Je to jednoducho tak. Cez leto je teplo a v zime je zima (toľko múdra na začiatok a teraz si prosím od každého desať euro za filozofickú pomoc). Navyše i toho svetla sa akosi veľmi neprodukuje, netreba za tým však hľadať žiadnu konšpiračnú teóriu (ak áno, tak len takú malú a nepodstatnú). Preto snáď nikoho neprekvapí, keď poviem, že ráno som sa zdvihol z postele a o temnej štvrtej hodine som už na ceste (mňa to teda neprekvapuje). Viacej prekvapujúci je však údaj z teplotného snímača na aute. Postupne sa číslice znižujú, až sa ustáli hodnota na zápornom tucte.
Nad Slancom je silno jasne a ešte silnejšie mrazivo. Mesiac (takmer v splne) ticho visí nad kopcami a valmo zúrivo svieti na každého nešťastníka šľapajúceho do hôr a lesov (teda mňa). Prvých pár minút je mi zima, dúfam však, že sa svižnou chôdzou zahrejem. Potom mi je ešte ďalších zopár minút stále zima a moja neochvejná viera vo väčšie teplo postupne nadobudáva nekladné hodnoty. Po ďalších minútach sa nakoniec dostávam predsa len do prevádzkovej teploty a už mi nie je zima (ale ani teplo nie je). Je to tak akurát.
Mesiac si pobavene obzerá moju snahu o napitie sa z hydrovaku. Náustok je beznádejne zamrznutý a cmúľam ho zo päť (aspoň mne sa tak zdá) minút kým sa dostanem k požadovanému prúdu ľadovej vody. Aby sa mi opätovne nezmrzlo čo zmrznúť môže, pokúšam sa vopchať hadičku cez golier do vetrovky. Úspešne. Asi na desať krokov, keď sa zas dostáva mimo dobré a životodarne teplé prostredie. Chvíľu (hodnú chvíľu) sa s tým mordujem (pokúšam sa dostať tú nepoddajnú hadicu z popruhov na batohu, ale neposlušné skľavené prsty ma nepočúvajú) ale nakoniec som úspešný.
Spomenul som, že takmer nie je treba čelovku? Na miestach, kde Mesiac nezakrývajú stromy je vidno takmer ako vo dne (vo veľmi zamračený deň tesne po západom slnka). Cesta pod Malú Márovku je dosť ďaleká, ale idem po dobrej asfaltovej ceste a tak som tam relatívne rýchlo (relatívne). Rýchlo cez lúku (je to veľmi fajn) a potom pomaly na Rákošskú vyhliadku. Cesta ide prudko hore (extrémne prudko) a kombinácia námrazy, lístia a príkreho svahu je viacej ako obyčajne šmykľavá. To je cena za dobrodružstvo.
Keď sa konečne dostávam na vyhliadku, celé Košice (teda väčšia časť z nich) sú ako na dlani. Osvetľuje ich Mesiac i keď sa troška priblížil k horizontu. Zaujímalo by ma, keď bude zapadať, či to bude za Vysoké Tatry alebo ako to vlastne bude. To je však ale ešte v ďalekej budúcnosti a ktovie kde presne budem v tom čase. Pokračujem k Veľkému Miliču a rád by som došiel až na vyhliadkovú vežu na maďarskej strane.
I keď je dosť zima a tu na hrebeni je i celkom prítomný sneh, nevyberám mačky, sneh totiž nie je tvrdý ale poriadne sypký. Asi ako piesok na Sahare (to si len chcem predstavovať teplejšie prostredie). Ako sa tak pohybujem medzi stromami (i keď na samotnej hranici je asi päť metrov široký vysekaný pás) je tu temnejšie a Mesiac sa predsa len skláňa nízko nad severo-západom (a zakrývajú ho často okolité kopce). Bezmyšlienkovite (rozmýšľam ja niekedy?) idem po vyšľapaných stopách a zrazu zisťujem, veď ja som nevyšiel až na vrchol Veľkého Miliča ale som ho pretraverzoval poniže. No škoda, budem si musieť dávať pozor na ceste späť.
I keď sa to nezdá, ani sa nenazdám a som pri veži. Obchádzam ju troška, nechce sa mi veľmi terigať po skalách (predpokladám, že sú asi šmykľavé). Nad východným obzorom sa začína rozsvecovať žlto pomarančový pás. A oproti zas mení Mesiac farbu zo striebristej na taktiež žlto pomarančovú. Vyterigám sa hore po schodoch, snažím sa spraviť zopár fotiek. Zisťujem, že som nemal nastavenú samospúšť. Preto dúfam, že fotky, čo som doteraz robil, budú aspoň troška použiteľné (sú, ale len troška).
Rýchlo sa vraciam späť. Nielen kvôli západu Mesiaca, ale ak budem dostatočne rýchly, tak možno budem mať dostatok času ešte skočiť i do Slanca (a tak prejsť ďalšie kilometre a postúpiť v projekte Sladké). Dávam si dobrý pozor, aby som odbočil na Milič a tentokrát som úspešnejší. Ako je vôbec možné, že predtým som si tú odbočku ani nevšimol?
Mesiac sa povážlivo kloní k obzoru a tak som celkom prekvapený, že ho vidím keď dôjdem na vyhliadku. Snažím sa zistiť, či vidím nejaký náznak Tatier ale som celkom neúspešný. Ono je ešte dosť celkom tma, takže ma to zas až tak veľmi nehnevá (ale trošku áno, no nebolo by to super vidieť ako Mesiac zapadá za Tatry a ja pritom stojím na maďarsko slovenskej hranici?). Chvíľku tam postojím a keď už je jasné, že dnes z Mesiaca už nič nebude, idem k autu.
Dole prudkým svahom sa mi ide možno ešte horšie ako smerom hore, dávam si pozor na všetko možné i nemožné. Riadne mi dopadne kameň zo srdca, keď som konečne dole. Potom sa začína celkom nuda, dlhé kilometre po relatívne jednoduchej asfaltovej ceste. Postupne sa začína i rozvidnievať a vidím ako hlboko pod kopcami sa prevaľuje hustá a určite ľadová hmla. Ale i tak je to nuda. Trochu ma z toho preberú dve srnky, ktoré mi skočili do cesty a udivene na mňa hľadia. Heš heš milé dievčence, ja sa ponáhľam.
Asi kilometer pred autom mám taký dobrý čas, že sa rozhodnem pre ešte zachádzku do Slanca. V hmle, ktorá sa okolo mňa tak neprekvapujúco rozprestrela. I tak je to dobrý zážitok, lebo teraz nie je až také jasné kam mám ísť. Tak si to kontrolujem s mobilom každú chvíľku až ma ruka oziaba. Pod Slanským hradom mám akési nutkanie ísť až hore, ale nakoniec až tak veľa času zas nemám. Vraciam sa k autu, ktoré musím riadne oškrabať od ľadového panciera. A keby len auto, i moja brada riadne zamrzla a vôbec to nie je príjemné.
Cestou domov za Rákošom, kde inak hmla už nebola lebo hlavný hrebeň zadržal hmlu na východnej strane Slanských vrchov, vidím v diaľke zasnežené vrcholky Tatier. Takže som sa predsa len dočkal výhľadu až na tie ospevované vrchy. Celkovo by som teda popísal dnešný deň ako veľmi úspešný. V tom divokom mraze a čudnom ľadovom svetle sa mi podarilo nachodiť kopu kilometrov, stretol som srnky, pokochal som sa prvému náznaku brieždenia a nakoniec som mal i šťastie s Tatrami. Čo som si mohol viacej želať?
PS: doma som sa troška pohral s rôznymi nástrojmi a zistil som, že vlastne Mesiac z pohľadu Skárošskej skaly zapadal dokonca viacej východne ako sú Tatry!
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 16. 01. 2022 | 3:48 h:min | 22.75 km | 10:02 min/km | 775 m |
Pridaj komentár