Stovka

V hlave ma máta sto kilometrov za jeden deň už riadne dlho. Pred dvoma rokmi som sa o to pokúsil ale po 90 kilometroch som bol prinútený predčasne ukončiť túru. Odvtedy som v hlave dosť premýšľal, čo som vtedy spravil zle, resp. ako som to mohol spraviť lepšie. Nachodil som odvtedy cez 3 300 kilometrov a verím, že som sa niečo naučil. Aj preto je najvyšší čas sa zas pokúsiť o toto bláznovstvo.

O pol šiestej ráno som telesne prítomní v Remetských Hámroch ale duchom prelietavam nad mnou zvolenou traťou. Rozhodol som sa pre jednoduchší začiatok po asfalte dokonca smerom dole kopcom a až potom vojdem do lesa. Prejdem cez Koňuš, lom pri Beňatine, pozdĺž Podhoroďom aby som vystúpal na hrebeň, ktorým sa vinie červená značka. Aby to bolo pestré (a aby som prešiel aj miestami, ktoré som zatiaľ nenavštívil), zídem dole z hrebeňa aby som sa v blízkosti Morského oka opäť naň pokúsil vyštverať a vyjsť na Sninský kameň. Keď už budem mať návštevu skaliska za sebou, nebolo by od veci sa mrknúť do samotnej Sniny. Potom cez Zemplínske Hámre a sedlo Tri tably prejsť na najvyšší bod celej túry a Vihorlatských vrchov a zakončiť to tam kde som začal. Tak treba spraviť prvý krok a vrelo do toho!

Za pomalého brieždenia sa vydávam na cestu a poviem pravdu, ide sa mi dobre. Je to dole kopcom a navyše po asfalte. Len občas počuť prekvapeného psa alebo mačku. Po ceste v takúto rannú hodinu ani autá nechodia, tak mám celú hradskú len a len pre seba. Pravdaže dodržiavam predpisy a chodím len po ľavej strane. Smutne sa vzďaľujem Vihorlatu ale šťastne k nemu idem okľukou. Po pravej ruke vidím šíru vodu Šíravy a v ešte väčšej diaľke vidím komíny Voján.

Na panelovej ceste z Jasenova do Baškoviec na vlastné oči, ak sa nemýlim, tú slávnu trávnatú betónovú plochu letiska, na ktorú sa brali dotácie. Čo ma skôr viacej vystraší je náhle zabučanie nejakého býka či kravy, čo sa úspešne skrýva na poli za húštím. V tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezal. Pridám do kroku, chcem byť čím skôr preč. Prechádzam ďalšími dedinami, kde vidím krásne gýčové záhradky a domy. Ako inak nazvať domy s antickými stĺpmi, sadrovými jeleňmi i kolotočiarskymi labuťami prestavanými na kvetinové záhony. Aj to je však súčasť dedinského života a v podstate je to milé.

V Koňuši sa konečne vnáram do lesa ale predtým si ešte čítam na náučnej tabuli legendu o pôvode mena (počas tatárskych nájazdov prišiel ľudí z dediny raz varovať muž na koni, ale keď prišiel riekol len „Koň uš …“ a zomrel). Les spočiatku skôr vyzerá ako nejaký lesopark, neskôr ale prejde do rúbaniska. Terigám sa hore do kopca a slnko začína pripekať. Ja si to ale poriadne užívam. Prichádzam na pekné lúky, kde pôvodne bola dedina (a kde zomrel ten nešťastný jazdec) a nechce sa mi ani veriť, ako som ďaleko od môjho začiatku.

Je tu riadne ticho a pusto, podľa mňa tadiaľto veľa turistov neprechádza. Stočím sa dole kopcom a po pár kilometroch mám stále silnejší a silnejší pocit osamelosti. Chodník prechádza cez ďalšie rúbanisko a je čím ďalej viacej a viacej zarastený černičím a vysokou, a teraz aj mokrou, trávou. Keď som zas v lese, na chodníku je množstvo popadaných konárov i celých stromov. Tu je to naozaj divočina. Presne takto som to chcel.

Na dne údolia prebrodím potok a vydávam sa zas stúpať do kopca. Je to chodník na pomedzí lesa a lúky takže výhľady sú zaručené. Na druhej strane hrebeňa by mal byť lom Beňatina a naozaj počujem nejaký ten výskot a džavot. Nemilo ma prekvapuje elektrický ohradník. Uprostred oploteného poľa je zatĺčený stĺpik a tak mi neostáva nič iné len sa popasovať s týmto problémom. Nie je to ale tak jednoduché ako sa to na prvý pohľad zdá. Keď som už dnu a stepujem popri tej značke, neviem kam mám ísť ďalej. Široko ďaleko nie je ďalší záchytný bod a mapa v mobile ma pre zmenu vyháňa von z ohrady do najväčšieho húštia. Kašlem preto na všetky dobré rady a vydávam sa tam, kam ma vedie intuícia. Bolo to dobré rozhodnutie? Neviem, ale nakoniec som sa dostal tam kam som mal.

Som na vrchole lomu a podo mnou sa rozprestiera pokojná hladina vody. Navrávam si, že si toto okolie veľmi dobre pamätám z doby, keď som tu bol na výlete z gymnázia môjho prvého roku štúdia (a ako som krásnu vetu z toho vytvoril). Ale nie, nie je to tak. Rozpomínam si, že vtedy tu nebola žiadna voda a na dne medzi kameňmi sme hľadali staré skameneliny (nejaké sa našli). Avšak bolo to už tak strašne dávno (skoro celé štvrťstoročie už odvtedy uplynulo), až sa všetky tieto vtedy extrémne dôležité detaily zmenili v teraz extrémne nemožno si spomenúť čo to a kde to vlastne bolo. Schádzam preto dole k vode a pozorujem chlapíka, ktorý vchádza po kolená do vody a neúspešne sa povzbudzuje k ďalším krokom. Ja by som tam teda nešiel, ktovie aké je to hlboké (moja pamäť ma aj v tomto sklamáva).

Aby som tieto neprítomné spomienky zahnal rýchlo do kúta, pokračujem ďalej, prechádzam cez cestu tretej triedy 566. Čaká ma krátke, ale zato výživnejšie stúpanie na kopec s názvom Paprtný. Zas som pred dilemou ako pokračovať, nakoľko značka vedie presne do aspoň meter vysokého húštia plného malín a černíc a len asi dvadsať centimetrov od ďalšieho elektrického ohradníka. Veľmi pozorne sa prešmyknem pomedzi drôty (neviem či sú pod prúdom alebo nie, nič ma ale našťastie nekoplo) a idem po pokosenej tráve. Na vrch kopca sa dostanem pohodovým krokom a ďalšie úseky s ohradníkom majú našťastie bránky, ktoré sú navyše otvorené. Teda až na to, že pod kopcom značka smeruje z lúky do lesa ale široko ďaleko sú zas len drôty. Aj tu som buď extrémne šikovný alebo len nie v nich žiadna šťava.

Prechádzam Podhoroďom, nechám si u dobrej duši načerpať vodu do takmer prázdnej fľaše a na autobusovej zastávke sa zastavím na obed. Lavaš so syrovou polievkou vylepšenou hoblinkami syra mi prekvapujúco chutí a ani mi nevadí, že je studená. Potom zas začína stúpanie na hrebeň a tentokrát sa už aj približujem Vihorlatu. Dostávam sa na hrebeň, ktorý sa dvíha, približuje a nakoniec aj vychádza na Sninský kameň. To je však ešte vo veľmi veľkej diaľke, najprv musím naň vystúpať.

Sám som prekvapený ako mi to ide skvelo a ešte viac som prekvapený kvalitou chodníka. Síce spočiatku je to troška horšie ale po pár kilometroch neexistuje možnosť aby som zle odbočil alebo nejako sa stratil. Chodníček je doslova vyzametaný od lístia a značky sú kreslené až príliš husto. Hlavu mi rozbíja, kto to kedy a pre koho spravil. Na vrchole kopca s poetickým názvom Diel si prezerám vrcholovú knihu a za posledný mesiac som našiel len dva zápisy. Naozaj to nie je často navštevovaný kút Slovenska. Ja som nesmierne rád, že som tu. Chodník ma zvedie smerom dole a dostávam sa na Pilníkovú lúku, kde som z mojich troch pokusov dvakrát poblúdil. Dobre značenie aj tu pokračuje a tak sa tento raz nestrácam.

Občas nad mojou hlavou počujem divné zvuky, nie je to šum listov a ani vetra ale hlasové prejavy letiacich vtákov. Musím sa však viacej sústrediť na svoju chôdzu. Tu je to ako na horskej dráhe. Niekedy trocha hore a inokedy zas silnejšie dole. Tu je nejaká skala a tam zas tesne pri ceste je pník. Sledujem svoje kroky denné (ešte nie sú nočné) a najradšej by som bol už za polovicou. Nie tomu ale tak, mám za sebou len a len maratón.

Táto dnešná aktivita nie je len o vzdialenosti, chcel by som totiž prejsť aj také úseky Vihorlatských vrchov, kde som i napriek mojim častým návštevám nebol. Preto schádzam po žltej značke z hrebeňa do údolia Okny (tak som vlastne vzdialený len necelé štyri kilometre od môjho štartovacieho bodu, prešiel som však už viac ako spomínaný maratón) a beriem si z potoka vodu, nakoľko obe moje fľaše zívajú prázdnotou. Chcel som využiť prameň, ktorý je trocha vyššie, ale z krásne murovanej studničky vyteká vajcovka a tú ja veľmi nemusím. A ktovie ako by reagovali energetické tablety s touto vodou.

Až po parkovisko pod Morským okom idem po asfaltke, lebo inak sa vlastne ani nedá. Vidím tu obrovskú kopu áut a aj veľké množstvo ľudí. Čo sa mi páči je ako ľudia separujú a hádžu svoje odpadky do pripravených košov. Čo sa mi ale na druhej strane absolútne nepáči, že napriek pristaveným dvom suchým záchodom, chodia svoje potreby vykonať do lesa hneď vedľa potoka. Rozumiem, že možno to nie je najpríjemnejšie v tej Toi Toike, ale ako potom vyzerá breh potoka? Je plný servítok, vlhčených obrúskov, ktoré sa budú rozkladať ďalších aspoň desať rokov a exkrementov. To všetko následne znečisťuje vodu potoka v blízkosti chránenej krajinnej oblasti najvyššieho stupňa. Je to normálne?

Nemám dnes v pláne dôjsť na Morské oko a tak opúšťam preplnenú cestu plnú rodín a vydávam sa zas do samoty lesa. Prechádzam cez polorozpadnutý mostík ponad krivý potôčik Krivec a vidno ako je aj toto miesto mimo pozornosti ľudí. Stačilo prejsť necelý jeden kilometer a je tu všetko iné, akosi kľudnejšie. Ja nie som kľudný a štverám sa zas na hrebeň. Stretávam dve skupinky o dvoch ľuďoch, takže nakoniec to asi nebude až také izolované. Každou chvíľou očakávam napojenie sa na červenú značku a stále nič a nič. A potom zrazu z ničoho nič, bez jediného varovania som tam. Upnem sa preto na môj ďalší veľký cieľ a tým je Sninský kameň.

Párkrát som tadiaľto už šiel ale v tomto svetle je to akosi iné. Neraz mám pocit, ako keby som tadiaľto šiel vôbec po prvýkrát vo svojom živote. Nie je to krása vysokohorskej turistiky, žiadne extrémne ďaleké výhľady. Nie je to ani surová krása divokej vody a vodopádu. Dokonca to ani nemôže byť jemná rafinovanosť rozkvitnutej lúky. Má to však akosi príjemnú esenciu dobre známeho ale napriek tomu stále tajomného. Ťažko je vyjadriť sa jasne a zrozumiteľne, preto sem určite ešte niekoľkokrát prídem a pozriem si to všetko zas a znova.

Chôdza je zas typicky hrebeňová. Ide sa hore a zas dolu a v tejto chvíli už nevnímam ani ako postupne pribúdajú kilometre. Či som prešiel kilometer alebo tri, stále sa mi to zdá, že to riadne rýchlo beží (i keď je rozdiel, či mi to trvá štvrť alebo tri štvrte hodiny). Pred šiestou mám a sám som konečne pripravený na večeru. Sedím si sám na Sninskom kameni, tlačím do seba paradajkovú polievku so syrom a nad hlavou mi prelietavajú ďalšie kŕdle vtákov. Má to takú príjemnú atmosféru. Pozerám sa na vodnú hladinu pod kameňom a viem si živo tam predstaviť tú masu ľudí. Ja som len kilometer a pol vzdušnou čiarou od nich, napriek tomu som tak spokojne sám. Napriek ešte veľkej diaľke predo mnou sa nikam neponáhľam. Tento oddych ma síce časovo zdržal, ale vlial mi obrovskú silu do nôh a vieru v splnenia môjho cieľa.

Predo mnou leží taká jednoduchšia časť, potrebujem totiž zísť do Sniny. Aj keď sa cítim veľmi silný, prudký zráz ma dosť spomaľuje. Dokonca mám pocit, že by som možno išiel opačným smerom o dosť rýchlejšie. Ja to ale len pocit. Zas nemám dostatok vody vo fľašiach a na poetickom mieste Umarty (nie nie je tam žiadna Marta ale leží tam niekto v hrobe a teraz si vyčítam, že som sa nebol pozrieť bližšie) si ich plním. Prekvapivo som zas na asfaltke a nemyslím si, že ju tak skoro opustím.

Táto časť cesty sa mi začína prejedať, nie je to veľká turistika. Musím si z času na čas pripomínať, nie vždy to je super a krása. Ale aj to je súčasťou tohto procesu a treba si pripomenúť, mohlo to by to byť aj horšie (napríklad mohlo by pršať). Pomaly sa začína stmievať a som sám celkom zvedavý kedy dôjdem do mesta. Rozmýšľam o tom, že by som skočil do nejakého obchodu a nakúpil si niečo, čo nemám so sebou alebo som to už zjedol. Ako prvý mi napadne Lidl ale potom sa rozhodnem pre Tesco. Je totiž rovno na mojej ceste a tak to nebude pre mňa žiadna zachádzka. Chcem to ale spraviť čím skôr. Aj keď na asfalt nadávam, práve ten mi umožňuje ísť veľmi rýchlo.

V Snine sa mi páči osvietený chodník na okraji mesta. Je to veľmi príjemné ísť po svetle a vidieť pred seba, lebo nakoniec sa zotmelo a obloha je ešte temnejšia ako keď som začínal. Pred benzínkou vedľa Tesca je dosť veľa mladíkov, ktorí obdivujú svoje tátoše. No nie je to niečo, čo by ma nejako ťahalo, trochu mi to pripadá smiešne. Pre nich ale som smiešny ja. Nakupujem si veci v Tesco a potom sedím pred ním a ako bezďák si prekladám a prelievam si veci. Po postavení sa na nohy je zrejmé ako som vychladol. Pár minút predvádzam ukážkový electro buggie, t.j. pohybujem sa trhane ako robot.

To mi poskytuje dostatok času aby som si vychutnal večerné východoslovenské mestečko. Obdivujem pokoj v meste a absolútnu ignoranciu COVID situácie a nikto nikde nenosí rúško (teda až na Tesco, ale aj tam to mali ľudia len tak ledabolo na tvári). Postupne prechádzam Sninou ale mesto sa zrazu končí a ja ďalej pokračujem po ceste smerom na Zemplínske Hámre. Je to aj celkom do kopca a ja s potešením zisťujem ako rýchlo a bez bolesti idem. To asi bude mať na svedomí tá nektarinka, ktorú som si kúpil a s chuťou zjedol. Na ceste stretávam aj dosť mňa oslepujúcich áut. Celkom by ma zaujímalo, čo si o osamelom chlapíkovi idúcim po osamelej ceste myslia osamelí i v spoločnosti jazdiaci šoféri.

V dedine na mňa celkom nevraživo štekajú psy, asi im vôbec nevoniam. Ja ani sám sebe nevoniam, tak sa tým šelmám ani nedivím. Je tu celkom mŕtvo, na ulici stretnem len jednu skupinku ľudí a aj v domoch sa veľmi nesvieti. Za posledným domom vchádzam do lesa a v lese je riadna tma. Brutálna tma. Čierno čierna tma. Preto je dobrým nápadom si zapnúť svetlo na čelovke. A moje stúpanie do sedla Tri tably môže začať. Idem tadiaľto len druhýkrát vo svojom živote a len letmo si pamätám na podrobnosti. Vlastne aj tak v noci všetko vyzerá úplne inak ako cez deň, takže sa nemôžem veľmi spoliehať na svoje spomienky.

Idem hore a všetko čo vidím je krátky svetelný kužeľ. Zaberá len kamenistú cestu predo mnou, stromy, potok, blato a iné veci, čo sú tesne predo mnou. Sluchom vnímam žblnkot vody v potoku, šum vetra v korunách stromov a veľmi divné fučanie (moje). Napriek, alebo možno práve kvôli, mojej dnešnej už veľmi dlhej ceste sa mi zdá, že výstup do sedla trval extrémne krátko. Ztadiaľto je na Sninský kameň len na skok, určite to netrvá dlhšie ako pol hodinu, mne to avšak trvalo približne štyri hodiny. No nie je to super?

Odtadiaľto vedú moje kroky priamo na Vihorlat. Cez Jedlinku a Sedlo rozdiel. Všetko sa to zlialo len do jediného čierneho tunela s malým svetlom na konci, ktoré stále predo mnou utekalo. Idem hore, idem dolu a stále len tma, šum a moje fučanie. Klamem, občas sa v nie veľkej diaľke objavia zelené svetielka, z ktorých sa vykľujú srny alebo lane. Dokonca vidím raz ako beží plch po kmeni stromu. Je to však osamotené osvieženie homogénnej tmy. O to mám viacej času na rozmýšľanie. Ako je to ešte ďaleko? Čo z toho vlastne budem mať? Nie je to riadna somarina čo robím? Nemám si radšej postaviť stan na Poľane pod Vihorlatom? Bojím sa? A kopu iných extrémne dôležito zbytočných otázok.

Kto to nezažil nie celkom dobre dokáže pochopiť tento stav. Každá sekunda je v tej chvíľke presne odlíšená od ostatných ale po prejdení pár krokov splýva s tými pred ňou. Zdá sa mi, že som unavený, nie je to ani nič prekvapivé po tej diaľke a čase. Ale nie som si celkom istý. S každou prejdenou zákrutou som však bližšie k svojmu cieľu a preto moja motivácia na zakončenie narastá. Pod Vihorlatom vidím na mieste, kde sme len pred mesiacom stanovali my s deťmi, sú rozložené tri stany a stôl je preplnený plechovkami od piva. Po mojom slušnom pozdrave ľudia na mňa pozerajú ako na nejakého debila. Čo je blbé na slušnom pozdrave uprostred lesa tesne pred polnocou?

Vychádzam konečne na hlavný hrebeň (stretávam ešte jednu skupinu turistov, títo ale už spia v stanoch) a dávam si poriadne dlhú pauzu pod pylónom. Doplním cukry, zapijem vodou a kolou a dodám si ešte jednu pauzičku. Predo mnou je už len posledných desať kilometrov a z toho drvivá väčšina je dole kopcom navyše územím kde poznám skoro každý kameň či strom. Na obsadenom mieste znova vyrušujem mierne podgurážených turistov (tí spiaci stále spali) a veľmi divne na mňa pozerajú. Podľa mňa zajtra ráno budú diskutovať, či som bol naozajstný alebo či som náhodou nebol davová halucinácia.

Na rúbanisku nie je ticho, hmyz sa predbieha kto bude hlasnejšie cvrlikať. Jednej nočnej more (tá lietajúca, nie snová) sa tak silno zapáči svetlo čelovky, až mi vletí medzi oko a okuliare. Chvíľu s ňou bojujem ale len čo si ich dám dole pekne uletí do tmy. Pokračujem a od Koniarne sa dostávam do krízy. Bojujem s krízou zrýchlenou chôdzou a teším sa každému prejdenému kilometru. Cez koruny stromov vidím nejaké svetlo a taký som zmagorený, že neviem či je to Jupiter alebo Mesiac. Nezaspávam a ani nesnívam počas chôdze ale celkom pochopiteľne začínam strácať koncentráciu.

Konečne som v Remetských Hámroch a vidím nad východným obzorom aj Mesiac a nad južným zas Jupiter. Takže to mohlo byť aj jedno aj druhé vesmírne teleso. Kým v Zemplínskych som stretol zopár ľudí von a aj svietilo verejné osvetlenie, tak tuná v Remetských Hámroch je tma, ticho a jediné svetlo sa linie odo mňa.

Je tu koniec. Prešiel som sto kilometrov za dvadsať jeden hodín. Bola to riadna makačka, nikdy v živote som toľko neprešiel za takýto krátky čas. Môj sen sa splnil. Či niekedy v budúcnosti sa pokúsim o takýto výkon neviem povedať. Niekoľko dní po tejto skúsenosti si rozhodne hovorím, že nie. Po ďalších dňoch už nie som si taký istý. Tento zážitok je naozaj veľmi zvláštny, iný a predsa istým spôsobom krásny. Jednoduchšie a aj určite zdravšie je prejsť radšej túto vzdialenosť za dva dni. Ale kto vie? Len čas budúci ukáže správnu odpoveď.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
12. 09. 2020	20:46 h:min	101.3 km	12:18 min/km	3614 m