Moja každodenná rutina sa začiatkom tohto roka zmenila. Čarovné zrkadielko mi už viackrát netvrdilo, že som nádherný (a krásny a múdry a že moju inteligenciu predčí už len moja skromnosť). Ak vraj chcem opätovne získať tento právom zaslúžený status, musím sa zúčastniť Belovej novej akcie v Slovenskom krase. Pravdaže ju musím dokončiť. S eleganciou. Iba potom sa mi opätovne prinavráti titul krasoňa. Ultrakrasoňa.
Preto v sobotné ráno postávam v Turni (pod hradom) nad Bodvou a troška sa klepem zimou. Cez deň má byť teplejšie a slnečno (to ja mám rád) ale teraz je chladno a popŕcha. Postupne sa zaplňuje miestne parkovisko autami a behuchtivými (šialencami) luďmi. Ako pred každým štartom, i teraz sa pýtam sám seba, čo tu a prečo to vlastne robím. Veď takmer každý vyzerá ako mladší (alebo starší) brat Killiana a tá zvyšná ženská časť osadenstva ako Emelia.
Svoju nervozitu dobre skrývam za (ne)nútenou žoviálnosťou pri pokecoch so zopár ľuďmi, ktorých tu poznám po mene a tváre. Veľa ich nie je (buď je tu naozaj veľa nových tvárí alebo jednoducho si ľudí nepamätám). Čoskoro je tesne pred štartom a ja sa klasicky posúvam na koniec pelotónu, kam i patrím. Belov pokec vzadu veľmi nepočuť, zachytím párkrát slovo škrapy a či škapy. Už je tu štart a celá masa ľudí sa pohne dole kopcom (nuž áno, keď sa budem vracať, cieľová rovinka povedie do kopca). Tľapnem si ešte s El Presidentem a idem na to.
Výstup k sedlu pod hradom je taký normálny kopček. Potom sa začne taký nenormálny a ja sa na vlastnej koži učím, čo to tie škrapy sú. Každý polkrok tu musí byť iný. Každým krokom testujem medzu pružnosti paličiek (zatiaľ držia). Hotová nočná mora. Napriek odporu terénu sa nakoniec dostávam na planinu. Tu je to už o malé poznanie ľahšie. Konečne môžem časť výpočtového mozgového výkonu presmerovať do dôležitejších centier môjho rozhodovacieho orgánu. Tak sa teda len kochám a kochám a kochám.
V dohľadnej vzdialenosti nie je nik až sa bojím, že som sa stratil a som v háji. Nakoniec sa ukáže, že som v Háji na K1. Dočapujem žltý ionťák do žltej a čistú vodu do bezfarebnej fľašky (čo som sa naučil na Leteckej stovke). Pri odchode si tľapnem s malým a tešiacim sa chlapčekom a utekám ďalej. Takú krátku chvíľu, lebo cesta sa opätovne začína transformovať do pre mňa ťažko behateľného a prudkého tvaru. Fučím ako lokomotíva kým konečne nie som na planine. Dlhý mierne zvlnený chodníček a dobieha ma dvojica. Tak to som teda pravdu povediac nečakal. Sú takí rýchli, že mi miznú v diaľke za nula cela takmer nič. Navyše odzadu sa ku mne blíži ďalšia dvojica. Čo sa to so mnou deje? Starnem? Prepálil som to? Alebo jednoducho každý je lepší ako ja? A nie je to jedno? Nie je už tých otázok priveľa?
V tom šialenom ošiali úplne zabúdam na to najdôležitejšie. Som tu preto aby som si to užil, nachytal troška bronzu (i keď teraz mám opäť pocit, že niečo drobné na mňa padá) a bez výčitiek svedomia do seba nadžgal vysokokalorické šľadzaviny (aspoň toto mi ide na jednotku). Preto keď ma dobieha rýchlejšia dvojica, snažím sa aspoň elegantne preskočiť práve križujúci potok. Nie je teda prekvapením, keď uprostred skoku zisťujem, že to mám zle vyrátané a dopadávam jednou nohou doprostred vody. Frasa! Pardón, aspoň mi nebude na ľavú nohu príliš teplo.
Zbeh je logicky poprerušovaný popadanými stromami (ktoré možno zdolať podliezaním, preliezaním, obchádzaním, podkopaním, preletením, teleportovaním, preskakovaním, …) a už mi je jasné, kde trávil a čo robil Belo posledné dni. Pri jednom takomto nepodarenom teleportačnom presune sa zhmotňujem nebezpečne blízko kmeňa padnutého stromu a moje čelo sa s ním až príliš intímne a intenzívne zoznamuje. Au. To poriadne bolelo. Následne si pri takýchto prekážkach už dávam väčší pozor a výlučne používam iba techniku lezenia.
Na druhej kontrole dočapuvávam potrebné kvapaliny, zapíjam čiernou tekutinou (dúfam, že nie ropného charakteru), tlačím zopár chlebov a banán a upaľujem preč. Treba šliapať do kopca avšak je to len taký baby kopček. Pomaly sa začína predierať slnko spoza mrakov a zrazu je atmosféra v lese úplne iná. Plnšia, teplejšia až by som povedal dokonalá. Keď vyjdem na lúku a zočím Rastlinný kostol sv. Ladislava tak to ma úplne dostane. Takéto niečo som tu vôbec, ale vôbec nečakal.
Pokračujem po ceste v lesíku riadne dlhú chvíľku. Toto je asi zatiaľ najnudnejší úsek a to je dobre. Aspoň môžem sa prestať kochať okolím a celá moja koncentrácia sa venuje posunu vpred. Na jednom mieste sa nejakým zázrakom dobiehame s niekoľkými účastníkmi a tvoríme skupinku asi šiestich spolubežcov. Táto konfigurácia sa však dlho neudrží a do Sedla Železnej brány (kde nie je žiadna brána a tobôž už nie železná). Robím si povinnú fotku s rázcestníkom a hajde do Hačavy. Ešte dobre, že to je dolu kopcom.
V Hačave je ďalšia občerstvovačka a tuho rozmýšľam, či mi vystačí voda a ionťák. Nuž, keďže nie som práve z najrýchlejších, tak to vyzerá, že si ich budem musieť dobrať. Zas dávam do seba len banán a chlieb, nič sladké nemajú. Všetko sa minulo. Síce mám ešte dosť vlastných zásob ale dostal som takú slinu na makovník, že až do het (a ten v batohu nemám). Tak si to musím nechať len zdať a pokračujem ďalej.
Je vidno, že som o dosť vyššie ako je Turňa. Dole na rovine už dávno odkvitli púpavy a všade poletujú biele chumáčiky, sadajú na vlasy, stoj chvíľa krásna si, ale tuná sú to ešte len žlté kvietočky. Čo však dokáže správneho ultratrailistu viacej potešiť ako kvietky je poriadne prudké stúpanie. Čo za Hačavou naozaj je. Stretávam zopár ľudí, ktorí ma nechávajú predísť. Ani sa nenazdám a som na Sedle Krížnej poľany (robím si ďalšiu svojku). Je mi to i vcelku ľúto. Bol to pekne prudký kopček, len škoda, že taký kratší.
Ako si tak vykračujem ďalej (s občasným pobehnutím) začujem nejaké divné zvuky. Ako keby sa sem hore chcelo dostať nejaké divné pokašliavajúce motorové divnô. Nuž i je to tak. Najprv ma predbieha jedna štvorkolka, potom druhá, tretia a i štvrtá. Každá z nich mala na mieste EČV len prázdno. Je mi z toho do plaču. Na to aby sa tu pripravili jedny bežecké preteky pre dvesto ľudí, treba milu jarmilu papierovačiek a trvá to nekonečne dlho. A štyrom dezolátom na štvorkolkách, čo zanechajú za sebou o niekoľko rádov väčšiu a horšiu stopu, treba len trocha drzosti a ignorovanie zákonov a dobrých mravov.
Pri Hačavskom sedle stretávam trojicu ktorá tu zakufrovala. Jedna zblúdila duša ma spoznala z Leteckej stovky. Fíha. Tak ja som si ju vôbec nepamätal i keď sme sa niekoľkokrát minuli za Duchonkou. Následne je cesta celkom nudná lebo nie je ani prudká, ani nie sú výhľady a i škrapy tu chýbajú. Bodovka (Osadník) je najvyšším bodom na trase a tak mi stačí v podstate sa len zgúľať do cieľa.
Na ceste dolu ma najprv veľmi príjemne prekvapí dlhá lúka. Takmer rovinka, mäkká trávička, dokonalá. Je to asi najkrajší moment celého dňa (teda určite je to najkrajší moment). Potom ízi časť končí, lebo trasa ortogonálne opúšťa lesnú cestu a norí sa lesa. Pokračujem po takej prti (a vôbec nie som na nej prvý). Na pár miestach je to dosť skalnaté, šikmé, šmykľavé – jednoducho šibeničné.
Na Zádielskej chate a kontrolnom štvrtom bode stretávam Peťa Š. (ktorého týmto zdravím) a opäť prepočítavam, či mi vystačí voda a ionťák. Ako počítam, tak počítam, tak to asi nevypočítam. Preto si len dám doliať vodu a upaľujem dole. Cestou stretávam kopu ľudí a po doterajšej solitérnej skúsenosti som z toho davu akýsi nesvoj. Asi ako na prvom, druhom, treťom, …, n-tom rande. Ako sa im mám prihovoriť, keď sa blížim odzadu, aby sa ma nezľakli a zároveň minuli sa v normálnej vzdialenosti? Ešte taká mala poznámka, drvivá väčšina hovorila iba po maďarsky (a ja zas po maďarsky viem len jesť a spať).
Okrem (ne)obyčajných ľudí sa v telese Zádielskej doliny pohybuje i neuveriteľné množstvo skalolezcov. Tu i tam sa štverajú po skalách. Aby som pravdu povedal, toto ma neláka. Mám akýsi až panický strach z visenia vo vzduchu na lane. Tak pokračujem ďalej a konečne som v ústi doliny. Čaká ma posledný kopček. Tu na južnom svahu slnko pečie každého človeka a zviera (zopár jašteriček som vyrušil). Konečne som vo finále. Posledný zbeh dole škrapovým (mínovým) poľom.
Idem do toho plnou vervou. Som však nejaký pomalý. Je to ešte horšie ako cestou hore. Chcel by som sa rozbehnúť a vyžmýkať zo seba všetko. Ale nejde to. Krok sem, krok tam a furt nič. Tak som z toho riadne na nervy. Prečo toto práve robím? Práve preto, lebo to nie je jednoduché ale zložité. I tak, ako toto zbehávali iní ľudia? Naozaj netuším. Kde je ten koniec? Na cestičke medzi záhradami sa dá konečne normálne bežať a tak konečne vypúšťam džina z fľaše. Mám už len tak menej pary a tak idem len na pol plynu. Konečne parkovisko a posledných pár metrov. Brána, kontrola samokontrol a už len guľáš a kofola. Koniec. Škoda. Napriek tým všetkým škrapom a na niektorých miestach prudkým stúpaniam bola táto akcia veľkým zážitkom. Alebo práve kvôli tomu?
PS: Nakoniec mi pohľad do zrkadla hovorí, že teraz som už naozaj takmer dokonalý. Prečo takmer? Čo zas musím spraviť, aby som sa stal dokonalým?
PS2: Iba mne pripomína trasa nejakého dravého vtáka?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 27. 04. 2024 | 9:24 h:min | 56,6 km | 9:58 min/km | 2384 m |
Pridaj komentár