Dnes nemám nejakú veľkú chuť ísť šialene veľké kilometre. Čiastočne za to môže poľadovica a chladnejšie počasie posledných dní. Budem celkom spokojný aj s menšou porciou vzdialenosti, zato si však naložím trocha viacej výškových metrov. Najvhodnejší svah na túto akciu, v nie veľkej vzdialenosti od Košíc, ponúka Sivec. Priznám sa, ak by som nešiel pred pár týždňami na ten kopec, tak by mi toto ani nenapadlo.
Ráno v Košiciach je dosť hustá hmla. Na prednom skle auta je ľadový pancier a tak ak sa chcem niekam dostať, musím sa ho zbaviť. Áut je na cestách málo a dobre sa mi šoféruje. Ako vychádzam z Košíc na Jahodnú, hmla postupne riedne a nakoniec všetko zalieva mesačné ostré svetlo. Ak človek nemá skúsenosti z nočnej turistiky, tak ani neuverí koľko svetla tento náš vesmírny súputnik dokáže dodať na Zem.
Na začiatku chodníka odstavujem auto, pripravujem si paličky a na nohy dávam turistické mačičky. Zapínam čelovku a vydávam sa zhurta hore na kopec. Naozaj čelovku ani netreba ale mačky sú nutnosťou. Po chodníku sa rozlieva voda z potoka a kvôli mrazom je v pevnom a hlavne šmykľavom stave. Železné hroty sa svojou typickou ľahostajnosťou zabodávajú do ľadu a ja som každým krokom vyššie.
V lúčoch Mesiaca (ktorý je túto noc v splne) sa námraza a sneh krásne ligocú. Okolné ticho narúša jedine vrzgot snehu spod mojích nôh. Áno, som trochu iný turista. Rád chodím sám. Ešte radšej chodím sám v noci. A najradšej zo všetkého si výmyšľam divoké nočné sólo projekty. Chodenie osamote má mnoho výhod, aj keď to tak nie je vidno na prvý pohľad. Najväčšou výhodou je, že sa nemusím nikomu prispôsobovať a nikto sa nemusí prispôsobovať mne. Začínam kedy chcem (kto by už chcel vstávať tak skoro ráno), kde chcem (kto by už chcel ísť viackrát prudkým zľadovatelým kopcom) a ako chcem (kto by sa ponáhľal rýchlo na Sivec a ešte rýchlejšie smerom dole).
Pod Sivec dochádzam asi o päť minút rýchlejšie ako som predpokladal. Na poslednom úseku sa striedajú strmé úseky s relatívne rovnejšími pasážami. Na samotný vrchol dochádzam za niečo ako pol hodinku a som nemiestne natešený. Na vzdialenosti necelých dva a pol kilometra som nastúpal takmer 430 výškových metrov. Celkom pekné.
Trávim na vrchole nejaký čas, kde robím zopár nočných fotiek. V dolinách sa prevaľuje hmla, ale vrcholky okolotých kopcov sú jasne viditeľné. Z Kojšovskej holi na mňa potmehúdsky žmurká červené svietelko na vrchole meteorologického radaru. Teraz čaká ma cesta dole, ktorá raketovo ubehne. Nikde sa nepošmyknem a môžem ďakovať najmä mačkám, ktoré ma úspešne držia v vzpriamenej polohe. Za dvadsať minút som pri aute.
Čo s načatým ránom? Tak idem zas hore na Sivec. Tentokrát som dokonca rýchlejší. V čerstvej pamäti mám kde je aké prudké stúpanie a ako dlho trvá. Pomáha mi najmä to, že na miestach kde sa leje potok dole chodníkom, viem kadiaľ mám presne ísť a nezdržujem sa hľadaním presnej cesty a preskakovaním z jednej strany cesty na druhú.
Mesiac nezadržateľne klesá k obzoru a navyše prichádzajú mraky. To má za následok, že napriek bližiacemu sa ránu je väčšia a väčšia tma. Mne to pravdaže nevadí, mám predsa so sebou svetlo. Na skalách Sivca sa len otočím a púšťam sa smerom dole. V hlave počítam ako mi to bude dlho trvať a preberám všetky možnosti aké mám. Mám sa potom vybrať ešte raz na vrchol alebo mám ísť domov? Najmúdrejším riešením sa mi zdá vyjdenie na lúku pod Sivcom, zídenie dole k autu a potom posledný výstup na vrchol.
Tak to aj robím a ponáhľam sa najrýchlejšie ako len viem. Na lúke sa otáčam a idem zas dole. Možno sa to niekomu môže zdať ako nudná vec, chodiť hore – dole ako bez rozmyslu, najmä ak vôbec nedokončím výstup. Napriek tomu ja mám z tohto športového výkonu radosť. Nie je to vôbec jednoduché a tak ak niekto frfle, nech si to skúsi sám. Potom sa môžme o tom porozprávať.
Posledný výstup je úplne iný ako všetky ostatné dovtedy. Slnko síce zatiaľ nevyšlo, rozvidnieva sa však každou minútou. Vypínam definitívne čelovku a snažím sa nestrácať žiaden čas. Teraz mám však nejako ťažké nohy a prestávajú ma poslúchať na slovo. Musím sa riadne zatnúť, aby som držal svoje vlastné zvolené tempo. No nejako sa mi to nedarí, resp. sa mi tak zdá.
Posledné metre pod vrcholom si užívam, najma kvôli tomu, že sú to posledné výškové metre. Zmena vo svetelných podmienkach je neuveriteľná. Pod mrakmi vidím Ružín a vlastne celé okolie. Nemienim sa tu zdržiavať veľmi dlho a definitívne schádzam k autu. Na jednej strane mi je ľúto konca výletu, na druhej strane sa teším na teplo. Pretože je vidno nedávam si dostatočný pozor kam šliapem. Navyše mám stuhnuté nohy a tak stačí len krátka chvíľka nepozornosti a stúpam na jeden vykukujúci kamen. Chodidlo zvláštne zrotuje a členkom prebehne nepríjemná pichľavo tupá bolesť. No len toto mi ešte chýbalo. Podvrtnutý členok sa snažím rozchodiť, ale nie je to veľmi úspešné. Teda môžem chodiť, ale veľký komfort to teda nie je. Ešte šťastie, že sa to stalo na konci túry.
Dnešná chôdza hore kopcom bola veľmi príjemná. Sniežik všade vôkol mňa, Mesiac s hviezdami nad mojou hlavou a nastúpaných vyše 1500 výškovývh metrov sa mi páči. Len škoda toho podvrtutého členka v poslednom klesaní. Bez toho by som sa vedel zaobísť. Tak sa to ale občas stáva. Najmä ak človek trocha poľaví v koncentrácii pred cieľom svojho snaženia. Koľkokrát som si to už hovoril o nepoľavení a stále mi koncom výletu klesá pozornosť. Musím si to lepšie zapísať do pamäti. Okrem toho bolo však toto ráno jemne dokonalé.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 11. 01. 2020 | 3:21 h:min | 16.88 km | 11:54 min/km | 1541 m |
Pridaj komentár