Počas vysokej školy som ani raz nebol na Sivci. Aj keď PeterburG, Delko a iní spolužiaci chodili navštíviť tento vrchol neďaleko Košíc. Ani neviem prečo som s nimi nikdy nešiel. Možné je aj to, že si moja pamäť so mnou pekne pošpásovala a všetko bolo úplne inak. Tak či tak, prvýkrát som sa na Sivci ocitol až počas sparného augusta roku pána 2018, počas neúspešného pokusu prejsť sto kilometrov za dvadsaťštyri hodín. Na vrchole som sa v tom dave ľudí zdržal len zopár minút a pobral som sa ďalej. Napriek tomu ma výhľad z tej skaly uchvátil. Odvtedy sa zo mňa stal pravidelný návštevník. Vyšiel som tam v každom možnom ročnom období a v každom možnom i nemožnom čase. Bol som tam ráno, cez deň, večer i hlboko v noci. Nikdy mi ale nenapadlo vidieť tam západ i východ slnka počas jednej akcie. Až doteraz.
Využil som nečakanú príležitosť a keď som bol sám doma nahádzal som si svoje pakšamenty do vaku a hybaj po práci na Alpinku. Prečo by som mal ísť hore z Ružína, keď si to môžem poriadne okoreniť vyraziť takmer z predmestia Košíc? Bude to tak riadne dobrodružné. Prvých pár kilometrov je jednoduchých po asfaltke popri vodovodnom potrubí a až kilometer za chatou Diana opúšťam ľahkú cestu a vnáram sa do lesa. Spočiatku je to jednoduchý postup po dne doliny Bieleho potoka, avšak netreba zabudnúť na absenciu akéhokoľvek chodníka v strednej časti. Na jar sa tadiaľto šlo zložito, ale to nebolo nič v porovnaní s dneškom.
Pŕhľava dosahuje extrémnych rozmerov a iné zelené byliny tak efektne a efektívne maskujú popadané konáre a stromy, až keď mi noha niekoľkýkrát skĺzne do mokrade, uvedomujem si zložitosť terénu. Moje doterajšie bezchybné tempo, na hranici deviatich minút na kilometer, sa hlboko prepadne na hodnotu takmer trikrát väčšiu. Je to riadna makačka. Ako sa ale chodník expresne schoval, tak sa aj z ničoho nič zas objavuje a ja nechávam peripetie za sebou.
Od sedla pod Vysokým vrchom až po Gáľovú prechádzam lesom, ktorý má medzi stromami neuveriteľne veľa trávy. Dúfam, že teraz takto neskoro popoludní, keď je trávnatý porast dostatočne suchý, sa všetky kliešťové potvory skryli a stratili na dnes tie svoje krvilačné chúťky. Alebo môj repelent ich odo mňa úspešne odpudzuje. Je mi to jedno, ktorá z týchto dvoch eventualít je tá správna, hlavne aby aspoň jedna bola pravdivá.
Pod Sivec dochádzam okolo siedmej večer a využívam prírodné svetlo, aby som si našiel a obzrel miesto kde strávim noc. Na samotnom Sivci je zakázané postaviť si stan, ale pod ním mimo najvyššieho stupňa ochrany je to dovolené (dúfam). Okrem stanu som so sebou zobral aj hamaku, ktorú som pred nedávnom kúpil v Decathlone za babku (myslím peniaze, nie naozajstnú). Počul som plno chvál, preto som veľmi zvedavý na kvalitu spánku. Akonáhle mám vybraté to správne miesto, idem hore na vrchol.
Hore na kopci traja chlapci taktiež čakajú na západ slnka. Ja si robím super večeru (tuniak s kus kusom :-)) a pomaly ju do seba tlačím. Slnko pomaly a lenivo sa skláňa k západnému obzoru, kde je dostatočne hrubá vrstva oblačnosti. Chlapci to nevydržia a nakoniec to vzdávajú. Navyše, ani jeden z nich nemá čelovku a nechcú sa potkýnať cestou dole. Takto som osamote a vychutnávam si to. Kým neprídu tri dievčatá a jeden chlapec. Volajú svojím kamošom a robia si stovky fotiek. Skoro ako ja. Teda okrem toho telefonovania.
Keď je už dostatočne tma a temno, schádzam dole a hľadám v tom lesnom šere moje vybraté dokonalé miesto, kde strávim nočný pokoj. Celkom som spokojný s tým, ako rýchlo postavím stan a zavesím hamaku. Chcem vyskúšať aj odloženie jedla na strom, aby ma lesné zvery v noci nevyrušovali. Nie je to ani tak kvôli medveďom či diviakom (dúfam, že tu žiadne nie sú), ako kvôli hlodavcom. Tie sú schopné prehrýzť sa do vnútra stanu i vaku (nerád by som si ich nechal zničiť), ak zacítia dobré jedlo. Hocijaké jedlo.
Po umytí zubov ľahám do postele a snažím sa zaspať. Najprv ma vyruší skupinka vracajúca sa zo Sivca. Potom konštantne mi nedá zaspať nízko lietajúci vrtuľník. Keď je už ako tak pokoj, je to len tak ako tak. Cez deň si to človek až tak nevšíma, ale v lese je stále niečo v pohybe. Stále niečo niekde šuchoce. Kým som v minulosti spal v stane, mnoho zvukov sa predsa len odfiltrovalo. Aj keď nie všetky. Teraz som bez hocijakej ochrany vystavený pôsobeniu vonkajších živých i neživých živlov.
V sieti sa mi leží celkom pohodlne a zatiaľ mi ani nieje zima. Nakoniec sa mi podarí zadriemať, keď ma zo spánku vytrhne rev. Nie je to ako keby niekoho z kože zdierali, len ako keby niekomu po prstoch klepli kladivom. Keď prvotný šok odznie, je mi hneď jasné, to je nejaký mladý jeleň, ktorý chce zapôsobiť na niekoho. Asi mi netrklo, že ešte nieje ruja. Veľmi dlho mi potom trvá, kým som zas dostatočne unavený a som schopný zaspať.
Dovtedy ale skúšam pohodlnosť siete a musím uznať, je to celkom pohodlné. Neležím ako banán ale presne podľa naštudovaných príručok. Dokonca nepotrebujem ani vankúš. Jediným nedostatkom je dĺžka, na moju mierne väčšiu výšku, by sa mi hodil väčší rozmer. Keď nakoniec upadnem do bezsenného spánku, prichádza partička turistov. Je to úplne nová partička, tú som za svetla nevidel. Neberú na mňa ohľad a dosť hlučne si stavajú svoje stany. Nie som zas až tak ďaleko aby si ma nevšimli. Po chvíľke sa zrazu strhne silný hukot sprevádzaný prudkým vetrom. Prekvapí ostré biele svetlo a pomedzi stromy prelieta prekvapujúco veľká guľa. Na niektorých miestach prechádza priamo cez stromy, ktoré to vôbec nepoškodí. Ladne plachtí mojím smerom. Jedine čo mi k tomu napadne je UFO a ide po mne! Bude zo mňa v lepšom prípade exponát v mimozemskej ZOO, na tú horšiu možnosť ani nechcem myslieť (videl niekto South Park?). Tá partička vedľa mňa úspešne všetko ignoruje. Čo to nevidia? Kričím na nich. Ako tak sa rinie z mojich úst divoký vreskot, je mi zrejmé, že sa práve prebúdzam. Tak toto bol riadne divoký sen.
Začína sa ochladzovať a zisťujem zvláštny stav. Na vrchnú časť tela je mi príjemne teplo a na spodnú mi začína byť zima. Ako nad tým rozmýšľam, spodný underquilt je naozaj potrebný. Nie je to zatiaľ nepríjemné, ale táto časť vybavenia by mi zdvihla moje pohodlie. Následne opäť zaspávam, ešte dvakrát sa mi zdá o lietajúcom UFO, som na to ale pripravený. Okamžite sa budím a je mi jasné, že sa jedná iba o sen. Nie som pripravený na iný zvuk. Tenký a nepríjemný bzukot komára ma uprostred noci nenechá spať. Kvôli nemu sa budím často. V noci potom už iba počujem brechať a pískať niekoľkých srncov a srnky.
O pol piatej sa ani nemusím veľmi premáhať a som hore. Rýchlo sa balím. Problém mám jedine s jedlom na strome. Napriek, podľa môjho úsudku, dobrému zaveseniu ho neviem dostať dole. Poskakujem ako opička na paličke zapotím sa, kým sa mi podarí zmocniť vrecka s jedlom. Beriem to s nadhľadom. Keď ja mám taký problém sa zmocniť vzácneho vrecka s jedlom, aký problém by s ním mala naša najväčšia šelma? Potom mi už nič nebráni v ceste na vrchol, kde som zopár minút pred východom slnka.
Nad Ružínom sa prevaľuje hmla a oblaky, robím jednu fotku za druhou. V diaľke vidím hrebene Tatier. Je to nádherný pohľad. Poskakujem a snažím sa ohriať, chladnejší vietor mi to nedovoľuje. Preto sa nezdržujem dlho na kopci a vraciam sa do Košíc. Včera bola všetká tá tráva poobede suchá, teraz tak hneď zrána je mokrá. Táto kombinácia nie je práve najpríjemnejšia. Postupne časom slnko sa derie hore po svojej púti a aj fyzickou námahou je mi teplejšie. Všetko je fajn, až na to, že sa bojím nejakého kliešťa. Ľahko sa môže niekde schovať v tráve. A keby len jeden.
V doline Bieleho potoka sa predieram cez húštinu mokrej pŕhľavy, jednoducho lahôdka je to. Od asfaltky je to viac menej nuda. Vidím len cestu a cestu a cestu. Jediným rozptýlením sú záhradníci na golfom ihrisku. Tí si ma však ani nevšimnú ako sú zabratí do práce. Posledný kilometer je za mnou a to je koniec. Ako zhodnotiť túto akciu? Veľmi pozitívne. Úspešne som vyskúšal sa zbaliť do nového menšieho vaku, kam sa zmestila hamaka, stan, spacák i jedlo na jeden deň. Naučil som sa (i keď zatiaľ to excelentný úspech nebol) zavesiť jedlo na strom. Ukojil som svoju túžbu po spánku v spacej sieti a navyše ma navštívilo i UFO (aj keď len v spánku)! Navyše jedna z mojich nočných môr v podobe kliešťa sa nesplnila. Kto by sa odvážil to považovať za neúspech?
Pridaj komentár