Predpoveď počasia hlási na ráno dážď. Páni meteorólogovia správne vyhodnotili znamenia z kryštáľovej gule. Dažďové kvapky vo veľkom bičujú všetko okolo seba. Našťastie teplota veľmi neklesla a nefúka silný vietor. To uľahčuje moje rozhodnutie, či sa dnes mám vydať na objaviteľskú cestu alebo nie.
Málo kto si uvedomuje, že aj v okolí Michaloviec môže človek nastúpať riadnu porciu výškových metrov. Treba však priznať, nie sú to také prudké a dlhé stupáky ako napríklad v Tatrách. Vyšliapať ale takmer 1400 výškových metrov na okruhu dlhom 25 kilometrov tiež nie je žiadna sranda.
Pred sebou mám dosť veľkú vzdialenosť, ktorú mám zdolať po tme. Dážď spočiatku monotónne padá na mňa a ja vnímam iba jeho pravidelné kvap, kvap. Sluchom nedokážem nič iné vnímať a tak sa musím spoľahnuť na iné zmysly. V Krivošťanoch tak vo svetle čelovky vidím neuveriteľné množstvo slimákov na zemi. Na rozdiel odo mňa sa pravdepodobne nikam neponáhľajú.
Ako stúpam na Krivoštianku, dážď vôbec nepoľavuje. Počujem stále to isté kvap, kvap. Postupne vchádzam do stále hustejšieho oparu. Na niektorých miestach vidno maximálne na dvoj metrovú vzdialenost. Vtedy ďakujem dobre vychodenému chodníčku, ktorý ma vedie správnym smerom. Na niektorých križovatkách mi nie je celkom jasné, ktorým smerom sa mám vydať. V takomto prípade si vyberám variantu, ktorá je viacej vychodená.
Musím povedať, že inak je značenie veľmi dobré. Ako tak idem a počuvám spev dažďa, mnohokrát uvidím ako sa predo mnou vynára turistická značka z oblaku. Na týchto miestach sú značky namaľované možno každých 50 metrov. Hovorím si, že tu sa asi naozaj nedá za žiadnych poveternostných podmienok zablúdiť. Verím tomuto názoru, kým nedôjdem na miesto, kde sa cesta delí na tri samostatné vetvy. Čelovka svieti na plný výkon, tmu a hmlu však nevie osvetliť.
Vyberiem si jeden smer, nie je to ale ten správny. Keď po chvíľke nevidím žiadnu značku, vraciam sa na rázcestie a idem iným chodníkom. Po asi desiatich metroch sa utvrdzujem dobrým výberom, z hmly vyskakuje turistická značka. Netrvá to dlho a po troch kilometroch a nastúpaných 400 metroch dochádzam na vrchol Krivošťanky. Výhľad nemám žiaden a jedine daždivé kvap, kvap mi ho spestruje.
Chvíľu rozmýšľam, či sa náhodou nemám radšej vrátiť. Stojí mi to za to, terigať sa ďalej? Priznávam, kombinácia tmy, hmly a dažďa nie je veľmi motivujúca. Hovorí sa, všetko je len o hlave a je to asi pravda. Predpokladám, že by som si o pár týždňov vyčítal, ak sa pri prvých náznakoch nepohody zdekujem. Predsa len, troška vody mi nemôže ublížiť, nie som totiž z cukru. Navyše, o chvíľu vyjde slnko a bude dobre vidno. Rozhodnem sa, že konečný súd vynesiem na hrade Jasenov.
Idem stále vpred a ani neviem, kde presne sa nachádzam. Nohy cítia zvlnený profil, občas idem smerom hore a občas sa chodník zvažuje dole. Niekde pod stromami je veľa čerstvej zelene, inde je zas pod stromami ešte lístie z minulej jesene. Na to si musím dávať veľký pozor, lebo premočené lístie je extrémne šmykľavé. Nebolo by to práve najpríjemnejšie, ak by som sa teraz pošmykol a podvrtol si členok.
Z vytrvalého dažďového kvap, kvap je takmer všetko mokré. Našťastie nie moja nepremokavá vetrovka, ktorá je stále z vnútra suchá. Postupne namokli však moje nohavice. Ešte šťastie, že nefúka vietor a nie je ani zima. Pohode určite nepomáhajú ani na chodník popadané stromy. Na jednom mieste sú dokonca tak poprepletané, až sa takmer musím popod ne plaziť.
Konečne sa nachádzam na hradnom kopci. Hmla so silným dažďom takmer dokonale ukrývajú hrad. Ako sú múry osvetľované silnými lampami si všímam, až keď som tesne pri nich. Rýchlo prejdem popred hrad a začínam prudký zostup do dediny. Za dokonalého počasia by som sa pokúsil ísť tak rýchlo ako sa len dá, dnes si ale musím dávať extrémny pozor. Nielen na blato, na ktorom nechcem spadnúť, navyše aj na miestnu faunu.
Stretávam opäť veľa slimákov a ešte viacej dážďoviek. Dĺžka dáždoviek je gigantická. Určite niekoľko exemplárov presahuje 30 centimetrov. Okolo mňa počuť len kvap, kvap z všade prítomných padajúcich kvapiek dažďa. Tieto ranné podmienky mi umožňujú stretnúť niekoľko tvorov, ktoré by som tu tak blízko civilizácie nečakal. Na chodníku zopárkrát narazím na salamandry.
V Jasenove nesvietia žiadne pouličné lampy. Mne to vôbec nevadí, som na tmu dobre pripravený a nechávam stále zapnutú čelovku. Svetlo mi však neodhalí, aká hlboké sú mláky na cestách. Do jednej z nich vojdem a je prekvapujúco hlboká. V pravej topánke mi chvíľu noha pláva ako v bazéne. Aby ľavej nohe nebolo veľmi ľuto, na trávnatej lúke za Jasenovom, sa úroveň vody vyrovnáva.
Vidím, ako obloha nie je už absolútne čierna, ale začína mať aj postupne sivé tóny. Zmenil sa aj zvuk dažďa. Nie je to hlasné kvap, kvap, ale skôr delikátnejšie ale rýchlejšie kvapy-kvap,
kvapy-kvap. Napriek lepšiemu svetlu, strácam na lúke správny smer. Nakoniec nevydržím a vyberám telefón. Skontrolujem na ňom svoju pozíciu. Zisťujem kam mám ísť a vyberiem sa tam.
Od minulého roka sa tu jedna vec zmenila. Úzky turistický chodník pretína široký vykĺčený pás. Vyzerá to tu, ako keby tu niekto staval novú cestu. Práve tu strácam za krátky čas po druhý krát značku. Som riadne zmätený a tak si zas pomôžem telefónom. Ten ma ukazuje, že sa mám vydať k najväčšej kope hliny. Keď sa na ňu konečne vyšplhám, vidím pokračovanie turistického chodníka.
V Chlmci vypínam čelovku, nakoľko je celkom dosť vidno. Prechádzam cez dedinu a ani tu nikoho nestretávam. Opúšťam dedinu a začínam stúpať na lyžiarsky svah. Na kamenistej ceste sa promenádujú slimáky a extrémne dážďovky. Na jednom mieste dokonca vidím užovku, nehýbe sa však. Po bližšej prehliadke zisťujem, že ju prešiel buď bicykel alebo nejaká motorka. Počujem aj, ako sa neďaleko z húštia ozýva vystrašený bažant. Kým očami hľadám jeho presnú pozíciu, všímam si ako cez cestu beží srnec. Toľko zveriny za tak krátky čas.
Potom sa sústredím len a len na stúpanie na Chlm. Vrchol svahu sa ukrýva v mrakoch. Nie je to však ani tak dlhé a prudké ako by sa to mohlo na prvý pohľad zdať. Dážď trochu zintenzívnil a tak počujem len kvap, kvap. Najlepší liek na to je pridať do kroku.
Hore na kopci sa postupne prepínam do automatického módu. Vytesňujem všetky nepodstatné veci a sústredím sa len na chôdzu. Lesný chodník je tu úzky a vlní sa hore dole. Okolo mňa sa prevaľuje hmla a napriek neustálemu kvap, kvap je to svojím spôsobom pekné a rozprávkové. Na jednej z lúk obdivujem miesto, kde kvitnú len samé žlté prvosienky.
Od Veľkej dubovej sa už neviem dočkať, kedy budem späť na Krivoštianke. Možno cez deň bude z nej lepší výhľad, aj keď stále počuť hlavne šum padajúcich kvapiek. Najprv tam musím dôjsť. Môj rýchly postup je zbrzdený stretnutím s nečakaným zvieraťom. Predo mnou objavím statného, určite aspoň meter tridsať vysokého kanca. Všímam si aj menšiu diviačicu a pri nej zopár motajúcich sa prasiatok. Z tej situácie mi nie je všetko jedno. Nenapadne mi nič rozumnejšie, a tak začnem napodobňovať štekot psa. V celku to pomôže, lebo celá skupinka sa rozbehne odo mňa preč. Ak náhodou, niekto počul v nedeľu divný štekot v blízkosti Krivošťanky, tak sa priznávam, bol som to ja.
Teraz v lepšom dennom svetle sledujem okolie a vychutnávam si ho. Pred pár hodinami, keď som tadiaľto šiel, som videl tak figu borovú. Normálne sa sám sebe čudujem, ako som tak rýchlo v tej tme mohol ísť. Stále bez prestania prší a moja nepremokavá vetrovka dostáva riadne zabrať. Nakoniec to ani ona nevydrží a premokne aj ona.
Z vrchola hrebeňa stále nevidno nič. Nečaká ma tam čierne neviditeľno, ale ani mrak s dohľadnosťou približne dvadsať metrov nie je žiadna výhra. Tak len rutinne pokračujem až k Laborcu. Na moje prekvapenie, keď zídem po úroveň dvesto metrov nad morom, vychádzam z oblaku. Pršať však neprestáva. Nakoniec dochádzam k autu a je definitivne koniec dnešného dobrodružstva. Nebudem už musieť ďalej počúvať daždivé kvap, kvap.
Na konci som na seba strašne hrdý. Ak je von krásne a dobré počasie, nie je veľké umenie ráno vstať a vydať sa na cestu. Oveľa zložitejšie a hrdinskejšie je to v prípade nepriaznivého počasia. Musím ale podotknúť, že niekedy je hranica medzi hrdinstvom, tvrdohlavosťou a bláznovstvom veľmi tenká a nezreteľná. Dnes sa mi podarilo udržať sa na tej rozumnej strane.
Pridaj komentár