Nie vždy svieti von slnko a je príjemné počasie stvorené na turistiku. Raz som už písal o takomto nepodarenom výlete, keď mi bola viacej zima (mrzlo) ako teplo. Nič také strašné, teraz koncom mája, sa mi stať nemôže. Traja ľadový duchovia ma postrašili minulý týždeň, odvtedy sa počasie len a len zlepšuje. Tak čo sa mi môže stať?
Naríklad prechod studeného a dostatočne vlhkého frontu. To vie veľmi dobre zamiešať kartami. Sobota je ešte veľmi pekná, teplá jednoducho výletové počasie. V nedeľu skoro ráno je z toho len príjemná spomienka. Von prší a ochladilo sa. Nie veľmi, je to trochu ale cítiť. Holt, teraz buď múdry. Ako sa hovorí, neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista, avšak zbytočne riskovať nechce asi nikto. Mám sa na dnešnú dávku kilometrov vykašľať a zabaliť to, alebo zatnúť zuby, vyjsť von a vo vetre a v daždi sa vysmiať nepríjemnému počasiu? Je veľmi tenká čiara medzi pochabým a hrdinským správaním.
Nakoniec sa rozhodujem pre akciu (ak by som sa vrátil do postele, bol by tento článok už na konci). Cestou do Kysaku mi miestami stierače auta ani nestíhajú odvádzať vodu z predného skla a tak rozmýšľam, či sa predsa len nevrátim. Kým to neskúsim, neviem aký je vlastne stav a vzdávať sa dopredu je predsa porážka. Ja nerád prehrávam. Tak nakoniec predsa len dôjdem a štartujem.
Cesta hore do hradného kopca vypínajúceho sa nad dedinou dáva poriadne zabrať. Nejdem po značkovanom chodníku, lebo tu žiaden nie je. Snažím sa držať trasy Východniarskej stovky. Teraz pravdaže nie je značená v mobile mám jej trasu. Tak idem v daždi, v jednej ruke mám turistické paličky a v druhej držím mobil. Jedným očkom sledujem mapu a druhým kam vlastne šliapem. Všade prítomná tma mi to dosť neuľahčuje.
Prechádzam cez tak trochu hustejšie zarastené miesta a voda z kríčkov mi padá rovno na nohy. Nieje to extrémne príjemné. Na každej križovatke sa snažím ísť správnym smerom, avšak nie som stále taký šikovný. Ani to nieje extrémne príjemné. Vyberám sa správnejším smerom, rozumej do prudšieho kopca. Čas beží ako šialený a ja som zatiaľ neprešiel ani kilometer. Hmm. Niečo budem musieť spraviť s tou rýchlosťou.
Držím sa teda môjho plánu. Ísť rýchlejšie, svižnejšie a bez zbytočných časových strát. Tak teda mal som v pláne sa toho držať ale nemám nad tým žiadnu kontrolu. Kde teda bude konečne ten vrchol a hrad? Som na vrchole ale žiadne múry alebo aspoň niečo pripomínajúce hrad nevidím. Tak troška ma chodník vedie hore – dole, nie som vôbec z toho múdrejší. Hmm. Určite som na správnom mieste. Asi ale v nesprávnom čase.
Schádzam dole po ceste, ostro sa krútim doprava a pokračujem rovno za nosom. Teraz by som nemal mať žiadne ďalšie problémy. Teda okrem všade prítomnej vlhkosti a neustávajúcemu dažďu. Kedy sa konečne napojím na červenú značku? Nemalo by to byť už ďaleko. Na moje prekvapenie vidím na zopár stromoch zreteľný a nezameniteľný červený znak. Žeby tadiaľto niekedy v minulosti viedla Cesta hrdinov SNP? Som o tom bytostne presvedčený.
Prejdem cez lúku a idem na Jánošíkovú baštu. Je vidno, už sa rozbrieždilo, hmla avšak nedovoľuje veľké rozhľady. Možno sú aj neďaleko nejaké zvery, či už dobré alebo zlé, ale nevidno nič. Tak sa môžem sústrediť len na tie najlepšie veci. Kopec, dážď a blato. Dobré veci chodia vždy v trojiciach. Vraj. Z Bašty vidno presne toľko ako z lesa. Figu borovú.
Cesta na sedlo Prielohy je presne taká istá, len v bledo modrom. Blato, dážď a kopec. Je tu predsa nejaká zmena. Je tu oveľa viacej mlák. Tak noha míňa nohu. Celkovo vypínam hlavu, lebo nič nevidno a poznám to tu. Zmena nastáva až v sedle. Zamením červenú značku za modrú a očakávam prudký padák dole do Veľkej Lodiny. Najprv však prechádzam cez peknú lúčku, následne sa zas norím do lesa. Je to riadne dole kopcom. Teraz mi kmitajú nôžky riadne. Našťastie nie je problém s navigáciou, je to iba dole.
Na krátku chvíľku vybieham z lesa na čistinku a tak prechádzam cez krátky úsek trávy, ktorá je v tomto počasí pravdaže mokrá. Topánky mi ale nemôžu navlhnúť, lebo sú už mokré ako keby sa neustále močili vo vode. Vlastne sa aj močia :-). Na jednom mieste zahliadnem pod nohami salamndru. Fúúú, tak to som nevidel veľmi dlho. Po ďalšom kilometri zas na ceste si to špacíruje ďalšia salamandra. Je to roztomilé.
Vychádzam z lesa a bočím na perón vlakovej zastávky. Tu je môj najvzdialenejší bod mojej cesty a treba sa mi vrátiť. Neviem celkom, ako sa mi bude šliapať, lebo to čo som zišiel dole potrebujem zas získať. Nie je toho málo, cez päťsto výškových metrov na necelých troch kilometroch. Žiadna malina to teda nebude. Prečo by to malo byť ľahké? Všetko mi dnes ukazuje svoju odvrátenú stránku svojej tváre.
Nemôžem ani povedať, že som sa tak spotil až som mokrý. Voda sa zo mňa leje, je to skôr z dažďa ako z aktivity. Alebo ani nie? Neviem a nechce sa mi olizovať sa, aby som zistil, či je to slané. Jedno ma teší. Vidím ďalšie ohnivé plazy, teda salamandry. Môžem sa tak pri nich zastaviť, pokúsiť odfotiť ich a pokračovať. Takto si nezištne ospravedlňujem početné prestávky. Niekde bola len jedna ale občas ich vidím aj dve pohromade. Cestou hore ich stretnem až sedemnásť. Nikdy v živote som toľko salamandier na jednom mieste nevidel.
Spiatočná cesta k Jánošíkovej bašte uletí ako voda. Dážď mierne ustupuje, ale len tak infinitezimálne. Rozdumujem, či ísť zas na hradný kopec nad Kysakom alebo mám surovo pokračovať po červenej značke a dôjsť do Kysaku po nej. Podľa času na hodinkách sa mi zdá, že budem mať ešte dostatok času na zachádzku. Nebude to zlé rozhodnutie? Nepoblúdim ako ráno? Nebudem to ľutovať. V hlave preberiem všetky možnosti a nakoniec to risknem s kopcom.
Nemám také veľké problémy, napriek tomu to nie je žiaden med lízať. Treba zas stúpať do kopca. Bolo to správne rozhodnutie ísť tadiaľto? Áno, je to ešte lepšie ako si to predstavoval. V daždi sa terigať do kopca, kde vlastne nič nie je, je na počudovanie celkom slušná zábava. Navyše stretávam ďalšie dve salamandry. Za svetla prechádzam kopcom, zas nevidím nič, čo by nasvedčovalo prítomnosť hradu. Do dediny je to len na skok a s malým záverečným blúdením to mám za sebou.
Ako zhodnotiť dnešný deň? Nebolo to jednoduché a nič som nedostal zadarmo. Spočiatku tma, neskôr hmla, blato, dážď a veľa nastúpaných metrov. Aby som sám seba pochválil, natruc poveternostným podmienkam, dnes som bol extra klasa. Čerešničkou na torte boli doslova húfy salamandier, ktoré som videl. Jednoducho som si vybral tú správnu stranu mojej rannej dilemy.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 24. 05. 2020 | 3:34 h:min | 20.9 km | 10:15 min/km | 1414 m |
Pridaj komentár