do miesta C päťdesiat tak čakám, že keď dôjdem do miesta B, tak do miesta C to bude už iba dvadsať minút (čo by bolo logické) ale nie ďalšiu polhodinu! Ako keby niekto tie časy len tak generoval generátorom náhodných čísel. Nikde inde na Slovensku som sa s tento problémom nestretol.

Ešte nie som na Pezinskej Babe ale viem, že sa k nej blížim. Už z veľkej diaľky počujem túrovanie motorov. Keď sa mi zdá, že som už naozaj len na skok, stále som od nej dostatočne vzdialený. Na lesnej ceste stretávam cyklistu, ktorý so mnou nadviaže rozhovor. Kecáme tam zo dvadsať – tridsať minút a mne sa prečistí poriadne hlava. Mojím terajším plánom je dať si v reštaurácii výdatnú večeru a potom pokračovať až do Bratislavy. Čo na tom, že to je vysoko nad štyridsať kilometrov. V najhoršom prípade niekde rozložím stan a vyspím sa.

Dávam si riadne dobrú večeru, dočapujem vodu a priberám fľašu kofoly ako odmenu. Vychádzam do posledného úseky v ústrety večeru a tmy. Konské hlavy, Somár a Kozí chrbát dávam ešte za vidna a aby nebolo tých zvierat málo, v kuse vyrušujem nejaké srny či danielice. Keď sa poriadne zotmie je to jednoduchšie. Idem len vpred vo svetle čelovky. Mám pocit ako keby som sa pohyboval doma v Ťahanovskom lese. Udržiavané široké chodníky a nie veľmi veľa stúpania. Ani sa nenazdám a som na Bielom kríži.

Je niečo po desiatej v noci a z mesta počuť sirény, hukot motorov. Mám pocit, ako keby to do cieľa nebolo už ďaleko. To dám ľavou zadnou. Veža na Kamzíku svieti a zdá sa na dosah. Je to ale klam. Prechádzam riadnym labyrintom rôznych cestičiek a odbočiek. Na niektorých miestach sa ide cez mladú húštinu (aspoň sa mne to tak zdá) ale tam sú značky kreslené snáď každých päť metrov. Ruším mnohopočetné stáda svietiacich očí a mám utkvelú predstavu, že mimo svetelného kužeľa čelovky sa medzi stromami nachádzajú budovy upravujúce pitnú vodu pre Bratislavu. Vždy, keď zvýšim jas čelovky, vodu upravujúce zariadenie sa okamžite mení v húštinu. Veľmi však dobre viem, že keď svetlo zasa dám na normálnu úroveň, tak sa tam zasa magicky objavia. Dobrá nálada, ktorú som mal na Pezinskej Babe, ma preto pomaly opúšťa. Tesne pred jednou som na Kamzíku, kde otváram fľašu kofoly a obradne si dávam pár hltov. Do konca mi chýba už len táááák máličko.

Schádzam dole a prechádzam bez povšimnutia popri bujarej skupinke mládežníkov (ktorí majú ale zásoby alkoholu ako starí korheli). Konečne medzi zástavbou. Orientácia medzi domami je oveľa ťažšia a náročnejšia ako niekde v lese. V kuse sa pozerám do mobilu a hľadám správnu odbočku. Vychádzam až na Slavín a maskujem oddych za fotografovanie. Schádzam dole do Mlynskej doliny (jedna ulička je brutálne prudká) a prechádzam popri odbočke k ZOO a budove Slovenskej televízie (aspoň myslím, v tej tme a mojom rozpoložení si už nie som istý ničím). Teraz sa naozaj už vlečiem z nohy na nohu. V niektorých častiach Bratislavy nie je ani zapnuté pouličné osvetlenie a tak sa cítim ako v lese. Kam nakoniec vlastne i dochádzam.

Je tma, som unavený fyzicky i psychicky a rád by som pridal do kroku ale nedá sa. Aby som nezaspal počas chôdze, začínam sa rozprávať sám so sebou. Dosť nahlas (aspoň sa mi to tak zdá). Kedy do frasa konečne bude koniec? Pár kilometrov pred Devínom to predsa nevzdám. Nedostatok spánku robí svoje. Absolútne nevnímam svoje okolie a keď zrazu zistím, že značka ktorú sledujem nemá červenú farbu ale modrú, je mi do plaču. Vraciam sa na správnu cestu a zabil som tu asi štvrť hodinu (mám troška problémy so základnou matematikou: šesť krát dva je ehm, niečo okolo pätnásť?). Nakoniec vnímam, že sa temná farba noci mení na sivú farbu noci a po chvíľke za začínajú sfarbovať i zore. Slnko ešte nevyšlo ale je už vidno a zrazu mám akosi viacej síl (na zlosť iba imaginárnych). Vychádzam na rozhľadňu na Devínskej kobyle (riadne fučí vetrisko) a už ma čaká len prudký kopec do Devína.

Navrávam si, že mám dosť síl a „bežím“ dole (tempom niečo okolo desať minút na kilometer). Ak by som stihol autobus o 6:13, tak by som mohol odcestovať do Košíc vlakom o 7:27. O šiestej som na parkovisku pred hradom Devín (inak skoro každý normálny človek ešte oddychuje) celkom sám a je tu koniec. Pravdu povediac nemám žiaden múdry bonmot alebo nejakú skvelú myšlienku. Som len unavený a chcem stihnúť ten vlak. Neprešiel som Cestu ako niekto na jeden pokus. Toľko rokov, snov a času som tomu venoval a teraz ani neviem či sa z toho nejako poučím alebo či to malo vôbec nejaký zmysel. Ak ho má, tak raz ho nakoniec (asi) zistím. Teraz som len rád, že to je už za mnou. Finito.