Táto zima je nejaká iná ako ostatné predchádzajúce. Prvá snehová prikrývka sa rozpustila ešte pred Vianocami a odvtedy to bolo peklo. Teda ak peklom rozumiem teploty okolo piatich stupňov (teda žiadna horúčava) a miestami dlho pretrvávajúce dažde. Treba nejakú vlahu, avšak si myslím, že v podobe tuhých zrážok by to bolo mierne vhodnejšie. Chladnejšie (ale len mierne) počasie prišlo nakoniec začiatkom druhej dekády a tak ma zaujíma, či nejaký ten sneh predsa len nepadol. I keď len vo vyšších nadmorských výškach.
V sobotu ráno (nie veľmi extra skoro ráno ale predsa je len stále tma) na ceste do Remetských Hámrov si púšťam nestarnúcu klasiku v podobe albumu Bolo nás jedenásť (aj keď som bol vlastne sám ako skoro vždy). Na prvom kilometri si len hlavou stále pospevujem o tom, ako by som chcel byť taký báči, čo sa všetkým ženám páči. A mne sa to páči spočiatku veľmi (okolie, nič iné). Cesta je primerane zasnežená (aj keď celú noc snežilo, na ceste je len trocha snehu) a stúpanie je pohodové (no začínam v dedine a až po Morské oko je to v podstate príjemná prechádzka asflatkou).
Príjemná ako príjemná. Tma je je ešte stále a neviem či som dostatočne rýchly (predsa len mám plán za ako dlho by som to chcel všetko spraviť). Keď sa konečne dostávam na Potašňu (má niekto potuchy čo Potašňa vôbec znamená?) som na seba hrdý. Idem presne podľa plánu. Ak by si niekto náhodou myslel ako je teraz tma a ticho tak sa veľmi mýli. Stále je tma ale ticho nie je ani náhodou. Povedľa cesty pretekajúci potok (s ďalším krásne poetickým menom Okna, to je to čo vyteká z Morského oka) hučí tak silno ako som ho ešte nikdy nepočul. Je to nesmierny rev a buchot. Kde je ten letný a primerane lenivý potôčik?
Postupne je i viacej snehu na ceste a je viacej ako zrejmé, že som dnes prvý odvážlivec, ktorý sa sem vydal na potulky. Ak teda nepočítam odtlačky stôp vysokej zvery. Tesne pred Krivcom (alebo lepšie povedané pred parkoviskom), kde sa sklon začína pekne viacej dvíhať, som za necelú hodinu. Stále skvelý čas. Len určite teraz budem musieť spomaliť, snehu je stále viacej a pohyb v takýchto podmienkach musí byť zákonite pomalší (hej, treba viacej dvíhať nohy, lenivec jeden). Všetko sa začne ale ešte viacej kaziť, keď som prinútený odbočiť do kopcovitého lesa.
Kombinácia divokých potokov (ako nazvať inak tú masu vody, ktorá sa bezprizorne rúti dole svahom kade tade), hlbokého snehu a (asi extrémne) prudkého stúpania ma ubíja. Kým doteraz som išiel celkom svižne a rýchlo, moje tempo je zrazu také rýchle ako u prechladnutého slimáka (a to treba uznať, že to zrovna nie je etalón rýchlosti). Na Tri tably idem ako keby úplne posliepačky. Nikde nevidno žiadne značky (nočná fujavica oblepila kmene stromov čerstvým snehom), chodník taktiež (nočna fujavica zakryla zem hrubou vrstvou snehu) a reálne rozmýšľam, že sa otočím. Ja som ale riadne hlava tvrdohlavá a na pomoc si beriem telefón a hľadám svoju pozíciu (vo svete a na mape). Na moje prekvapenie som na chodníku. Aká to úľava. Dokonca zrazu vidím i značku na strome. Keď je niečo dobré, musí sa to pokaziť (13. Murphyho dodatok k 5. paragrafu 7. zákona 1. zbierky 4. dotlače). Bola posledná na dlhý čas.
Kam a ako ísť? Tak sa vyberám kolmo hore (pozdĺž vrstevníc) a aká je to náhoda, dostávam sa presne tam kde som chcel byť (Tri table). Odteraz to už bude jednoduchšie (sa potichu snažím sám seba presvedčiť a pravdu povediac ide mi to celkom dobre, klamár som prvotriedny). Je to jednoduchšie. Turistický chodník je tu zarezaný na hrebeni a nemôžem predsa z neho zísť dole, to sa predsa nedá. Alebo je všetko inak? Je. Pridáva sa k tomu taká neposedná hmla a i keď nie je veľmi hustá, predsa ma len mätie. Celkom úspešne. Normálne nechápem ako dokážem zísť z rovnej cesty a stratiť sa.
Teda nie som úplne stratený, nakoľko občas (naozaj veľmi zriedkavo) natrafím na značku a kmene niektorých starých a bútľavých stromov sú mi akosi známe, ale na to sa nedá veľmi spoliehať. Veď kmeň ako kmeň. Keď sa pre istotu zasa pozriem do mobilu, som úplne mimo. Ale akože úplne mimo (asi sto metrov mimo značky). Tak sa vyberiem približným smerom a keď konečne v hmle začnem mierne vnímať tmavšiu hmlu, mám vyhrané. Tá tmavota je Sninský kameň skrývajúci sa predo mnou.
Až doteraz nebolo treba vôbec žiadne mačky (akože tie pomôcky na nôžky, nie živé zvieratá) ale pod zvislými stenami kameňa je veľa ľadu. I keď ich mám v batohu, som nesmierne lenivý (alebo lepšie povedané ponáhľam sa a tak, no dobre, som lenivý) preto si ich nenasadzujem. Veď posledných zopár metrov už tak dáko predsa len prejdem, či? Dupocem jak kôň a snažím sa robiť hlboké šľapaje a to mi i tak celkom dobre ide. Je to však dosť fyzicky náročné a kroky sú len také malinké (robím svojimi labami baletie pidi krôčiky). Hurá. Po necelých sto metroch za skoro päť minút (priepastné tempo okolo päťdesiat minút na kilometer) som konečne pod rebríkom. Ten sa mi už ide celkom rýchlo.
Nezakryjem svoje sklamanie, keď z vrcholu nevidno skoro nič. Tá hmla vôkol mňa jemne naznačovala, že výhľady sa skôr nekonajú, ale skrýval som takú malú nadej na zlepšenie. A potom mi príroda dala tvrdú príručku o tom ako sa nič nekoná (radšej nemám nikdy v nič dúfať). Mám byť dokonca rád, že som sa sem vôbec dostal a v podstate by som sa mal skôr ako neskôr otočiť a ísť pekne cupky lupky naspäť. No keď ti tak matka príroda prehovorí do duše, tak ju radšej poslúchnem nie?
Teraz už cesta popod kameň je oveľa rýchlejšia (múdro využívam svoje vlastné stopy). Pritom radšej ani nehľadám turistický chodník a stále pokračujem vo svojich šľapajach. Možno to nie je práve správne, ale tu každý smer vyzerá rovnako. Tak predsa len využijem s radosťou Ariadninu niť z vlastných stôp (takže som vlastne i Ariadna?). Ide sa veľmi dobre, je to dole kopcom, viem kadiaľ ísť a preto ma samého prekvapuje ako som rýchlo na Troch tablách a potom zas na Morskom oku. Stále nik tadiaľto nešiel (i keď už je asi polhodinu vidno), mám to tu len tak sám pre seba. Celkom sa sám sebe čudujem ako sa mi darí ísť rýchlo (oukej, troška podvádzam, mierne klušem). Podarí sa mi prísť do dediny z kameňa za sedemdesiat minút? Výzva akceptovaná.
Klušem, idem, pijem (vodu), jem (niečo malé sladké a nie vepřo knedlo zelo) a i keď mám toho už celkom plné zuby, nezastavujem. To je celkom dobré nie? A naozaj sa mi nakoniec darí byť pri aute po hodine a desiatich minútach. Ani sa mi toto vôbec nesnívalo. Veď si to len predstavte. Za niečo len trošička dlhšie ako je jedna štandartná hodina som ďaleko preďaleko došiel až zo Sninského kameňa do dediny. Veď ho dokonca ani nevidno (teda ak by nebola vysoka oblačnosť, ktorá v priestore kameňa tvorila hmlu), tak je ďaleko. Mám zo seba extrémne dobrý pocit. Len ako dlho mi vydrží? Dúfam, že aspoň do ďalšieho víkendu.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 01. 2023 | 3:17 h:min | 22,75 km | 8:42 min/km | 734 m |
Pridaj komentár