Tlačenica

Žiaľ, dnes ráno nie som prvý na prti. Ráno ma budík síce zobudil, nemal som však ani štipku fyzickej a ani mentálnej sily. Bolo mi jasné, že potrebujem ešte niekoľko hodín spánku. Čo si telo žiadalo aj dostalo. Zobudil som sa až keď slniečko veselo svietilo cez okno do izby. Tak som po veľmi dlhej dobe začínal svoje sobotné dobrodružstvo za prítomnosti slnečných lúčov.

Počas mojích prvých krokov sa prihnala nízka oblačnosť, aby mi nebolo veľmi smutno za rannou tmou. Všetko pokryla hmla a vyzeralo to ako cez jeseň. Len príjemná vysoká teplota kazila tento dojem. Na poli pod Bačovým vchom z oparu vychádza z oparu silueta človeka. Som šokovaný, lebo väčšinou nestretnem za celý deň nikoho a dnes už po pár minútach nadviažem rozhovor.

Radšej však stretávať a rozprávať sa s ľudmi ako pozorovať ako prebiehajú divé svine cez lesnú cestu, ktoré pozorujem neskôr na lesnej ceste. Tak si v tej hmle popiskujem a snažím sa robiť čo najväčší rachot. Asi to funguje, lebo žiadneho diviaka už teraz nevidím.

Predieram sa hmlou a občas aj krovím. Dúfam, že informácie, ktoré som čítal o kliešťoch, sú pravdivé. Podľa nich sú kliešte aktívne hlavne na jar a na jeseň, nemajú totiž radi sucho. V okolí Krompách pršalo naposledy iekoľko týždňov dozadu a tak predpokladám takmer nulovú aktivitu. Najmä ak som zabudol doma v Košiciach repelent proti kliešťom.

Pri chatách pod Plejsami na moje zdesenie stretávam ďalších ľudí. Skoro mám pocit ako keby som sa nenachádzal v okolí Krompách, ale niekde na Václaváku. Ak to pôjde takto ďalej, možno dnes trhnem rekord a stretnem aj viacej ako desať ľudí. Inak je na Plejsoch veľmi pekne. Mraky sa nachádzajú aj pod mojími nohami a aj nad mojou hlavou.

Pri schádzaní do Sloviniek sa mi ide veľmi dobre. Keď však skontrolujem hodinky, ako dlho mi to trvá, zisťujem, že som o dosť pomalší ako som predpokladal. Chcem byť veľmi skoro naspäť v Krompachoch a tak musím zrýchliť. Napriek tomu, že cesta smeruje dole kopcom, nedarí sa mi zrýchliť tempo.

Viem, že to neskôr budem veľmi ľutovať, ale predsa dvíham nohy v stále rýchlejšom rytme a chodidlá sa postupne dostávajú do letovej fázy. Ja vlastne teraz normálne bežím. Po dlhej dobe v lese nielen idem a musím priznať, že sa mi to veľmi páči. Stačí len zopár minút a vo mne sa objavujú pocity, na ktoré som už dávno zabudol. Zisťujem ako mi veľmi chýba beh. Čo mám spraviť aby som zas začať behať?

Rútim sa dole prudkým kopcom a vracajú sa všetky moje už dávno nepoužívané inštinkty. Ako sa odraziť, kam dopadnúť, ako určiť ktoré kamene sú voľné a na ktoré nie je problém došliapnúť. Cítim sa ako znovuzrodený. Takto pokračujem celý kilometer a potom sa rozhodnem prejsť do chôdze. Dnes budem striedať chôdzu s behom.

Aj počas chôdze sa moje tempo zvýšilo a som sám so sebou spokojný. Ako si tak idem, začujem za zákrutou množstvo hlasov. Myslím si, nebolo tých ľudských stretnutí na dnes dosť? Po prvý krát stretávam v lese väčšiu skupinu lesníkov, ktorí niečo medzi stromami aj robia. Zdá sa mi, že zatepľuju jednú malú chatku a upravujú jej okolie. Prefrčím popri nich a pokrčujem ďalej.

Striedam pol kilometra chôdze s behom a môžem len povedať, že je to dobré. Je to lepšie ako len dobré. Je to vynikajúce. Aspoň beh dolu kopcom mi zatiaľ nerobí žiadne väčšie problémy. Z Plejsov sa dostávam do Sloviniek za necelú hodinku. To je rýchlosť! Teraz ma už len čaka výstup na Bielu skalu a následny zostup do Krompách.

Minule som videl buldozér v Slovinkách, ale dnes som videl a zažil následky jeho činnosti v lese. Z úzkej lesnej cesty pokrytej kameňmi sa stal široký sypkou hlinou pokrytý pás. Teraz sa po tom ide hrôzostrašne, každým krokom sa zabáram viac a viac. Som však zvedavý, ako tá cesta bude vyzerať po prvom silnejšom daždi. Určite bude vrchná vrstva hliny okamžite zmytá v potoku a vyrobia sa hlboké koľaje. Týmto nešetrným zásahom je cesta vlastne odsúdená na zánik.

Ako postupujem ďalej, na ceste si všímam odparkovanú motorku. Je to tá istá ako pred mesiacom. Z lesa sa ozýva hukot motorovej píly majiteľa motorky. Takže aj toto sa dá počítať za ďalšie dnešne stretnutie.

Ako vychádzam na lúku pod Skalou, cez sedielko sa zrazu prevalia mraky. Dosť ma to šokuje, lebo síce ráno boli mraky, ale v Slovinkách svietilo slnko na krásnom bezoblačnom nebi. Nič nenasvedčovalo príchodu oblačnosti. Na druhej strane, na lúke je niekoľko desiatok bedlí a prítomná oblačnosť tomu dotvára tú správnu atmosféru.

Mám v pláne dôjsť na vrchol Bielej skaly čím skôr, respektívne chcem byť rýchlejší ako minule. Ženiem sa bez rozmyslu hore, ale nebežím. Zbeh do Sloviniek si vyberá svoju daň. Dnes som síce hore už za 38 minút, minule som bol však ešte o tri minúty rýchlejší. Vôbec mi to však nevadí. Náplasťou je mi polobežecké približovanie do Krompách.

Dostávam sa do tempa. Pol kilometra bežím a druhú polovicu idem chôdzou. Takto mi to veľmi vyhovuje. Na jednom mieste ma vystraší lomoz z krovia. Chvíľu si myslím, že sa mi chcú pomstiť príbuzní diviakov spod Plejsov. Na moju radosť je to len pár laní. Tak ich nechám v kľude utiecť do lesa a ja utekám do Krompách.

Touto cestou som nešiel už riadne dlhú dobu. Minimálne rok a pol. Na rozdiel od Slovinskej strany, tu je všade kľud a žiaden drevorubačský ruch. Na lúkach sa blížim k dvojici starších paní. Nepočujú moje kroky a tak sa trocha preľaknú, keď sa im pozdravím. Predbieham ich a pred sebou za zákrutou vidím ďalšiu dvojicu na prechádzke. Toľko ľudí som v týchto krajoch za jeden deň nikdy nestretol. Aby toho nebolo málo, po ďalšom kilometri míňam ďalšiu postaršiu dvojicu a po chvíli jedného pána. Je tu prisamvačku ale rušno. To som však už v Krompachoch a končím moju púť.

Dnešný výlet bol veľmi nezvyčajný. Nielenže som začal neskôr ako zvyčajne, navyše som stretol toľko ľudí, ako sa mi zvyčajne podarí za celé roky. Spočiatku boli mraky a atmosféra bola typicky jesenná. Postupne sa vyčasilo a keď som si už myslel, že už bude len letné počasie, vrátili sa na krátku chvíľu mraky. Najviac sa mi dnes páčil môj beh. Aj keď určite v nasledujúce dni mi tento nápad nebude pripadať ako najrozumnejšia vec. Občas však človek musí spraviť aj hlúpe veci, aby sa uistil o ich hlúposti. Neľutujem však ani jednu dnešnú sekundu.